Každá choroba je jedinečná a pre chorého na mieru šitá
Tento príbeh sa začal písať v začiatkoch mojej puberty. Mala som svojich bezstarostných 15 a bola som na prvý pohľad klasická pubertálna jednotka, s účesom, mejkapom a outfitom prislúchajúcim k tomuto vývinovému obdobiu. Vedela som, že to, čo vidím v zrkadle, sa mi páči a starostlivo som sa o ten obraz starala.
Doteraz však netuším, kde v tej neskúsenej duši bolo vtedy možné nahromadiť toľkú pýchu, namyslenosť a pocit nadradenosti. Čiastočne by som sa mohla vyhovoriť na priebeh zdravej puberty a s ňou prítomný pocit, že svet patrí mne. Teraz, s odstupom času, však vnímam, že moje všeobecné vnútorné nastavenie bolo viac než nezdravé, pretože súviselo s nezdravo nadradeným egocentrickým postojom voči všetkým ľuďom v mojom okolí.
Prečo ja?
Mala som 17, keď mi diagnostikovali osteosarkom na fibule pravej nohy. Štandardná liečba rakoviny kosti nesie so sebou štandardné náležitosti: hospitalizácia na NOU, nespočetné hodiny vyšetrení, kde vám preskenujú každú bunku tela, opakované série agresívnej chemoterapie, vracanie bez konca-kraja. Strata vlasov, mobility, slobody… strata životnej perspektívy. Bolo to fyzicky extrémne náročné a psychicky ešte viac. Začala som otázkou, ktorú by si položil na mojom mieste zrejme každý. Prečo ja?
Prečo je život ku mne nespravodlivý? Keď si všetci žijú svojím dobrým životom, tak prečo nemôžem aj ja? Odmietanie situácie, pocit krivdy, ublíženia a nespravodlivosti. Bola som nahnevaná a bezmocná, že život mi berie to, na čom mi najviac záležalo. Moje telo, moju krásu a môj status. Takýto spôsob uvažovania veľmi bolel, pretože som v ňom nenachádzala odpovede na moje otázky. Hľadala som tú správnu otázku a správnu odpoveď. A niekde vnútri som začala chápať, že cesta existuje, no bude si vyžadovať z mojej strany veľa obety a kompromisov.
V tomto období mi bola najväčšou oporou mamka. Bola to práve ona, ktorej patrila prvá otázka, ktorou sa začala moja cesta uzdravovania.
„Mami, a čo je to ten Boh?”
Zrejme pochopila, kam smerujem a pri návštevách mi na izbe začala nechávať knihy s duchovno-motivačnou literatúrou, ktoré začali vypĺňať väčšinu času môjho pobytu v nemocnici. Nebolo to o Bohu, ktorý trestá a odmeňuje, ani o prikázaniach a pekle, v ktorom skončia všetci, čo sa previnia. Ani nič podobne ortodoxné. Bolo to o niečom viac zmysluplnom a dávajúcom odpovede. Pamätám si na prvé pocity dovtedy nepoznané, keď som otvorila prvú knihu (etikoterapie) a začala hltať jej obsah doslova „bunkovo“. Slovo za slovom ma akoby uvádzali do iného sveta. Tam, kde som nachádzala zmysluplnosť svojej situácie. Tie slová mi prenikali celučičkým telom, každou bunkou a každým vláknom mojej DNA a postupne rozbíjali na márne kúsky posledné odrazy môjho pyšného zrkadla.
Útočisko som našla v knihách
Kniha za knihou vypĺňali môj voľný čas popri stekajúcej chemoterapii a ja som v nich nachádzala odpovede na moje nezodpovedané otázky a začala nadobúdať upokojujúci pocit, že to, čo ma postihlo, je v poriadku. Nie je to ani nespravodlivosť, ani nešťastná súhra biologických procesov môjho tela. Pochopila som, že moje telo je len prostredníkom k odovzdaniu správy a opätovnému nadobudnutiu rovnováhy. Pochopila som, že sme viac ako fyzické bytosti žijúce v obmedzení času a priestoru. Začala som sa vnímať ako múdra bytosť vo svojej podstate nesmrteľná, ktorá sa z vlastnej vôle prišla naučiť tomu, čo pre danú chvíľu potrebuje najviac: bezpodmienečnej láske, pokore a pochopeniu pre všetkých ľudí, ktorí sú tiež na svojej ceste poznania a rozpamätávajú sa k pravde.
Veľa som premýšľala, analyzovala, spájala si súvislosti a nachádzala v nich pochopenie. Často som meditovala. Vedela som sa dať do stavu úplného stíšenia a v ňom sa rozpadnúť na jemné fragmenty seba a vnímať pocit beztiaže, bez obmedzení a bolestí chorého tela. Dovoliť si poklesnúť a siahnuť na dno osobnej hladiny, v ktorej zazriete svoju skutočnú tvár. Dotknúť sa toho miesta, kde spolu v jednote nažívajú láska a poznanie. Veľa som zvykla plakať, bol to plač pravdy a očisty. Zmýval ma celú a všetko, čím som dovtedy bola a nebola. Pozýval ma nahliadnuť do budúcnosti. Moje staré JA umieralo a rodilo sa nové.
Bez nohy, no stále som to ja
Ani lekárom, ani mne samotnej sa napokon nepodarilo nohu zachrániť a v mojich 19 rokoch som podstúpila amputáciu pravého predkolenia. Nebola to prehra. Bola som to stále ja, síce o polovicu údu ľahšia, ale nemala som pocit, že som iná, horšia. Už som vedela, že telo je len schránkou pre to, na čom naozaj záleží. Popri klasickej liečbe sme vyskúšali s rodičmi snáď všetky možné alternatívne liečby – Reiki, šamanstvo, regres, čakry, pyramídy, bylinky, liečivé kamene, vyhladzovacie diéty, filipínske otvorené operácie. Už chýbala len svätená voda.. a myslím, že aj tú sme mali doma. Doniesla mi ju moja babička, aby som sa ňou kropila každý deň. Po vlastných skúsenostiach už viem povedať, že môžu vás vo svätenej vode aj trikrát denne kúpať, no pokiaľ vy nepodáte chorobe priateľskú ruku a úprimne sa jej nespýtate: „Čo mám pochopiť, aby som ťa už nepotrebovala?”, bude vám každým dňom pripomínať účel svojej prítomnosti.
Som presvedčená, že každá choroba je jedinečná a pre chorého na mieru šitá, kompatibilná so stavom jeho vedomia, poznania a cesty. Koľko identických diagnóz, toľko jedinečných ciest k uzdraveniu s jediným styčným bodom – cez choré telo vás duša nabáda k náprave cez vnútornú zmenu a ponúka zmierenie s vaším skutočným JA.
Pomohla som sebe, chcem pomáhať aj iným
Tento príbeh sa odohral pred 20 rokmi. Dnes som šťastne vydatá matka dvoch krásnych synov. Pôsobím ako osobný životný kouč (akreditácia ACSTH podľa ICF) a pomáham ľuďom objavovať zmysluplnosť v krízových situáciách.
Pomáham im uvidieť skrytú hodnotu, ktorú môžu získať cez preklenutie prahu bolesti, strachu a utrpenia, na ktorom sa nachádzajú. Pomáham im rozšíriť ich aktuálne povedomie a perspektívu a nahradiť ju takou, v ktorej nachádzajú viac pochopenia a poznania. Každú krízovou situáciu možno uchopiť vo svoj prospech a uvidieť v nej vlastné zvýhodnenie. Nie je to ľahké a nikto ani nepovedal, že to ľahké bude. Dôležité je uvedomiť si, že VŽDY máme voľbu vybrať si a cítiť sa vnútorne slobodný. To je to, čo nie je podmienené ničím a nikým, iba nami samými.
Zdroj foto: FB Life Coaching in Deep