Sebadôvera – bežné životné situácie, kedy my rodičia môžeme detskú sebadôveru ruinovať
Vychovať človeka nie je jednoduché. Zbaviť sa vlastných chorých presvedčení a naučiť sa neovplyvňovať svoje dieťa, je cesta na dlhú trať. Chvíľami je to veľmi náročné, ale verte mi, že sa oplatí krok po kroku začať kráčať, pretože výsledok má neopísateľnú hodnotu. Pozrite si konkrétne príklady: nájdete sa v nich aj vy?
Vybrala som niekoľko najčastejších situácií, keď následkom nevedomého správania nás rodičov môže naše dieťa strácať sebadôveru. Verím, že vám tieto riadky budú slúžiť ako inšpirácia, nie ako hodnotenie, alebo výčitka. Rodičmi sa učíme byť každý jeden deň, a preto robíme chyby. No nikdy nie je neskoro začať chyby naprávať. A možno sa tak k deťom správame nechtiac a spochybňujeme ich, pretože to inak nevieme, pretože aj my sme boli spochybňovaní.
Spochybňovanie a hodnotenie
„Nerobíš to dobre“; „nie si dosť dobrý/á v tom, čo robíš“; „mal/a by si robiť niečo iné“; „ty nič nevieš poriadne robiť“; „tak spevák z teba nebude“.
Každá jedna takáto veta dokáže znivočiť detskú sebadôveru a lásku k sebe samému. Dieťa je čisté a samo o sebe nemá dôvod pochybovať. Jestvuje v prítomnosti a život naozaj žije. Celý proces spochybňovania sa začína zvonku, zo strany spoločnosti a tie prvé impulzy prichádzajú od nás, rodičov. Pretože dieťa hoci prijíma seba samého, je zároveň veľmi krehké. Rodič je niekto, po koho prijatí dieťa túži, aby jeho sebadôvera zosilnila. Rodič je niekto, kto má detskú jedinečnosť spečatiť.
Napríklad: Diéťa počuje hudbu. Začne tancovať a páči sa mu to, užíva si to, má z toho radosť. Páči sa mu táto aktivita a tancuje viac a viac. Jedného dňa s čírou radosťou ukáže mame, ako krásne tancuje. V daný moment je jeho tanec dokonalý a prezradí mame zrodenú túžbu, že sa chce stať tanečníkom. Mama sa na neho pozrie a na základe zakorenených predsudkov hlboko v mysli (napríklad, že tanečníkom môžeš byť, až keď budeš tancovať ako Michael Jackson, alebo kvôli tomu, že jeho pohyby vyzerajú podivne) povie napríklad, že tanečník z teba nebude (prípadne, že to nerobí dobre). Len si predstavte ten pocit, ktorý to dieťa môže zažívať! A pritom, keď pôjdete hlbšie, tak pochopíte, že je to absurdné, pretože „pravda“ je relatívna. Toto je veľmi jednoduchý príklad, vo viacerých situáciách spochybňujeme deti oveľa viac a oveľa sofistikovanejšie. Radšej sa opýtajte dieťaťa, ako sa cíti pri tom, keď robí nejakú aktivitu a prežívajte s ním jeho úprimnú radosť. A nemusíte hodnotiť, ako tancuje či spieva, dieťa nepotrebuje veľa chvály, ale skôr zdravý obdiv. Iba mu venujte pozornosť a zároveň lásku a prijatie. Buďte mu sprievodcom na ceste životom a zdieľajte s ním to, čo ste sa naučili. Bez hodnotenia, spochybňovania a ovplyvňovania. Napokon, čo si myslíme, že kto sme, že môžeme hodnotiť a určovať deťom, čo by mali v živote milovať?
Porovnanie s druhými
„Jožkovi to ide lepšie“; „čo si o tebe pomyslia ostatní?“, „pozri, ostatní sa pozerajú, ako plačeš“; „všetci vidia, ako sa správaš“.
Keď hodnotíme emócie či správanie dieťaťa a porovnávame ho s druhými alebo vytvárame pocit hanby pred druhými, tak ho učíme, že snažiť sa byť niekým iným je v poriadku. Že mať emócie nie je v poriadku. Že byť sám sebou nie je v poriadku. Po čase sa môže toto spochybňovanie premeniť na strach z prejavu emócií.
Napríklad: Chlapci, ktorým sa hovorilo v detstve, že „chlapci neplačú“, môžu „prestať“ v dospelosti cítiť. Strach z prejavu emócií sa neskôr môže prejavovať agresiou. „Keď sa pocikáš v škôlke, ostatní sa ti budú smiať“ – v dospelosti sa môže zvrátiť na strach pochybiť. Za každým „zlým“ správaním dieťaťa je dôvod a často tým dôvodom sme my, rodičia. Dajme našim deťom pochopenie, prijmime ich aj s tými menej nám vyhovujúcimi vlastnosťami, pretože ich máme aj my a ony nás napriek tomu dokážu nepodmienečne milovať. Rozprávajme sa s nimi a učme ich, ako pracovať s emóciami namiesto tárania nezmyslov.
Nepozornosť
Keď pozornosť je jedným z najsilnejších jazykov lásky pre dieťa, tak nepozornosť je presný opak. Často po celom dni v práci máme pocit, že nedokážeme počúvať a venovať pozornosť nezastaviteľným deťom. Je to veľmi náročné. Veľa krát je to pre mňa až boj. Ale keď sa dokážem na deti napojiť, tak sa cítim veľmi dobre. Nie kvôli dokazovaniu samej sebe, že som dobrá mama. Nie iba kvôli tomu, že som to zvládla a nezraňujem deti, ale hlavne kvôli tomu, že ony ma dokážu dostať do prítomnosti. Paradoxne, keď mám pocit, že intenzitu detí nezvládnem, práve vďaka čírej pozornosti a chvíľkovej komunikácii s deťmi sa dokážem zbaviť myšlienok zamestnanej mysle. Traumou pre deti sa môže stať dôsledok situácie, keď sa stane, že dieťa niečo rozpráva a rodič sa iba tvári, že počúva. Počúvanie je základ prejavu úcty k druhému človeku. Keď naozaj nedokážete počúvať, radšej to dieťaťu úprimne povedzte. A keď sa vám stane, že ste nepočúvali a tvárili ste sa, že áno, tak povedzte PREPÁČ. Zastavte sa na chvíľku, zatvorte si oči a predstavte si, že rozprávate niečo doležité (pre deti je takmer všetko doležíté) človeku, ktorého neskonale milujete a on sa iba tvári, že počúva. Aký je to pocit? Nevníma ma; nepočuje ma; hovorí, že počúva a pritom nepočúva; nie som dosť zaujímavý; nie som dosť dobrý…
Nerešpektovanie
„Ty si ešte malý/á“; „toto je iba pre dospelých“; „ty si menší/á, ty to nemôžeš“.
Každý pozná situácie, keď nejde o výchovu, ale o bezpečnosť. Nevravím, že deťom treba všetko dovoliť, to nie. Práve naopak, našou povinnosťou je bezbranné dieťa chrániť. Ja len vravím, že nechať ich bez vysvetlenia, prečo určité veci nemôžu robiť, hoci tak veľmi chcú, je prejav nerešpektovania, na základe ktorého dieťa môže začať popierať samého seba. Keď dieťa na otázku PREČO zakaždým dostane pravdivú odpoveď, cíti sa byť rodičom vnímané a dôležité. Ale keď dostane odpoveď iba PRETO alebo „pretože si ešte malý/á“, môže sa cítiť menejcenné. Len si predstavte, že by vám váš nadriadený na vašu otázku odpovedal „preto, že ty si iba zamestnanec.“
Klamstvo
Nie je to niekedy jednoduché, vysvetľovať dookola, prečo. Ľahšou cestou je niekedy klamstvo. Je jednoduchšie siahnuť po klamstve a predísť plaču alebo vzdoru. Ľahšia cesta, ale zároveň veľmi nebezpečná, ostrá zbraň, ktorá ničí dôveru a vzťah už od prvého klamstva. Dieťa nie je hlúpe. Keď niečomu nerozumie, vie to vycítiť. Nevinné klamstvo typu „u babky spať nebudeš, ja sa pre teba vrátim“, či „cukríky zjedla víla“, či „tvoj špinavý potrhaný zajko zmizol“, či „toto sa nepredáva“ uisťuje dieťa, že nie je hodné pravdy, že nie je dostatočne dobré a dokonca ho učí, že klamať je v poriadku.
Trest namiesto podpory za spravenú chybu
Môže byť trest za chybu zdrojom sebadôvery či motivácie? Pestujme u detí pocit zodpovednosti, nie strachu.
Príbeh má silu, je to prirodzená cesta inšpirovať dieťa, ako pochopiť samého seba, uvedomiť si pravé hodnoty, či pomôcť v ťažších situáciách. Vďaka dobre vyvinutej predstavivosti dieťa príbeh, ktorý číta, zároveň aj prežíva. Rozprávka môže pomôcť uložiť do duševného sveta dieťaťa tú správnu informáciu alebo vymazať tú boľavú. Spoločné čítanie, komunikácia počas čítania a následný rozhovor o téme, ktorú kniha otvára, dáva jedinečnú príležitosť rodičom nazrieť do duše dieťaťa a aj sa o ňu starať.
Nie každé dieťa rozpráva o svojich menej príjemných zážitkoch a nemusí to byť chybou rodiča. Trauma a pocit viny však môžu byť také silné, že sa dieťa uzavrie. Súčasťou knižky „Kto je rýchlejší?“ sú moje úvahy na tému sebadôvera, ktoré čerpám zo zážitkov zo života s mojimi deťmi. V knihe je pripravený aj okruh otázok, ktoré rodičom môžu pomôcť otvoriť úprimnú komunikáciu s dieťaťom a nájsť cestu do jeho sveta.
Vydanie knižky môžete podporiť a prečítať si tak príbeh medzi prvými na Slovenskej crowdfundingovej platforme Startlab.sk
