ÁNO rodičovstvu neznamená NIE svojim snom

Poznáte vo svojom okolí ženu, ktorá vychováva viacero detí? Ak nie, zoznámte sa so Zuzanou Valábek. Životom nesprevádza „len“ svoje deti a manžela, ale aj mnohých ďalších ľudí.

Prostredníctvom koučingu Zuzka pomáha klientom užívať si svoj život naplno a hľadať riešenia na ich dilemy. Zaujíma vás, ako sa Zuzka stala mamou toľkých detí a úspešnou koučkou? Prečítajte si rozhovor s touto inšpiratívnou dámou.

[su_note note_color=“#c1b0bb“ text_color=“#333333″ radius=“1″ class=““]Zuzana Valábková

Mama 9 (nie, nepomýlili sme sa) detí, manželka a podnikateľka v oblasti profesionálneho koučingu. Aktuálne žije svoje sny s rodinou pod lesom asi 10 minút od hradu Červený Kameň.[/su_note]

Čím ste chceli byť ako malá? Vždy ste túžili po takej veľkej rodine?

Kam mi až pamäť siaha, vždy som bola ľudomil. Veľmi rýchlo som si dokázala ako dieťa nájsť priateľov a už v škôlke som mala jasno, čím chcem byť. Hoci otec mal inú predstavu o mojej pracovnej dráhe, mama ma v rozhodujúcomobdobí podržala a ja som neskončila na obchodnej akadémii, ale vybrala som sa cestou humanitného zamerania.

Študovala som na pedagogickej škole v Modre, potom na UK Bratislava v učiteľskom odbore a neskôr som sa rozhodla pre štúdium špeciálnej pedagogiky a poradenstva. V roku 2012 som absolvovala môj prvý koučovací výcvik. Postupne som prešla viacerými koučovacími školami. Ericsonovská škola, Business Coaching college – transformačný biznis koučing, SolutionSurfers – na riešenie zameraný koučovací prístup a Kids skills – koučovanie detí.

Prečítajte si aj, ako narodenie dieťaťa môže ovplyvniť vzťah manželov

Kedy do vášho života vstúpili deti?

V roku 2008 som sa záhadnou hrou okolností stala neplánovane ako 24 ročná, ešte študentka, mamou 8-mim deťom (o pár rokov ešte pribudol 2010 Max ako deviaty).

Čomu sa venujete dnes?

Aktuálne sa venujem profesionálnemu koučovaniu v oblasti podnikania, tvorím rozvojové pomôcky napríklad na rozvoj EQ a workshopy na mieru. Vediem rozvojové skupiny Mastermind, píšem články, cestujem a užívam si krásu dní.

Kedysi dávno, keď som sa stala mamou 9-tich detí, som si sľúbila, že ÁNO rodičovstvu nebude znamenať automaticky nie mojim snom, podnikaniu, vzdelávaniu. Chcela som a chcem žiť život, ktorý budem milovať. Dnes môžem povedať, že žijem svoj život naplno, bez ohľadu na okolnosti!

Poviete nám svoj príbeh?

My sme rodinka ako z filmu 12 do tuctu. Máme deti: moje, tvoje, naše aj cudzie. 5 detí je biologických a 4 deti sú osvojené + jedného nášho anjelika máme už v nebi. Spolu desať detí a dvaja dospeláci. Takže skúsenosti každého druhu.

Veľkou rodinou sme sa stali zhodou rôznych udalostí. Pomáhali sme sporadicky jednej sociálne slabšej rodine so 4 deťmi. V istom období sme im dokonca prepožičali náš dom na dedine. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že matka svoje deti nechala u nás a odišla. Situáciu sme boli nútení riešiť. Matka detí na sociálke povedala: „Nech si ich nechá ona…“ a pozrela na mňa. V tom čase som mala 24 rokov a dve dievčatá (1 a 4 ročné) a dvoch manželových chlapcov (8 a 10 rokov) a bola som v poslednom ročníku vysokej školy. Deti mali 12, 10, 8, 1. Moja prekvapená otázka bola, že či si máme nechať všetky? „No buď všetky alebo ani jedno,“ znela odpoveď sociálnej kurátorky. Mali sme asi 30 sekúnd na rozhodnutie. „Tak my to teda skúsime.“ Domov sme odchádzali o pár hladných krkov bohatší.

Urobili ste veľmi dôležité rozhodnutie za 30 sekúnd. Neoľutovali ste ho nikdy?

Nebudem klamať. Prvý spoločný rok bol naozaj náročný. Keďže to bolo, ako to bolo, o deťoch sme mali minimálne informácie. Štyri mačky vo vreci. Zrazu na nás z každého kúta začali vypadávať „neupratané kostričky“. Škola, rôzne zdravotné komplikácie, diagnózy, ne/návyky detí. Naozaj náročné bolo zvládnuť finančné výdavky. Dva roky sme nemali žiadnu finančnú podporu. Deti boli umiestnené na predbežnom opatrení a vtedy náhradným rodičom nárok na podporu nevzniká.

Po roku sme už boli ako tak tím. Deti pochopili, že nie sú iba na návšteve a už to bol taký ne/zvyčajný a ne/obyčajný každodenný život. A tak je to do dnes.

Prešli sme si všeličím. Cez klamstvá, krádeže, alkohol, marihuanu… Nikdy sme však od detí nepočuli, že nie sme ich rodičia. Uvedomujem si, že je to asi nezvyčajné, ale pripisujem to tomu, že sme sa všetci nie celkom dobrovoľne ocitli v bláznivej situácii. Boli sme si v istom ohľade rovní. Nevyberali sme si deti ani deti si nevyberali nás takže to bolo fifty-fifty. Dievčatá boli malé a doslova s radosťou prijali nových nájomníkov. Chalani boli zase radi, že majú parťákov na voloviny.

Vekový rozdiel medzi najmladším a najstarším dieťaťom bol pomerne veľký. Ako spolu súrodenci vychádzali?

Vychovávať deväť rôznych detí je ako stret iných svetov. Je a bola to výzva (hoci dnes už ich je doma len 6, ostatní sú dospelí a osamostatnení). To, čo funguje na jedného, nefunguje na druhého a keď máte nádej, že na tretieho či štvrtého by už mohlo, tak ste ma omyle. Jedinečnosť je skvelá vec, ale v tomto prípade je to fakt na prd (smiech). To bol vlastne dôvod, prečo som sa dostala ku koučovaniu a koučovacej filozofii. Každý mal ten najlepší návod na klamanie, poriadok, povinnosti, domáce úlohy, fajčenie, hádky, šarvátky… Občas som sa úprimne cítila ako naozajstný tupoň. Všetkým všetko fungovalo, len ja som bola akási neschopná dosiahnuť želanú zmenu. Koučing ma doslova zachránil. Pochopila som, že dobrá rada je síce nad zlato, ale v tomto prípade bude lepšie nájsť vlastné riešenie šité na mieru. A to mi koučing umožnil.

Ako sa dá práca a mnohopočetná rodina skĺbiť do radostného a spokojného života? Niektoré rodiny šalejú už pri jednom dieťati

Počas posledných 15 rokov som vždy popri deťoch študovala alebo pracovala. Poctivo, úplne doma, som bola možno 1 rok. Ak máte deti v náhradnej starostlivosti, je to status, ako by boli vaše vlastné. Štát niečo na živobytie síce prispeje, ale ani zďaleka to nepokrýva to, čo je treba. Ak sme chceli deťom dopriať krúžky ako tanečná, karate alebo folklórny súbor či hru na nástroje, bolo treba na tieto radosti zarobiť. Keď boli deti malé, tak sme sa s manželom striedali. Snažil sa, čo sa dalo riešiť z domu, nakoľko mu to jeho práca dovoľovala. Keď ja som bola v práci dopoludnia, on išiel popoludní. Posvätné boli a vždy budú u nás spoločné večere.

Vyštudovali ste špeciálnu pedagogiku. Pracovali ste v školstve?

Pracovala som v materskej škole, neskôr som 3 roky bola riaditeľkou súkromnej materskej školy. Učila som v škole v Trnave a podieľala sa na rôznych rozvojových projektoch.

Keď som sa rozhodovala, či sa pustím do podnikania ako profesionálny kouč, bolo to pre nás všetkých veľké riziko. Musela som vymeniť istotu príjmu za výzvu naučiť sa veľa nie len o koučovaní, ale aj o tom, ako to chodí v biznise. Začala som hľadať vhodných klientov a spolupracovať na rôznych projektoch ako externý kouč. Tak je tomu v podstate dodnes. Zo známejších projektov som bola zapojená napríklad do Teach for Slovakia, Buterflyefect alebo do projektu Koučovanie do škôl.

Ako ste sa dostali ku koučingu?

V jednom z turbulentých období som sa dostala do kontaktu s koučom. Veľmi som zvažovala túto službu vzhľadom k financiám. Nakoniec som sa rozhodla, že peniaze som utratila už aj na väčšie hlúposti a tak som to skúsila. Prichádzala som na stretnutia unavená a skeptická a odchádzala som nejaká iná. Dalo by sa povedať, že asi až spokojná. Moja spokojnosť rástla s každým ďalším stretnutím. To, čo som si objavila v rozhovore s koučom, prinášalo výsledky.

Deti zrazu komunikovali inak. V dome bol akýsi väčší kľud. Menej sa kričalo, viac sa chápalo a pomáhalo. Zlepšenie bolo viditeľné, počuteľné, cítiteľné.

Hovorí sa, že ak objavíte liek na rakovinu, tak sa s ním budete bežať podeliť. Pre mňa sú koučovacie rozhovory ako „liek na rakovinu“ v biznise, vzťahoch i v rodičovstve. Všetci majú plno zaručených rád. Čo však, ak váš biznis je jedinečný a vaše deti sú originálne? Čo ak na vás vzorce nefungujú? Vtedy nemáte východisko. Odvtedy, ako som koučing zažila na vlastnej koži, chodím a ako cvok každému o tom hovorím. Koučing je jednoducho rozhovor, ktorý sa oplatí absolvovať. Mne sa skutočne vrátilo viac, ako som očakávala.

Pre toho, kto sa koučingu ešte nezúčastnil, môže byť toto odvetvie akousi záhadou.

Vo svojej práci sprevádzam ľudí k tomu, aby žili slobodne, radostne a naplno. Učím ich, ako využívať svoj potenciál, pozerať sa na veci inak a objavovať riešenia na zdanlivo neriešiteľné situácie, aby si mohli plniť svoje sny a byť rodičmi, partnermi, podnikateľmi… akými túžia byť.

Čo si máme konkrétne predstaviť pod koučingom? Ako prebieha?

Koučovacie stretnutie trvá približne hodinu – hodinu aj pol. S niektorými sa stačí stretnúť raz a iní potrebujú vyriešiť toho viac. Najviac stretnutí s klientom som mala 7 a to sme už pili kávu a tešili sa z rozbehnutého biznisu, ktorý zarába päť-krát viac, ako pri úvode našej spolupráci. Koučovanie má za cieľ urobiť klienta čo najskôr samostatného a prosperujúceho. Nie je to ako niekoľkoročné chodenie na klavír (smiech).

Na koučovacie stretnutie klient prináša tému alebo témy, o ktorých sa spolu rozprávame trochu inak ako je to obvyklé. Ako kouč sa veľa pýtam. Spôsob ktorým vediem rozhovor prináša do vecí väčšiu jasnosť. Často otázkami objavím slepé a hluché miesta v premýšľaní či probléme. Keď ich následne preskúmame, objaví sa riešenie. Koučovanie vie byť „povrchné“ ale rovnako aj veľmi transformačné na hlbokej úrovni. Záleží na tom, ako hlboko ma klient pustí a ako skutočne chce svoju situáciu vyriešiť. Verím, že som koučovanie aspoň o kúsok priblížila. Ťažko sa to vysvetľuje– odporúčam vyskúšať.

Kto sú vaši klienti?

Právnici, dizajnéri, spisovatelia, architekti, poisťováci, podnikatelia každého druhu, starostovia, maminy, otcovia, študenti aj niektorí moji kolegovia. Pracujem s jednotlivcami aj s tímami.

Poradíte akčným mamám recept na šťastný život?

Sme ľudia, máme svoje potreby a ak sa v niektorej oblasti prejedáme a v inej hladujeme, tak nás to skôr či neskôr dobehne. Rovnováha je niečo, čo treba stále udržiavať. Je to ako prechod po lane. Ak ste nepozorný, jednoducho spadnete.

Ako ste ustáli pády u vás?

Tiež sa mi podarilo pár krát poriadne spadnúť. Únava, stres, choré deti jedno za druhým. Do toho vzťah, biznis, zdravotné komplikácie, smrť dieťaťa… Syndróm vyhorenia ako vyšitý. Keď som mala ráno vstať, bolo mi totálne na grc. Rekonvalescencia sa však úspešne podarila.

Váš deň nemôže mať len 24 hodín, ak chcete všetko stihnúť. Máte aj koníčky?

Dnes vstávam ráno o 5:30 a idem s mojimi dvomi babami do lesa s našimi dvoma labradormi. Potom sprcha a spoločné raňajky s manželom a 4-mi deťmi. Prišla som na to, že potrebujem chodiť do lesa, a to denne. Vždy som to odkladala na večer, až som zistila, že 3 mesiace nie som nikde inde ako v kanceláriách, bankách a presklených zasadačkách nebola a že po všetkých len štekám a nič nestíham. Takže ranná prechádzka musí byť. Pre dobro moje, mojej posádky i mojich klientov. Mám duchové sprevádzanie i profesionálnu supervíziu, aby som si neulietavala na svojom egu.

Ďalej 2 x týždenne chodím plávať a vyčistiť si hlavu a pravidelne raz za mesiac máme rodinný teambuilding. Ak mám splín, tak hrám na klavír alebo priečnu flautu. Víkendy sa snažím mať bez mobilu. V zime lyžujem, v lete bicyklujem. Ak sa dá, tak cestujem. Pretože často býva užitočné pozrieť sa na veci aj z inej perspektívy.

Chceli by ste sa so Zuzanou priamo skontaktovať? Môžete tak urobiť prostredníctvom sociálnych sietí. Nájdete ju na súkromných aj pracovných stránkach Facebooku aj Instagramu.