9 chýb, ktorých sa ako rodičia dopúšťame pri výchove

Milovať dieťa znamená, že chceme urobiť pre ne to, čo je pre nich najlepšie, a to dlhodobo. Keď sú deti úplne malé, nevieme si až tak dobre predstaviť, čo to znamená dlhodobo. Ide skôr o nejaké prežitie, uspokojenie ich denných potrieb a snaha o to, aby sa im nič nestalo. Podstatou tejto fázy je aj to, že deti chcú s nami tráviť čas. A to treba využiť.

To, čo robí deti šťastnými vo veku 10 alebo 15 rokov, sa líši od toho, čo ich urobí šťastnými vo veku 25, 30, 40 a viac rokov. Stúpa počet 20-ročných, ktorí trpia depresiami a nevedia, prečo. Títo mladí dospelí tvrdia, že mali skvelé detstvo. Ich rodičia sú ich najlepší priatelia. Nikdy nezažili tragédiu alebo čokoľvek iné ako bežné sklamanie. Z nejakého dôvodu sú však nešťastní. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že rodičia sú dnes príliš protektívni.

Nechceme, aby naše deti padli, takže namiesto toho, aby sme im umožnili zažiť nepriazeň, vyčistili sme im cestu. Odstraňujeme prekážky, ktoré im uľahčujú život. Nešťastie je však súčasťou života a iba s týmto chápaním si môžu deti vybudovať zručnosti na zvládnutie života. Takže keď sa zdá, že im robíme láskavosť, bránime im vlastne v raste.

foto: pixabay.com

Mnoho rodičov urobí čokoľvek, aby sa zabránilo tomu, aby ich deti zažili čo i len mierne nepohodlie, úzkosť alebo sklamanie. Výsledok je, že keď ako dospelí zažijú normálnu frustráciu, myslia si, že niečo musí byť strašne zle.

„Pripravte svoje dieťa na cestu, nie cestu pre vaše dieťa.“

Na základe uvedeného načrtneme 9 bežných chýb, ktoré dnes rodičia – vrátane mňa – často robia. Nemám v úmysle ukazovať prstom, ale zvyšovať povedomie.

Chyba č. 1: Uctievame naše deti

Mnohí z nás žijú v komunitách zameraných na deti. Vychovávame naše deti v bytoch a domoch zameraných len na deti. Naše deti sú radi, pretože sa okolo nich točí náš život. Ani nám to nevadí, pretože ich šťastie je naše šťastie. Je však dôležité uvedomiť si, že naše deti boli stvorené tak, aby boli milované, nie uctievané. Takže keď sa k nim chováme ako k stredu vesmíru, vytvoríme si z nich falošný idol.

Chyba č. 2: Myslíme si, že naše deti sú perfektné

Často rodičia nechcú o svojich deťoch počuť nič negatívne. Keď niekto vyjadrí obavy, hoci aj s dobrým úmyslom, spustí sa u rodičov prudká negatívna reakcia.

Pravda môže ublížiť, ale keď počúvame s otvoreným srdcom a mysľou, môžeme profitovať. Môžeme zasiahnuť skôr, ako sa situácia vymkne z rúk. Zaobchádzať s problémovým dieťaťom je jednoduchšie ako opravovať zlomeného dospelého.

Včasná intervencia je kľúčová, pretože môže zmeniť trajektóriu života dieťaťa. Je oveľa ľahšie účinne zasiahnuť, keď sú deti mladé, namiesto toho, aby sme čakali niekoľko rokov. Keď problém pretrváva príliš dlho, stáva sa súčasťou jeho identity.

Chyba č. 3: Žijeme zástupne cez naše deti

My rodičia sme na naše deti hrdí. Ak uspejú, sme ešte šťastnejší, ako keby sme to urobili sami. Ale ak sme príliš zapojení do ich života, je ťažké zistiť, kde končíme my a kde začína dieťa. Keď sa naše deti stanú súčasťou nás, začíname ich brať ako našu druhú šancu. Zrazu to nie je o nich, je to o nás. To je miesto, kde sa ich šťastie začína zamieňať s naším šťastím.

Ako rodičia máme pre svoje deti sny. Tajne dúfame, že budú ako my, len múdrejší a talentovanejší. Chceme byť ich mentormi, ktorí dobre využijú svoje životné skúsenosti.

Vychovávanie dieťaťa, ktoré chceme, nie dieťaťa, ktoré máme

A tak ich napríklad dávame na športy, ktoré sú pre ne nevhodné a nebavia ich, alebo sa na nich trápia, len preto, že sme v danom športe chceli uspieť my.

Iróniou rodičovstva je, že deti obrátia naše sny hore nohami. Našou úlohou je prísť na to, čo je ich prirodzeným sklonom, a trénovať ich týmto smerom. Nútiť ich žiť naše sny, to nikdy nebude fungovať. Iba ak ich uvidíme, kým sú, môžeme mať silný vplyv na ich život.

foto: pixabay.com

Chyba č. 4: Chceme byť kamarátom nášho dieťaťa

Rovnako ako všetci, aj ja chcem, aby ma moje deti milovali. Chcem, aby si ma vážili a mali ma radi. Ale ak robím svoju prácu správne, niekedy im to, čo robím, nebude vyhovovať a nebudú sa im moje príkazy páčiť. Prevrátia oči, zafrflajú si a budú si priať, aby sa narodili v inej rodine.

Snažiť sa byť kamarátom nášho dieťaťa môže viesť iba k bezmedznej tolerantnosti a rozhodnutiam, ktoré sa robia zúfalstva, pretože sa obávame ich nesúhlasu.

Chyba č. 5: Zapojenie sa do konkurenčného rodičovstva

Niekedy sa stáva, že jedna rodina súperí s inou. Často býva koreňom tohto nezdravého súperenia strach. Obávame sa, že naše deti zostanú pozadu. Obávame sa, že ak neskočíme do kolotoča krúžkov, extra jazykových pobytov a nevyužijeme každú príležitosť, aby sme im pomohli vyniknúť, budú po zvyšok svojho života uviaznutí v priemernosti.

Deti musia tvrdo pracovať a pochopiť, že sny neprichádzajú na striebornom tanieri, musia sa potiť a bojovať za ne. Ale keď im vštepíme postoj „výhra za každú cenu“, ktorý im umožní hodiť kohokoľvek pod auto, aby sa dostali do popredia, stratíme zo zreteľa charakter.

Prečítajte si aj článok o tom, čo je dôležité pre prváka, aby zvládol prvý ročník

Chyba č. 6: Chýbajúci zázrak detstva

Jedného dňa už nebudem mať vo vani kačičky, v posteli plyšáky alebo Príbeh hračiek v DVD prehrávači. Okná budú zbavené odtlačkov prstov a byt bude tichý, pretože moje deti budú lietať vonku s priateľmi namiesto toho, aby sa túlili doma so mnou.

Výchova malých detí môže byť ťažkou a monotónnou prácou. Občas je to tak fyzicky a emocionálne vyčerpávajúce, že si želáme, aby už boli staršie, aby nám to uľahčilo život.

Ale keď si tak premietame budúcnosť a premýšľame, či ich talent bude skôr smerovať na umenie alebo spev či matematiku, možno zabudneme nasiaknuť nádheru pred nami: batoľatá v pyžamách, príbehy pred spaním, šteklenie na brušku a nadšené kňučanie. Možno zabudneme nechať naše deti malé a neužijeme si ich detstvo.

Tlak na deti začína príliš skoro. Musíme im umožniť, aby sa bavili a rástli vlastným tempom, aby mohli preskúmať svoje záujmy bez strachu zo zlyhania, a aby nevyhoreli. Detstvo je časom na hranie a objavovanie. Keď cez to ponaháňame svoje deti, okradneme ich o vek nevinnosti, cez ktorý už nikdy neprejdú.

foto: pixabay.com

Chyba č. 7: Zabúdame, že naše činy hovoria hlasnejšie ako slová

Veľakrát zabudneme na to, ako náš príklad zatieni naše slová. Ako zvládame konflikty, ako zvládame problémy v práci, ako zaobchádzame s priateľmi a cudzími ľuďmi. Či sa hádame alebo rešpektujeme našich rodičov. Všetky tieto veci si všimnú.

A spôsob, akými reagujeme, im dáva povolenie konať rovnako.

Ak chcem, aby moje deti boli dobré, musíme sa usilovať byť dobrými. Musíme byť človekom, v ktorého dúfame, že raz aj oni budú.

Chyba č. 8: Posudzovanie ostatných rodičov – a ich detí

Bez ohľadu na to, do akej miery súhlasíme s niekým rodičovským štýlom, nie je na nás, aby sme súdili. Nikto na tomto svete nie je „všetko dobré“ alebo „všetko zlé“, všetci sme kombináciou oboch.

Nikdy nevieme, čím prechádza niekto iný alebo kedy budeme potrebovať súcit či pomoc. Mali by sme sa snažiť porozumieť druhej osobe namiesto toho, aby sme hneď urobili závery.

Chyba č. 9: Podcenenie CHARAKTERU

Charakter, morálny základ, vnútorný kompas – tieto veci sú základom šťastnej a zdravej budúcnosti. Záleží na tom viac ako na akejkoľvek jednotke alebo trofeji.

Deti sa starajú o krátkodobé uspokojenie, ale my ako rodičia vieme lepšie odhadnúť budúcnosť. Vieme, že v 25, 30 a 40-tke bude záležať nielen na tom, ako ďaleko raz hádzali loptou, alebo či chodili do tanečnej, ale ako sa správajú k druhým a čo si myslia o sebe. Ak chceme, aby si vybudovali charakter, sebavedomie, silu a odolnosť, musíme im umožniť čeliť nepriazni osudu a zažiť aj hrdosť, ktorú pocítia, keď vyjdú z nejakej ťažkosti silnejší.

Zdroj: huffpost.com

Ako reagovať, keď mi dieťa klame? Praktické rady pre rodičov