Mama na tretiu Eva Štípalová: Mojím úspechom sú naše deti

Eva Štípalová, alias Mama na tretiu je akčná mamina troch detí, ktorá popri materskej s dvojičkami rozbehla svoj blog. V rozhovore nám prezradila, ako sa popasovala s výchovou a ako vyzerá jej aktivitami nabitý deň.

Ako a kedy vznikol nápad založiť si blog? Koľko ste mali vtedy detí?

Počas rizikového tehotenstva s dvojičkami som mala nariadené ležať 5 a pol mesiaca. Profesionálne sa venujem marketingu a Instagram sa mi páčil z pohľadu silného marketingového nástroja. Vyše roka som bola len tichým pozorovateľom a keď mali chlapci 1 rok, tak som začala byť aktívna. V tom čase som mala 3 deti, Karinku 9 ročnú a ročné dvojičky chlapcov Kristiánka a Leonardka.

Ako ste začínali? Ako vyzerali vaše prvé príspevky? V čom sú iné tie súčasné?

Príspevky sa veľmi nelíšia od začiatku, vlastne ja sa stále cítim ako na začiatku, lebo teraz nastala nová etapa v našom živote – nastúpila som denne do práce po rodičovskej dovolenke a chlapci začali chodiť do škôlky. Tým sa aj môj profil mení.

Na vašom instagramovom účte máte pekné fotografie. Ako ste sa naučili fotiť a čo pri tom používate?

Ďakujem za pochvalu, ale práve fotografie považujem za svoju „Achillovu pätu“. Fotím mobilom, ktorý nie je nejak extra nadupaný, úprava fotiek je u mňa veľmi rýchla, nakoľko pracujem intuitívne a emocionálne.

To znamená, že keď mám námet na príspevok, tak urobím rýchle cvak, lebo popis príspevku sa mi už píše v hlave. Viete, tu „u mňa“ to je také aktívne zo života. Nedávno (včera) ma zaskočila jedna pani v meste, keď som išla s chlapcami od lekárky. Pýtala sa ma, ako som rodila, keď som povedala, že sekciou, tak spustila monológ o tom, aký mala ona ťažký pôrod a že my moderné mamičky si všetko zľahčujeme, že už ani nevieme rodiť normálne.

Bola to udalosť, ktorá mi rezonovala v hlave a mala som pocit, že ju potrebujem vypustiť zo seba. Možno sa raz dopracujem aj k dôkladnejšej úprave fotografií, neupravujem vrásky, nevyhladzujem tvár, neopeknievam sa, len pridám trošku farby a vytiahnem jas. Čas od času zverejním fotografiu od profesionálnej fotografky, nech mi to tu opeknieva.

Ste maminou dcérky a dvoch chlapcov dvojičiek. Ako ste zvládali ich výchovu?

Fúúúú. Zvládali…(smiech). Je to niekedy každodenný boj s pocitom, že nič nezvládam. Chlapci začali chodiť do škôlky, dcérka začína mať ranné znaky puberty, je to veselé. Občas sa pristihnem pri tom, že zodvihnem hlas, potom mi to je ľúto. Spolu s manželom ťaháme za jeden koniec vo výchove, máme určených pár pravidiel a nejak to ide samo. Vychovávame intuitívne, nečítame odborné knihy, riadime sa tým, čo cítime.

Neprekáža im, keď ich fotografujete alebo s vami spolupracujú?

Odfotiť chlapcov naraz oboch je trošku náročnejšie, fotím ich vtedy, keď vidím, že majú náladu. S Karinkou konzultujem, ktorú fotku môžem uverejniť. Bude mať čochvíľa 11 rokov a jej názor/povolenie je pre mňa veľmi dôležité.

Chcem, aby mali z toho čo spolu robíme radosť, lebo emócia z fotografie sa presúva na toho, kto ju vidí. Nefotím extrémne situácie, teda také, keď majú rozbitú hlavu, trpia v horúčkach a podobne.

Čo považujete pri výchove za najťažšie?

Pri chlapcoch mám jednoznačnú odpoveď, najťažšie je zistiť kto prvý vyvolal spor/bitku a byť v niektorých situáciách nekompromisná. Pri Karinke sa snažím čo najviac komunikovať, aby sa necítila odstrčená. Chlapci sa narodili keď mala 8 rokov, 8 rokov bola stredom nášho vesmíru len ona, príchodom dvojičiek veľmi rýchlo „dospela“. Je to moja veľká opora a pomoc, ale stále to je dieťa, ktoré potrebuje pozornosť nás rodičov.

Kedy si popri deťoch zvyknete nájsť čas na blogovanie?

Keď som bola doma pri nich, tak som príspevky zväčša uverejňovala do deviatej hodiny ráno, keď papali. Teraz si ten správny čas hľadám, príspevky si píšem v noci, aby som to na ráno mala prichystané. Taktiež aj e-mailovú komunikáciu z tejto podnikateľskej činnosti riešim zväčša v noci. Instastories dávam aktuálne z nášho života, tak je aj moje publikum zvyknuté, že život žijú so mnou. Samozrejme nerobím si reality show z nášho života, aj keď sa to môže niekomu tak zdať:)

Prečítajte si aj článok Včelárove deti

Ako vyzerá váš bežný deň?

Popíšem deň, keď chlapci idú do škôlky a ja do práce. Vtedy vstávam v čase od 05:30 do 06:00, ak zoskočím z postele o 05:30, tak si ráno zacvičím polhodinový domáci tréning. Potom rýchla sprcha, urobenie mliečka deťom, Karinke desiatu. Budenie celej mojej famílie, chystačky. Cca o siedmej opúšťame s manželom škôlku, potom som v práci. Karinka, keď skončí v škole, tak mi zavolá na mobil, že už je doma. Potom mi volá, že už je na ceste na tréning karate.

V práci som zväčša do 16-tej, nasleduje rýchla cesta 2 autobusmi domov, ak treba nákup potravín. Väčší nákup robí manžel, nakoľko ja som šofér-nešofér a kupujem len to, čo zvládnem popri notebooku odniesť cestou autobusmi.

Do škôlky pre chlapcov chodia moji rodičia, čo je pre nás veľmi veľká pomoc – povedala by som, že nenahraditeľná. Doma sa zvítam s deťmi, hráme sa, varím, upratujem a môj deň končí zväčša po polnoci. Som nočný tvor a ranné vstávanie je pre mňa hotový Mordor.

Stretávate sa aj s inými mamami – blogerkami?

Žiaľ nie, tým, že žijem v Žiline a ruch okolo „blogerstva“ aktivít, podujatí sa odohráva zväčša v Bratislave, tak sa mi na takéto stretnutie podarilo ísť až raz. Teraz, keď chodia chlapci do škôlky, tak verím, že sa mi podarí ísť častejšie.

Zväčša chodím na aktivity, ktoré sa týkajú cvičenia a tam som ešte „mamablogerku“ nestretla. To sú aktivity, kde som vo svojom živle, keď sa hýbem a riadne unavím, vypustím všetky materské krivky (smiech).

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Neviem, na toto nemám jednoznačnú odpoveď, nie je to skromnosťou, čo sa týka súťaží tak od detstva som získala rôzne ceny, ako Hviezdoslavov Kubín, výtvarné súťaže, tanečná. Kedysi bolo pre mňa úspechom skĺbenie práce, externého štúdia vysokej školy a materstva.

Vtedy s Karinkou, narodila sa mi do skúškového obdobia v prvom ročníku VŠ, štúdium som neprerušila, neopakovala ročník a deň po obhajobe Diplomovej práce som dostala pracovnú ponuku zo Žilinskej univerzity v Žiline, kde som sa aj zamestnala. Pracujem v Univerzitnom vedeckom parku ŽU v Žiline.

Hm, keď sa tak zamyslím, tak mojím úspechom sú naše deti. Keď vidím ako sa v nich formuje kus z nás, ako vnímajú okolitý svet a my im pri tom môžeme pomáhať, sprevádzať ich.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Byť tu čo najdlhšie pre naše deti, nechystám sa nikam, ale toto je moje prianie, môj plán. Popri tom dokončiť okolie nášho domu, záhradu, deťom hraciu plochu. Viete, plány som mala kedysi úplne iné, len príchodom detí som ich prehodnotila. Ale čo by som chcela, tak nebáť sa šoférovať a naučiť sa cudzí jazyk na lepšiu úroveň, to sú moji démoni, ktorých som ešte neporazila.

Čo by ste odporučili ženám, ktoré by si chceli založiť blog?

Zvážiť si, čo chcú a komu svojím blogom odkázať. Určiť si cieľovú skupinu a robiť to prirodzene. Byť samé sebou, nikoho nekopírovať, lebo autenticita teraz vedie. Potom pripraviť sa na to, že keď to chcete robiť naplno, tak sa tomu treba denne venovať.

Denne vám príde napríklad cez 50 správ od vášho publika, komunikovať s nimi a vedieť niektoré veci filtrovať. Byť milou, priateľskou, ale zároveň mať určené pravidlá a popri tom stíhať si svoj vlastný život. Nepodľahnúť trendom, keď s tým nie ste vnútorne vysporiadaná, robiť to, čo vás baví a napĺňa.