NAČÍTAVAM

Začnite písať

MAGAZÍN ODPORÚČAME RODIČOVSTVO VÝCHOVA

Ako hovoriť, aby nás deti počúvali

Kristína Majerová
Share

Máte pocit, že vás deti nepočúvajú? Že stále na nich hovoríte, a nič? Že nerešpektujú vaše pokyny, vaše pocity, že im je jedno, čo hovoríte? Prajete si deti dobre vychovať, tak, aby z nich vyrástli zodpovední samostatní ľudia schopní uvedomenia si vlastných pocitov?

Každý vieme, že žiť s vlastnými deťmi je najnáročnejšou výzvou každého rodiča. Každý večer si dávame predsavzatie, že zajtra už nebudeme kričať, nenecháme sa vytočiť a každé ráno sa opakuje ten istý kolotoč. Dieťa si nechce obliecť to, čo mu nachystáme. Vyleje šálku mlieka, rozbije tanier, bratia sa bijú o autíčko, ktoré dva roky stálo nevšimnuté na poličke. Plač, rev, krik, smútok sú detské emócie, ktoré by sme ako rodičia nemali potláčať. Našim cieľom by malo byť naučiť deti s nimi správne pracovať, pomenovať ich a nebáť sa ich. Ako na to?

V prvom rade je to veľmi náročná úloha pre nás rodičov. Zmeniť zaužívané formy komunikácie, ktorými sme boli vychovávaní my a ktorými sme doteraz komunikovali s našimi deťmi.

Ako na to?

  1. Pozorne a aktívne počúvajte svoje dieťa (bez pozerania televízie, bez mobilu)
  2. Stotožnite sa s ich pocitmi, vyjadrite pochopenie („Áno.“, „Chápem Ťa.“, „Počúvam Ťa.“)
  3. Pomenujte konkrétne pocity dieťaťa („Vidím, že si veľmi nahnevaný/smutný/sklamaný.“)
  4. Splňte ich želania aspoň v predstavách („Ak by som mohla, veľmi rada by som Ti tie šaty kúpila.“).

Ako získať spoluprácu dieťaťa?

  1. Opíšte, čo vidíte alebo pomenujte daný problém („Na zemi je mokré tričko.“)
  2. Poskytnite informáciu („To tričko zašpiní ostatné suché veci na zemi.“)
  3. Povedzte to slovom („Ten uterák!“)
  4. Opíšte svoje pocity („Mne sa vôbec nepáči ten uterák na zemi.“)
  5. Napíšte odkaz – ak dieťa už vie čítať („Prosím, zaves ma na vešiak. Tam je môj domov. Ďakujem. Tvoj uterák.“)

Nezačínajte vetu s “TY” a použite krátky pokyn

Veľmi osvedčený spôsob je neobviňovať dieťa a nezačínať konverzáciu slovom „TY“. Dieťa to berie ako útok na svoju osobu, automaticky nastupuje obrana alebo výhovorky. Ak rodič dokáže popísať situáciu a povedať namiesto „“Ty si také nemehlo! Zase si vylial ten čaj!“ vetu „Na zemi je vyliaty čaj. Treba to utrieť handrou.“ A nie, nevyskočí k handre mama.

Takisto v určitých situáciách je vhodné použiť jednoslovný pokyn ako dlhý monológ ako napr. „Koľkokrát som vám už hovorila, že máte si ísť umyť zuby. Som ako opakovací papagáj! Nikto ma nepočúva! Nech vám zhnijú, ja sa už o vás nestarám!“ Pokyn:“ Deti, zuby!“ je v tomto momente oveľa účinnejší.

Prečítajte si aj článok o detskom vnímaní rodičovskej lásky

Dieťa potrebuje vnímať, že chápeme jeho potreby a pocity. V žiadnom prípade ich nesmieme zľahčovať: „A to plačeš kvôli takej blbosti?“ „Ale, prosím ťa, nebuď ako malý chlapec!“. Ak sklameme jeho dôveru, nemôžeme očakávať, že k nám ďalší krát príde. Dieťa samo nevie pomenovať pocit, ktorý ho trápi, nemalo sa to kde naučiť. Od toho sú tu rodičia, aby mu cestu pocitov a vyjadrovania emócii ukázali. Veď v spoločnosti ide emocionálna inteligencia je veľmi vzácna, ba priam nedostatková.

Ak sa vžijeme do pocitov dieťaťa, že ak sme smutní, máme problém, tak posledné, čo potrebujeme je počuť, že riešime banality, nepodstatné veci. Ani nepotrebujeme psychologické rozbory nášho správania a analýzy, prečo sa daná situácia stala. Ale potrebujeme pochopenie a vypočutie. Pocit, že niekto nás chápe, rozumie nám a pritom nemusí častokrát povedať ani slovo.

A toto isté platí pri deťoch. Nesprávne formulovanými otázkami alebo nevhodným odbíjaním ich reakcií ich možno vieme naučiť, aby neplakali, aby sa nesťažovali. Ale naučia sa to len preto, že nemali osobu, ktorej by sa mohli vyrozprávať. Deti nevedia častokrát odpovedať, na otázku „Prečo plačeš?“ , ale ak im povieme „Vidím, že si dnes mimoriadne smutný….“, dieťa sa rozhovorí samo.

Ak sa nám stane, že zlyháme, nemáme náladu, čas, pošleme dieťa preč, nech nám dá pokoj a potom nás to spätne mrzí, nič nie je stratené. Vždy môžeme k dieťaťu prísť, ospravedlniť sa a vrátiť sa k danej situácii.

Je na nás, ako budeme komunikovať s našimi deťmi. Ale tak, ako v živote nič dobré nie je zadarmo, tak v oblasti výchovy detí to platí dvojnásobne. Avšak vieme, že všetko, čo niečo stojí, za to stojí. A naše deti zato stoja.

Tagy

Mohlo by sa vám páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *