Psychologička Martina Wäldl: Ak sa dieťa pýta, treba mu odpovedať
Ako správne pristupovať k deťom v tomto karanténnom čase? Čo keď nám prasknú nervy? Môžu utrpieť deti v týchto časoch? Ako zaviesť denný režim? Ako pomôcť deťom, keď sa im nechce učiť? Ako správne komunikovať? Ako povedať prepáč?
Na tieto a iné otázky nám poskytla odpovede psychologička Mgr. Martina Wäldl. Verím, že mnohé z nás nájdu odpovede na otázky, ktoré v nás vyvstávajú v týchto dňoch. A možno po prečítaní sa zamyslíme nad sebou a niektoré veci prehodnotíme…
Martina Wäldl je dvojnásobnou mamou. Poskytuje poradenstvo klientom, deťom aj rodinám. Vedie podporné skupiny vzťahovej výchovy. Taktiež spolupracuje s Ligou za duševné zdravie, kde sa snaží poukazovať na dôležitosť prevencie duševného zdravia.
Sama ste mamou dvoch detí. Aký vplyv mali karanténne opatrenia na vašu rodinu?
U nás sa zmenilo najmä to, že staršia dcéra nechodí do škôlky. Doma mám teda namiesto jedného dieťaťa dve. Až taká veľká zmena to nie je, keďže som tak či tak doma s mladším synom. Myslím si, že väčšia zmena je to pre rodičov školopovinných detí. Pre mňa to znamená viac varenia a vymýšľanie rôznorodého programu. Museli sme si vytvoriť režim, aby sme všetci vedeli, aké dni máme pred sebou. Vymýšľam aktivity pre dva rôzne veky, niečo spoločné a snažím sa aj pohybové. Niekedy máme deň len na leňošenie. Najväčšou zmenou pre mňa je, že nemám možnosti psychohygieny, nechodím do práce, na jazykový kurz, nestretávam sa s inými ľuďmi. Toto je situácia pre mnohé mamy zaťažujúca.
Je podľa vás dôležité rozprávať sa s deťmi o aktuálnom stave? Vysvetľovať im, prečo sme viac doma, prečo nemôžeme ísť k starým rodičom, ku kamarátom.
O aktuálnej situácii sa s deťmi rozprávať treba, je to dôležité. Mnohé informácie sa k nim dostanú z iných zdrojov, a aj cítia, že situácia je iná, nová. Vycítia aj obavy rodičia, zbadajú, že sa správa odlišne. Ak by sme im nepovedali nič, hrozí, že si deti samé vytvoria nejakú teóriu, môžu sa začať báť, podľahnúť strachu, obavám, panike. Alebo si naopak nemusia uvedomiť vážnosť situácie. Rizikom je, že by situácii nerozumeli a pociťovali by zmätok. Rodič by mal informácie uviesť na pravú mieru.
Situáciu deťom komunikujeme vecne, fakticky, vo všeobecnej rovine, pokojným tónom a bez prehnaných emócií, ktoré by mohli vyvolať u dieťaťa strach. Vysvetľujeme primerane veku dieťaťa bez prílišných detailov a informácií. Odporúčam vypnúť správy a vyvarovať sa znepokojivých výrokov.
Ak sa dieťa pýta, treba mu odpovedať. Je dobré spýtať sa ho, čo už vie a či potrebuje vedieť ešte niečo. Popieranie, zatajovanie, ani vyvolávanie paniky nepomáhajú. Dieťa potrebuje vedieť, že sme tu preňho v každej situácii.
Veľmi ťažkú situáciu teraz prežívajú mnohí rodičia školákov. Zrazu sú deti doma, musia sa učiť, a rodičia popritom pracujú. Samozrejme, starostlivosť o domácnosť, varenie. Ako sa nastaviť na tento nový modul?
V takejto situácii pomôže vypracovať si s deťmi denný režim. Na začiatku každého dňa si môžeme povedať ako približne bude deň vyzerať. Vypracovaním plánu dňa, sa deň stane predvídateľným a tým pádom pre dieťa aj bezpečným. So staršími deťmi si môžeme spolu vypracovať pravidlá fungovania v domácnosti. S mladšími deťmi o tom tiež komunikujeme, povieme si, ako to bude bývať. Je dobré deťom odkomunikovať, že doteraz sme fungovali takto, ale odteraz to bude na nejakú dobu inak, aby mali akú takú predstavu. Spočiatku bude potrebné viac strážiť hranice. Komunikujme s deťmi empaticky, vnímavo, rešpektujúco a pokojne. Skúsme sa nejako dohodnúť.
Dôležité je odkomunikovať potreby všetkých a poznať povinnosti jednotlivých členov rodiny a v závislosti od tohto si vypracovať režim, ktorý bude prijateľný pre všetkých.
Situácia je nová a náročná pre každého, v niektorých veciach je dobré robiť kompromisy, v iných však treba nastaviť jasné hranice a pravidlá. Ak sme mali napr. pravidlá týkajúce sa televízie a počítaču, je dobré ich dodržiavať aj naďalej, aj keď pravdepodobne výnimiek bude viac ako doteraz.
Karanténa neznamená prázdniny. Deťom to však treba vysvetliť. Mali by vedieť, že ide o preventívne opatrenie.
Pri vyššie spomenutej situácii vyvstáva aj problém s deťmi, ktoré na homeschooling nie sú zvyknutí. Mnohí školáci potrebujú výraznú pomoc rodičov; silnú motiváciu. Nechce sa im. Rodičia sa cítia pod tlakom. Ako čo najlepšie pomôcť deťom?
Podobne ako pri starších deťoch je potrebné si vyhradiť čas počas dňa, ktorý bude venovaný učeniu a školskej príprave. Dohodnúť pravidlá, napr. učíme sa vždy hodinu po raňajkách. Pokojne si môžeme nastaviť budík a dodržme ten čas.
Účasť rodiča je tu zrejme nevyhnutná. Dobre je to poňať aj hravou formou, veľa sa detí pýtať, čo sa im na danej téme páči, či ich ešte niečo zaujíma. Dobré je zamerať sa na to, čo dieťa baví. Ak má rodič čas a energiu, môže zakomponovať nejaké alternatívne formy výučby.
Priznám sa, že neviem do akej miery kontrolujú učitelia zadania, viem, že niektoré deti sú aj známkované, avšak odporúčam netlačiť veľmi na výkon. Dôležité je, ako sa spolu cítime a že spolupracujeme. Skúsme aj za krátky čas, podľa toho, koľko nám okolnosti dovolia, venovať dieťaťu maximum.
A myslime aj na seba. Rodičia by si toho na plecia nemali klásť príliš, nemali by mať na seba príliš veľké nároky a tak isto ani na deti. Ak sa niečo podarí, podarí sa, ak nie, nie. Netreba sa kvôli tomu hádať, ani vytvárať dusnú atmosféru. Táto náročná situácia vyžaduje veľké zmeny a dobré je nájsť balans tak, aby to vyhovovalo všetkým stranám.
Prečítajte si, prečo je čítanie pre deti veľmi dôležité.
Aký vplyv môže mať na deti tento výnimočný stav? Nemôže to na nich zanechať negatívne stopy? Deti vyžadujú množstvo času, energie a nejedná sa len o víkend. Rodičia dovoľujú teraz deťom viac pozerať televíziu, častejšie kričia na deti. Čo na to detská duša?
Deti sú veľmi flexibilné a dokážu sa prispôsobiť. Je na rodičovi voliť správnu komunikáciu s dieťaťom a odkomunikovať zmenu správnym a vnímavým spôsobom. Rodič, ktorý tak fungoval aj doteraz, nebude mať problém. Môže sa stať, že častejšie vybuchne, zakričí, avšak dieťa to už pozná, vie, čo je za tým a ak sa s ním doteraz komunikovalo vnímavo, malo by to zvládnuť. V rodinách, kde je krik na dennom poriadku, tam ho bude viac, ale pre dieťa to zrejme nebude nič nové.
Situácia je nová a náročná pre obe strany. Prispôsobiť sa jej vyžaduje vôľu oboch strán, ochotu robiť kompromisy a veľa trpezlivosti. Dobré je nájsť balans tak, aby to vyhovovalo všetkým stranám. Ak by sme však spozorovali nejakú zmenu, určite s tým treba pracovať. Dieťa nám dáva najavo, že sa niečo deje zmenou správania.
Negatívneho dopadu by som sa bála najmä v kontexte situácie. Aby sa dieťa nezačalo priveľmi báť, nevyvinula sa u neho nejaká úzkosť.
Trápenie u dieťaťa vieme odpozorovať tak, že niektoré deti sa začnú priveľa pýtať, iné môžu byť naopak zakríknuté, utiahnuté. Niektoré sú zrazu viac plačlivé, sú nalepené na rodiča. Ako keby neboli vo svojej koži. Je na rodičovi, aby spozoroval túto zmenu. U niektorých detí sa objavia aj rôzne telesné prejavy. Vtedy treba s dieťaťom pracovať a to najmä s jeho strachom, emóciami. Prijať ich, odkomunikovať, odzrkadliť. Dať dieťaťu najavo, že ho ako rodič prijímam, počúvam ho, snažím sa mu rozumieť a zaujímam sa oňho.
Za každých okolností sa treba snažiť dieťaťu vytvoriť bezpečné a prijímajúce prostredie.
Mali by sme dieťaťu venovať pozornosť a prejavovať lásku. Veľa sa rozprávať, pýtať sa ho, čo potrebuje, čo by mu pomohlo. Dôležité je dieťa vypočuť, uznať jeho emóciu, aby malo pocit, že to, čo cíti, je dôležité, prirodzené a že to niekoho zaujíma. Jednoduchým podaním informácie, zrkadlením správania dieťaťa, prípadne jeho pocitov, fantázií mu dávame priestor na ich hlbšie vyjadrenie a tým pádom aj na ich spracovanie, aspoň z časti. Buďme oporou pre naše deti.
Ako rodič si často večer poviem, že som za deň toľkokrát zlyhala. Veľakrát som porušila moje výchovné zásady. Praskli nervy. Ako to viem odčiniť? Stačí napr. večer sa porozprávať sa s dieťaťom, ospravedlniť sa, vysvetliť mu svoje správanie?
Každý občas vybuchne a má potom pocit zlyhania. Žiaden rodič nie je stroj, pasuje sa so svojimi emóciami, obavami, so zmenou situácie. Je toho na neho viac, ako je zvyknutý. Každý z nás to zvláda inak. Je prirodzené, že rodičovi občas prasknú nervy, zakričí na dieťa, poprípade inak vybuchne a následne ho to mrzí, popr. má výčitky.
Dôležité je, čo sa stane, čo rodič spraví po tom, ako vybuchne. Je dobré prísť za dieťaťom, ospravedlniť sa, povedať prepáč, vysvetliť, prečo sa to stalo. Odkomunikujeme, čo sa dialo, že som sa ja ako rodič nahneval/a. Že som nevedel/a inak, že som to nezvládol/nezvládla. Treba dieťaťu povedať, že to nebola vhodná reakcia a že nabudúce to skúsim inak. Učíme tým dieťa mnohému. Tiež dostáva odkaz, že to nebola jeho vina, že je pre nás dôležité.
Mamy radia mamám – zahrajte sa spolu s deťmi! Využite pri tom kreatívne hry
Ak má žena/matka na výber, že možnosť home office alebo čerpania OČR. Čo je podľa vás lepšia voľba? Skúsme nemyslieť na financie teraz. Je lepšie, aby sa venovala naplno deťom, rodine, trávili spolu čo najviac kvalitný čas alebo je lepšie, aby si deti (aj manžel) uvedomili realitu života?
Toto je náročná otázka a myslím, že každá z nás to má inak. Záleží od toho, ako si to konkrétna mamina dokáže doma zariadiť. Samozrejme, je dobré, ak deti vedia a vidia, že mama pracuje, má povinnosti, že skrátka niečo musí urobiť aj mimo domácnosti. Pre mamu to môže tiež byť istá forma psychohygieny, odpútania sa mysľou niekam inam.
Avšak ak by to mamine malo spôsobovať veľký stres, ak by to bol na ňu prílišný tlak, nevedela by sa sústrediť, cítila by, že je toho na ňu priveľa, prispôsobila by som svoju voľbu okolnostiam. Veľa závisí od veku detí, od zaužívaného režimu, od komunikácie a atmosféry v domácnosti, od povahy práce danej maminy. Každá by mala poznať svoje možnosti, limity, potreby.
V tejto situácii sa môže zdať, že sú akoby opäť zvýhodnení chlapi. Viacerí môžu robiť z domu, k tomu očakávajú full servis s dezertom, ticho od detí, pokojne si poobede zdriemnu. Čo s tým? Ako má žena nestratiť nervy? 🙂
Tu by som nerada generalizovala a stereotypizovala. Samozrejme, stať sa to môže, ale nemusí. Poprípade nastane opačná situácia a žena očakáva, že zrazu keď je muž doma, bude so všetkým pomáhať. Kľúčom ku riešeniu všetkých problémov je informovať partnera o situácii z môjho pohľadu, vyjadrenie svojich emócii a potrieb. Určite nie je na mieste nejaké osočovanie, odsudzovanie, hádky, krik. Objavia sa, ale neprispievajú k celkovej pohode. Pomôcť môžu pravidlá a spoločné dohodnutie sa na fungovaní. Každý by si mal byť vedomý svojich hraníc a potrieb a tieto partnerovi odkomunikovať. Dôležitá je aj vôľa robiť kompromisy.
Obaja rodičia potrebujú aj psychohygienu a to by som chcela veľmi zdôrazniť. Aby sme si navzájom dopriali čas bez detí, aby si ten druhý mohol čítať, ísť na prechádzku alebo čokoľvek, čo mu aspoň trochu pomôže prísť na iné myšlienky.
Buďme k sebe navzájom ohľaduplní a láskaví.
