Mama piatich detí Lucia Kulich: Namiesto koronavírusu sa doma nakazujeme vzájomným humorom
Lucia Kulich je neopísatelne silná žena. Prekonala v živote ťažké chvíle, no srší humorom, šíri dobro a lásku na každom kroku. Okrem toho, že je mamou 5 detí, založila značku Kulíšek, kde ponúka handmade hračky pre deti a eko vrecká. A v tieto dni už aj rúška.
Ste mama piatich detí a zároveň podnikateľka. Ako zvládate homeoffice? Dá sa to vôbec s piatimi deťmi?
V podstate fungujeme v bežnom režime. Dielňu mám zriadenú doma, práve preto, že som mama 5-tich detí. Pre túto prácu som sa rozhodla práve kvôli deťom, aby som ich videla vyrastať a bola s nimi, keď ma budú potrebovať a ešte viac, keď ma nebudú potrebovať. 🙂 Dni prebiehajú u nás vždy rovnako. Chaoticky.
Čo to znamená?
Chaos je organizovaný a je náš. Nehovorím to v negatívnom zmysle. Je to také pojašené, splašené, také naše. Po ruke máme všetko, čo potrebujeme, fungujeme na pomerne malom priestore. Rozdiel je aktuálne v tom, že vyťaženie je obrovské. Preto som sa aj rozhodla z niektorých nárokov postupne ubrať. Kopa bielizne a prach na poličke momentálne nie sú priority. Myslím, že ich tam zaručene nájdem aj o týždeň.
Ako to celé zvládate?
Tu musím povedať zásadnú vec. Bez mojej rodiny by som nebola dokázala nič. Či sa to týka muža, ktorý vyrezáva, kreslí, žehlí, detí, ktoré operatívne pomáhajú s čím treba, obstrihávajú nitky, prevracajú, párujú. Moja mamina, ktorá nám prinesie obed, staršie deti pomáhajú s mladšími… Všetko je to tímová práca.
To znie až neskutočne…
Áno, aj je. Občas sa deti posťažujú, že ony nepomáhajú, lebo nie sú priamo pri šití. Pomáhajú. Pomáhajú tým, že suplujú moju prácu. Suplujú mňa ako mamu. Som na ne nesmierne hrdá, lebo za tieto dni som od nich nepočula ani jednu jedinú sťažnosť. Moja Katuška mala včera narodeniny. Oslávila 13-náste narodeniny. Večer som sa k nej priplížila do izby a vysvetľovala jej, že sme samozrejme na ňu nezabudli a keď toto všetko opadne, tak to parádne oslávime. Na jej tvári som nevidela ani jednu jedinú výčitku. Iba úsmev a pochopenie, že je všetko ok.
Namiesto koronavírusu sa doma nakazujeme vzájomným humorom
Ja viem, že toto vraví každá mama, ale ja mám úžasné deti. Chápavé, pracovité, skromné, spolupatričné. Jasné, jedujú ma, hádajú sa, urážajú, fučia a prevracajú očami ako každé dieťa, ale v takýchto chvíľach sa vedia zomknúť a dovolím si povedať, že máme neskutočne silný tím. Všetko, čo dokážem a žnem za to milé slová je len preto, že za mnou stojí silná a úžasná rodina. Bez rodiny by som nedokázala nič.
Ste úžasne vtipná. Keď som vás vyzvala na rozhovor, povedali ste „Mám ťažkú pohodu, ešte mi tri z piatich detí spia, poďme na to“. Kde beriete momentálne humor?
Ono ani neviem, či je to humor. Skôr je to ten náhľad na život. Človek sa často dostáva do ťažkých situácii, do náročných, vypätých, únavných, ale keď sa naučí aj na tieto chvíle pozerať z pozitívnej stránky, tak to ide vždy lepšie. Ono, sú dve varianty v živote. Buď sa budeme trápiť a strachovať alebo ten život žiť. A čo si budeme klamať, vždy to môže byť horšie.
Buď sa budeme trápiť a strachovať alebo ten život žiť.
Všetko ide s úsmevom akosi lepšie. Možno to u mňa funguje ako u detí. Z bubáka spravíme „legraci“ (ako vraví jedna dcéra) a hneď to ide lepšie. Takže často je to taký humor cez slzy/strach, ale keď sa zasmejeme, tak to ide lepšie.
Čo je vaše životné krédo?
Chcem sa smiať, chcem rozosmievať moju rodinu, vyčariť im každý deň úsmev na tvári. A tak sa namiesto koronavírusu doma nakazujeme vzájomným humorom.
Uverejnil používateľ Kulíšek Piatok 29. júna 2018
Začali ste operatívne na výzvu pre všetky šikovné ruky na Slovensku šiť húfne rúška. Kedy to stíhate?
Kedy stíhame? My nestíhame. Ale šije sa takmer stále. Ráno sa vstáva, dnes som výnimočne flákala v posteli do 8.30 hod., ale 8.45 hod. som už bola v dielni. Postupne sa popridávali muž aj deti. Poniektoré ešte teraz dospávajú. Šije sa celý deň až do noci. Väčšinou končíme o 02,30hod. Samozrejme sa nešijú len rúška, šijú sa aj objednávky prijaté pred koronou. Občas si odskočím na 5-minútovú prestávku, prípadne odovzdávku objednávky. Šijeme stále, lebo stále prichádzajú telefonáty, správy, emaily s prosbami. Teraz nie je čas na oddych. Oddychovať budeme, keď prestanú ľudia písať. Vtedy budeme vedieť, že sme spravili všetko, čo sme mohli a vedeli.
Tvoríte aj nádherné hračky či eko vrecká na desiatu. Kde ste sa to naučili a čo je pre vás inšpiráciou?
Inšpiráciou sú väčšinou deti a často aj zákazníčky. Deti mám už 14 rokov a vždy prichádzajú nejaké veci, ktoré mi „znepríjemňujú“ život. Sú to také drobnosti ako keď už po tisícikrát zdvíham deku, ktorá mi z kočíka padá, ako mantinel, ktorý moje dieťa neustále podlieza a následne plače, lebo si buchne hlavu o bok postieľky. Alebo špinavá stena pri posteli, lebo moje dieťa je večne nalepené na stene. Prípadne pubertálna dcéra, ktorá odmieta nosiť do školy „trápne“ obedáre a denne vyťahuje igelitové vrecká na desiatu. Opäť sú dve možnosti. Buď sa tým budem denne zaťažovať a uberať si energiu, alebo vymyslím spôsob, ako problém odstrániť a deň bude krajší.
Takže najväčšou inšpiráciou je to, že ste mama
Áno. Mama, ktorá minimalizuje problémy, aby mala čas na tie podstatnejšie veci.
Šitím rúšok suplujete reálne štát. Beháte medzi poštou a domácnosťou. Napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí si dovolia komentár ohľadom ceny. Odkážeme im niečo?
Neviem, či takým ľuďom treba niečo odkazovať. Snažím sa svoju energiu sústrediť na ľudí, ktorí za to stoja. Zastávam názor, že môžeme mať rozdielne názory, ale musíme ich vzájomne rešpektovať. Môžeme prezentovať svoje argumenty, ale nemôžeme druhému tlačiť svoje argumenty ako tie jediné správne. Včerajší článok nebol o tom, aby som ľudí presvedčila. Bol napísaný egoisticky. To priznávam. Lebo JA som potrebovala dostať von tú frustráciu z ľudí. Potrebovala som dostať von to nakumulované zlo z komentárov.
Ľudia píšu, akoby to robili, keby to vedeli urobiť, ale reálne nerobia nič. Vedia akoby to malo byť, ako je to správne, ale stoja so založenými rukami a ukazujú na ľudí, čo robia aspoň niečo. Takmer nikto nezačína od seba. Každý má pocit, že má recept na život. Ok, nech má, ale je to recept na jeho život. Nik z nás nevie, čo je správne alebo nie. To uvidíme až s odstupom času. Poučíme sa na tom a v budúcom živote to využijeme.
Kritikov od obrazovky sa snažím neriešiť. Až mi ukážu, že tú prácu skúsili, prešli si rovnakou cestou, potom budú mať právo kritizovať. Ak by som im mala odkázať jednu jedinú vetu, tak to bude veta môjho tatina. Najistejšiu pomocnú ruku nájdeš na konci svojho ramena. Od toho nech sa skúsi každý odraziť.
Krásna veta a veľmi pravdivá. Ste pre nás ozaj inšpirácia. Zvládate toho veľa
Neviem, či zvládam niečo extra ako iní ľudia. V prvom rade riešime zabezpečenie okolia a snažím sa vytvoriť si nejakú predstavu, čo bude ďalej. Desí ma to, tak ako všetkých, ale dáme to. Vždy sa to nejako dalo a bude dať. Samozrejme mám existenčné obavy. Kto by ich nemal? Treba si uvedomiť čomu sa venujem. Veciam, ktoré nie sú životne dôležité. Takže mám obavu, či bude dosť zákazníkov na to, aby sme prežili. Aby Kulíšek prežil koronu. Ale, utešujem sa tým, že čo má byť, to bude. Urobíme maximum na udržanie, ale existenčne sa ohroziť nemôžeme.
Čo všetko riešite z podnikateľského pohľadu?
Z podnikateľského pohľadu riešime to, čo ostatní. Ako sa udržať, ako zaplatiť režijné náklady, najnovšie aj to, kde zohnať materiál, ako zabezpečiť doručenie tovaru k nám a doručenie výrobkov zákazníkom. To všetko treba logisticky vyriešiť. Niektoré artikle na trhu sú priam ako bájni jednorožci. Verím, že niekde existujú, ale reálne sme ich ešte nevideli.
Keď si zatvoríte oči a na chvíľku si odmyslite všetky povinnosti. Čo vám robí radosť, keď máte chvíľku pre seba? Existuje vôbec taká chvíľka?
Ja mám rada maličkosti. Ja hľadám tie krásne chvíle práve v bežnom živote. Nepotrebujem vyslovene chvíľku pre seba, lebo čo si budeme klamať, je to utopická myšlienka. Raz som sa skryla do roldoru, aby som mala 5 minút ticha a do dvoch minút bol v skrini pes, ktorý sa ma snažil rozosmiať. S dverí trčali ďalšie dve hlavy, ktoré ma presviedčali, aby som vyšla, že ma ľúbia. Takže nie, 5 minút nenájdem. Keď oznámim, že si idem dať 30 minútový wellness do vane a chcem mať kľud, tak to vždy, ale že vždy skončí tak, že minimálne tri deti sú nasáčkované v kúpeľni a rozprávajú sa so mnou. A v tom je to úžasné čaro. Moje deti sa chcú rozprávať. Tam čerpám energiu.
Nájsť si v tých bežných prácach a povinnostiach čas na úsmev. Aj v tých zlých chvíľach sa dá nájsť niečo úžasné, inšpiratívne a emotívne. Pre mňa je obrovským zdrojom energie, to čo mám doma. Moja rodina. V neposlednom rade moje zákazníčky. Jednu menej príjemnú vyváži 10 pozitívne nabitých a na tie sa fixujem.
A keby ste si teda zavreli oči a popustili uzdu fantázii?
Keby som si mala zavrieť oči a predstaviť si, kde by som chcela byť, tak určite by som si priala zastaviť a dívať sa… Dívať sa na tých, čo milujem. Rozprávať sa s nimi, vidieť ich smiať sa, počúvať ich…
Pridajte nám prosím vaše tipy, ako sa doma s deťmi nezblázniť.
Tipy asi ani nemám. Ako sa s deťmi nezblázniť? Prečo sa tomu brániť? Mne z nich preskočilo už dávno a žije sa mi ľahšie. 🙂
Každé dieťa je iné. Každé zabáva čosi iné, ale vždy, vždy, vždy som deti zapájala do bežného chodu rodiny a života. Vždy boli súčasťou domácich prác a považovali to za zábavu. Nedávno mi moja 5 ročná upratovala celú kuchyňu asi 2 hodiny. Lebo chcela… Stále mi opakovala, aká je veľká a ako to zvládne sama. Tak som ju nechala… Deti nepotrebujú animátorov. Niekedy len trošku naviesť. Dodať im príslušné komponenty, pridajú vlastnú fantáziu a už to ide.
Uverejnil používateľ Kulíšek Piatok 14. februára 2020
Akčný tip od Lucie
Kým premeníte kartónovú krabicu na domček, zaberie to aj pol dňa. Áno, druhú polku budete upratovať barák, ale pol dňa ani nebude vedieť, že máte dieťa. Tak bude do toho zažrané, že aj zabudne, že existujú rozprávky, hry, mobil… A výsledok? Na nezaplatenie….
Ste fantastická. Kde nájdeme vaše aktuálne výrobky?
Nájdete ich u mňa na Facebooku.
Uverejnil používateľ Kulíšek Utorok 10. decembra 2019
Na Facebooku ste pridali krásnu výzvu. Dovolíme si ju citovať…
Buďte k sebe tolerantní. Uvažujme nad tým, ako pomôcť. Čo i len PEKNÝM SLOVOM. Možno naozaj korona prišla, aby sme sa zobudili, aby sme sa zastavili a prebrali…. Možno prišla z iných konšpiračných teórii, ale stále zastávam názor, že všetko zlé je na niečo dobré. Možno je to naozaj priestor na to, aby sme mali čas zistiť, že čas vie bežať aj inak. Možno rodičia zistia, aké úžasné je, keď sa môžu s deťmi hrať, možno ľudia zistia, aké úžasné je počuť hlas toho, koho majú radi a nebudú písať krátke správy, ale budú opäť volať. Možno zistíme, že to, že nám život preteká pomedzi prsty je len a len na nás… Možno je čas zastaviť sa a byť opäť ľuďmi. Využime tento čas na to, aby sme našli to dobré v nás. Prestaňme kritizovať, urážať, hejtovať, nadávať. BUĎME ĽUDSKÍ, NAUČME SA, ČO MÁ V ŽIVOTE PRIORITU.
Ďakujeme krásne za rozhovor!
