Speváčka Misha: Táto situácia mi vlastne pomáha vo výchove k skromnosti, skutočným hodnotám, pokore a zdravšiemu stravovaniu

Michaela Paľová, známa ako Misha je akčnou mamou dvoch dcér, dvojčiat: Mia a Nala. Ako žije v rodinnej izolácií? Zmenil sa jej rodine život radikálne alebo niektoré „opatrenia“ praktizovali už predtým?

Ponúkame príjemné čítanie, o ktoré  sa špeciálne pre nás podelila Misha. Ďakujeme!

Tušila niečo?

Nedala som moje deti do školy už dva dni predtým, než oficiálne zavreli školy. Cítila som, že to príde a asi ma prepadol materinský ochranný pocit, ako vtedy pred dvoma rokmi, keď som sa s deťmi presťahovala z rušného hlavného mesta do malej dedinky pri malom meste viac ako hodinu z Bratislavy. Začal mi veľmi prekážať konzumný spôsob života a nechcela som takto vychovávať moje deti. Bolo to moje najlepšie rozhodnutie a teraz v časoch, aké nikto z nás nečakal, sa mi to potvrdzuje ešte viac. Viem, že každý nemá tú možnosť jednoducho sa zbaliť a odísť. Ale ja som ju mala a neváhala som ani sekundu.

Pre mňa a moje sedemročné dvojičky je čas karantény naozajstnou izoláciou. Ale v našom milovanom prostredí a vďaka technike aj v dennom spojení s rodinou a priateľmi aspoň cez obrazovku.

Minie všetko z mrazáku

Ja som vlastne vždy nakupovala potraviny asi len raz za mesiac. Teda okrem tých základných, ktoré majú aj v našich dedinských potravinách. Takže vôbec nikam chodiť nemusím a moje deti vlastne doteraz ani nepotrebovali rúška. Majú ich len pri bicyklovaní po našej aj tak prázdnej slepej ulici.

Konečne miniem všetko z mrazáku a všetky tie zdravé obilniny a banánové, kokosové a iné múky a ostatné potraviny, na ktoré som sa predtým nevedela odhodlať a aj by boli expirovali. Teraz naozaj ocením mamkine zaváraniny, ktorých mám plnú špajzovú skriňu, od domáceho kečupu až po paradajkový pretlak na skvelú polievku.

Misia: šťastné a usmiate deti

Iného dospelého človeka, ako toho v zrkadle, som naživo nevidela celé týždne a v našom dome stretávam len detský obsah. Všade sú hračky, hrá deťmi zvolená hudba a pozerajú sa len detské filmy a rozprávky. Ale žiadne reklamy ani upútavky, my kábelovku nemáme ani neplánujeme. Nezaťažujem sa správami, nepotrebujem vnímať hádky politikov a všetko potrebné sa dozviem z hlásenia dedinského rozhlasu z nášho obecného úradu. Mojou najväčšou misiou je držať moje deti usmiate, spokojné a v prvom rade zdravé. Sú.

Dom je zaťažený 24 hodín denne

Ale vôbec to nedávam ľavou zadnou. Často mám pocit, že je tu taký neporiadok, že s ďalšou bombou niet kde streliť. Dom je zaťažený 24 hodín denne na plný výkon sedemročným demolačným komandom v spojení s polročným škrečkom menom Mimi. Nikdy v živote som toľko nevarila a nepiekla a po 4 týždňoch by som dala dušu za to, aby mi niekto iný ako ja, aspoň nalial pohár vody alebo aby som mohla na niekoho aspoň na 10 minút presunúť moje povinnosti. Som tu s nimi zavretá sama, ale neviem sa tam hore doďakovať za to, že je to práve s nimi. Sú úžasné tie dve malé stvorenia. So svojim 7-ročným malým rozumom už vedia rozlíšiť, že toto je iná situácia a prídu ma objať len tak z ničoho nič oveľa častejšie ako predtým.

Psychologička Martina Wäldl: Ak sa dieťa pýta, treba mu odpovedať

Diktáty v stane

Prvý týždeň ma šľak išiel trafiť z toho, ako deti rozťahali úplne všetko, s čim sa dá hrať. Bolo to po celom dome, nemohla som vysávať ani umyť podlahu, stále som ich napomínala a prosila, nech odkladajú to, s čím sa už zahrali. A potom ma to prešlo a uvedomila som si, že sú vlastne chúďatká tiež obmedzené vo všetkom a pripútané len na dom a záhradu, bez kamarátov a krúžkov. Vzdala som sa a prestala som ich okrikovať.

Asi 10 dní sme mali stan v strede obývačky, kým sa vonku neoteplilo. V podkroví som vyčlenila priestor na domácu školu a každý deň o 9 hodine ráno chodíme do školy o poschodie vyššie. Často si však robíme výnimky zo školskej rutiny, napríklad diktát píšeme na schodoch a keď je teplo, učíme sa vonku. Aby navzájom neodpisovali, jedna píše príklady z matematiky zazipsovaná v jednom stane a druhá v druhom. Samozrejme, chodia sa navzájom navštevovať.

Slobodne bez budíka, či splnenie plánov?

Asi po prvom týždni som si raz večer, keď deti zaspali, sadla do môjho kresla v knižnici, zavrela som oči, a hľadala som to dobré, čo z tejto situácie môžem vyťažiť. Najprv sa mi vyrútili všetky tie sťažovacie argumenty, že môžem tento rok zabudnúť na to, že som fotografka a ako som teraz všetko naraz: upratovačka, psychológ, učiteľka, domáci majster, opravár, mama aj otec, ale predovšetkým kuchárka na plný úväzok, keďže deti asi každých desať minút pýtajú “niečo dobré”…

A potom som si uvedomila, že si môžem každý deň slobodne užívať svoje deti, smiať sa s nimi, hrať sa s nimi, čítať im rozprávky a všetko ich učiť, stavať s nimi bunkre, piecť im bublaninu a banánový chlebík, čo majú tak radi, že môžem nadlho zrušiť budík a pospať si aj o trošku dlhšie, že nemusím stresovať, aby boli všetci o 20 hod večer v posteli, že konečne spotrebujem všetky zásoby v mrazáku, ktoré som vždy odkladala na neskôr a často aj expirovali, že si môžem potriediť všetky veci v dome, vyhádzať zbytočnosti a venovať ich, vymeniť v skriniach sezónne veci, že si možno po dlhom čase prečítam knihu, pripravím do tlače fotoknihy, alebo si dokonca pozriem celý film.

Jasné, že skoro nič z toho nestíham ale ten pocit, že mám tú možnosť, je veľmi ukľudňujúci.

Výchovné aspekty korony

Uvedomila som si, že toto obdobie ma veľa naučí. Možno aj upiecť chlieb alebo koláč, čo doteraz piekla vždy len moja mama a mnoho iného. Ale naučí to veľa aj moje deti. Chápu, že teraz sa nedá kúpiť to, čo predtým, že musíme šetriť zásobami, aby sme nemuseli často chodiť do potravín. Oceňujú aj staré zabudnuté hračky a zjedia aj to, čo dovtedy akože neľúbili. Vysvetlila som im, že teraz nebudeme jesť žiadne kupované sladkosti, že sladké budeme mať len palacinky, koláčik a iné doma urobené mňamky. Táto situácia mi vlastne pomáha vo výchove k skromnosti, skutočným hodnotám, pokore, zdravšiemu stravovaniu, dáva deťom viac pohybu a v našom prípade aj pobytu na vzduchu (chvalabohu, že som nás pred časom presťahovala na vidiek).

A všetko, čo som doteraz nemala pod kontrolou, lebo mi to vlastne ničila spoločnosť, teraz pod kontrolou mám. Aj keď keď len na určitý čas, ale možno to bude stačiť na to, aby sa deti bez toho naučili fungovať. Mám na mysli vplyv okolia ohľadom rôznych nezmyselných alebo dokonca nebezpečných vecí.

V kontakte s rodinou

Nežijeme však v úplnej izolácii. Denne cez kameru hovoríme s babkou, ktorá sa vnučkám rada venuje aj pri učení aj pri hrách. Minule spolu cez počítač na kamere hrali šach. Spájame sa tiež s ostatnou rodinou a priateľmi, aby nám tu trom nebolo samým smutno. Cez záhradu sa deti pozdravia so susedovými deťmi, pobehajú si po záhrade alebo sa idú bicyklovať na ulicu. Najnovšie sa radi korčuľujú na kolieskových korčuliach po dlhej terase pozdĺž nášho domu.

Cestovateľka Bára Líška: Tajomstvo je zbaliť sa maximálne na 7 dní

Dom a domov

Niekedy je v dome nepredstaviteľný neporiadok. Všetko je všade a aj keď kmitám celý deň, som rada, keď pred spaním stihnem aspoň umyť kuchyňu, seba a deti. A keď konečne zaspia, zapálim si sviečky, sadnem si do môjho obľúbeného kresla a snažím sa skrotiť svoje myšlienky a nájsť pokoj. Náš dom je naša oáza a všetko, čo som v ňom vytvorila, je pre mňa domov.

Potom mi zrak padne na farbičky po celom jedálenskom stole, hračky a kocky na zemi, bunker pod kreslom a stolíkom naprataný všetkými vankúšmi, čo v dome máme, baterky na svietenie po zemi a rozprávkové knižky a zápisníčky… cítim, ako sa dostávam do absolútnej vývrtky. Vtom si uvedomím, že toto všetko je nič oproti faktu, že sme všetci zdraví a až vtedy ma zaleje intenzívny a vďačný pocit, že mám naozajstný domov. “

Foto: archív Michaely Paľovej