Karin Bodnárová: Najväčšou výzvou pre mňa osobne bolo presvedčiť samú seba, že to má naozaj potenciál

Karin Bodnárová je vyštudovaná germanistka. Posledné štyri roky trávi na materskej/rodičovskej dovolenke s dvomi deťmi. Počas tohto obdobia založila malú účtovnú firmu.

Pomáha a radí hlavne malým podnikateľom a mamám na materskej dovolenke, ktoré chcú popri deťoch byť aktívne, ale neorientujú sa v podnikateľskom prostredí a v účtovnej legislatíve. Po narodení prvej dcéry sa v nej objavila túžba po vlastnej pamätnej knihe pre deti. Podarilo sa jej tento sen naplniť? Prezradí nám priamo Karin.

Ako prišiel nápad pustiť sa do písania svojej vlastnej pamätnej knihy o deťoch?

Nápad napísať pamätnú knihu pre deti sa zrodil chvíľku po narodení našej dcérky. Veľmi som sa tešila z pamätnej knihy, ktorú sme dostali ako darček a hneď som sa pustila do jej vypisovania. Krátko na to som však zistila, že mi úplne nesadla. Boli v nej časti, kde mi miesto nestačilo, a naopak, inde stránky zívali prázdnotou. Okrem toho v nej bolo priveľa ilustrácií na úkor vlastných fotiek. A najzásadnejšia vec, ktorá mi vadila, že takéto knihy sú písané v prvej osobe, čo je veľmi zvláštne, keď ju vypisuje mamina a nie dieťa samé sebe.

Keďže knihu podľa svojich predstáv som nenašla, popri pamätnej knihe, ktorú sme mali, som začala viesť ďalší zápisník –  pekne mesiac po mesiaci, bez predpísaných šablón, výlučne naše spoločné zážitky, milé príhody, čo jej chutí, čo nemá rada, s čím sa najradšej hrá a všetky úžasné pokroky, ktoré robila deň čo deň.  Neskôr sa k nemu pridal ďalší zápisník na vtipné výroky. A keď sa narodil braček, počet zošitov sa zdvojnásobil (úsmev).

Stále mi však vŕtalo v hlave, že tak vzácne spomienky si zaslúžia aj adekvátne uchovanie –  jednu krásnu ucelenú spomienku, ktorú svojmu dieťaťu odovzdáme pri nejakej výnimočnej udalosti, akou je svadba alebo narodenie vlastného dieťaťa. Aspoň tak nejako si to predstavujem ja (úsmev).

Boli ste presvedčená hneď prvého momentu, že idete do toho, alebo ste tomu nechávali čas, či vás to náhodou neprejde, či rozhodnutie „nevyzreje“?

Malinký sen vo mne žil od samého začiatku, nakoľko som však ani len netušila, ako to v knižnom svete chodí, ostávalo dlho iba pri snívaní. Až minulú jeseň, teda takmer po 4 rokoch od pôvodnej myšlienky som sa úžasnou zhodou okolností dostala medzi autorov skvelých kníh, ktorí mi dali cenné rady a tak sa sen, krok za krokom mohol začať plniť.

Čo bolo  najťažšie v celkovom procese? Samotné písanie, alebo skôr tie finálne veci (definitívna úprava, tlač, a pod.)?

Paradoxne, samotná tvorba knihy bola najjednoduchšia časť celého procesu, keďže som ju nosila v hlave už dlhý čas. Zložitejší bol proces prípravy na tlač, výber obálky, technické špecifikácie atď. S manželom sme sa rozhodli ísť vlastnou cestou, bez vydavateľstva a môcť tak slobodne rozhodnúť o každom detaile. Bolo to úžasné dobrodružstvo, množstvo nových skúseností a zážitkov, nakoľko sme sa s manželom na chvíľku stali aj kolegami – obdivuhodne sa totiž ujal kompletnej grafiky. Hoci to nie je jeho odbor.

Kto bol vaším najväčším kritikom? Bol vôbec nejaký?

Celý svoj dospelý život mám dvoch skalných kritikov, ak ich tak môžem vôbec nazvať – sestru a manžela. Ich názory si veľmi cením a som im vďačná za to, že sa vedia aj odosobniť a podporiť naozaj konštruktívnou kritikou. Inak tomu nebolo ani tentokrát.

Môžete prezradiť, ako dlho trval proces od nápadu až do momentu, keď ste držali knihu v rukách?

Samozrejme, boli to takmer na deň presne 4 roky.

Naštartovalo vás to do tvorenia niečoho ďalšieho? Máte už nejaké plány?

U mňa to tak býva, že mám nápadov viac, ako stíham realizovať. Pri tejto knihe si pokračovanie veľmi predstaviť neviem, ale v knižnom svete by som rada ešte trochu pobudla, keďže knihy milujem, máme ich doma stovky. Našťastie túto vášeň zdedili aj naše deti, čomu sa veľmi teším. Čítame takmer neustále a manžel už dlhšiu dobu podpichuje, kedy prispejem do detskej časti knižnice aj niečím vlastným… Tak ktovie. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť (úsmev).

Kedy si pracovali na tvorbe knihy? Máte dve malé deti, domácnosť, manžela. Venujete sa účtovníctvu. Času nazvyš asi veľa nebolo…

Času pri deťoch veru nikdy nie je nazvyš, to máte pravdu. Popri tom však, že sme mamy, manželky, zamestnankyne, podnikateľky atď., nesmieme zabúdať ani na svoje sny a potrebu sebarealizácie. Je to síce klišé, ale spokojná mama = spokojná rodina a vlastne celé okolie.

Ak máme sen, ktorý chceme naozaj splniť, tú hodinku – dve denne si určite nájdeme. Ja osobne som bola vždy skôr nočný typ, čo sa sústredenej práce týka, a inak tomu nie je ani teraz. Väčšinou pracujem po 21. hodine, keď detičky zaspia a celý dom stíchne. Čas ich obedného spánku, nakoľko netrvá dlhšie ako hodinku, sa snažím využívať skôr na relax, dobrú knihu alebo len tak kávičku na terase. Je dôležité si aj odpočinúť a načatá práca by mi v druhej polke dňa zbytočne zaťažovala myseľ, nevedela by som sa plne sústrediť na mojich drobcov a plnohodnotne sa im venovať.

Prečítajte si aj rozhovor s Luciou, ktorá vymyslela značku Mama potrebuje víno

Čo pokladáte za najväčšiu „challenge“, ak sa slovenská mama chce pustiť do niečoho vlastného?

Najväčšou výzvou pre mňa osobne bolo presvedčiť samú seba, že to má naozaj potenciál. Dopriať si šancu skúsiť to, aby neostalo navždy iba pri snívaní. V tomto prípade bolo pre mňa hlavnou motiváciou to, že chcem ísť svojim deťom príkladom. Ukázať im, že sa netreba báť a plniť si sny, lebo byť spokojný a vyrovnaný sám so sebou je to najdôležitejšie.

V kom vidíte vzor vy?

Nedá sa povedať, že by som mala jednu konkrétnu osobu, ktorú pokladám za svoj vzor. Vzormi sú samozrejme moji rodičia, blízka rodina a všetci inšpiratívni a skvelí ľudia, ktorými som obklopená. Všetci tí, ktorí sa neboja „vyhrnúť si rukávy“ a usilovne pracovať na plnení svojich snov.

Pokladáte sa za akčnú ženu – akčnú mamu? Ako by si ste ju definovali?

Pri všetkej skromnosti, určite áno. Slovo nuda by ste v mojom slovníku hľadali márne. Rada vymýšľam a skúšam nové veci, či už sú to hry s deťmi, spoznávanie nových ľudí či miest. Začať cvičiť jógu v tridsiatke? Založiť firmu popri deťoch na materskej? Vydať knihu bez akýchkoľvek skúseností? Zdá sa vám to bláznivé? Áno, veľakrát aj môjmu okoliu, ale som zástancom toho, že radšej skúsiť a hoci aj neuspieť, ako sa dlhodobo oberať o energiu myšlienkami, že sme prepásli šancu.

Vo všeobecnosti by som akčnú ženu/mamu charakterizovala ako ženu, ktorá má rada nové výzvy, rozvíja sa, nestagnuje, nesťažuje sa a nezhromažďuje dôvody, pre ktoré niečo nie je možné, ale aktívne hľadá riešenia ako dosiahnuť svoj cieľ.