Martina Solčanská o škôlke v Nemecku: Von sa chodí za každého počasia
Ako sa žije v Mníchove? Sú Nemci naozaj takí chladní ako sa o nich povráva? Viete, ktorému susedovi zaklopať, ak vám chýba jedno vajíčko? Prezradí nám Slovenka Martina Solčanská, okrem iného autorka viacerých kníh (Aprílové dievča, Očistec bláznov, Počkám tu na Teba, Hazard) a mama dvoch dievčat Karolínky (2016) a Emmy (2018).
Ako si sa dostala do Mníchova?
Za všetkým hľadaj muža, Nemecko bol vždy jeho sen. Môj manžel objavil ponuku práce, dvakrát otočil za deň Bratislava – kvôli pohovoru a prácu získal. Dva mesiace bol v Mníchove sám, aby zistil, či mu práca sadne a potom som sa za ním presťahovala aj ja. To bolo pred 8,5 rokmi. Priznám sa, že boli chvíle, kedy som toto rozhodnutie oľutovala. Nastali, keď som sa necítila dobre v mojom pracovnom kolektíve alebo keď sa zrazu veci nediali tak ako mali, a vtedy žena začne premýšľať, depkovať… (úsmev).
Ako vyzerá materská v Nemecku?
„Pravá materská“ s názvom Mutterschutz (ochrana materstva) začína šesť týždňov pred predpokladaným termínom pôrodu a končí osem týždňov po predpokladanom termíne. Vtedy matka dostáva 100 percent svojho platu a následne sa pokojne môže vrátiť do práce, čo napríklad robia živnostníčky. Väčšina žien však ide na Elternzeit, čo je skutočne krásne slovo.
Žiadna mama, žiadna dovolenka, ale rodičovský čas, a na rodičovský čas môže ísť aj otec. Mama si užíva rodičovský čas rok, ale aj dva či tri roky (suma peňazí 65-67 percent z platu sa rozráta zodpovedajúcemu obdobiu), v Mníchove je to väčšinou o tom, že matka sa chce vrátiť do práce už po roku, ale nemá pre dieťa jasle, či inú opateru.
Aké hlavné rozdiely vidíš medzi životom v Nemecku a na Slovensku?
Ťažko na túto otázku odpovedať, pretože je určite rozdiel medzi životom v Petržalke a v dedine na lazoch, tak určite je rozdiel medzi životom v Mníchove a na odľahlom vidieku. Ja i môj manžel sme vyrastali v činžiakoch, aj v Mníchove žijeme v činžiaku, takže si môžem dovoliť porovnať susedské vzťahy. Veľakrát sme sa o tom s mužom bavili a zhodli sme sa na tom, že sme prešli z jedného extrému do druhého. Kým na Slovensku sa radi dívame do cudzích hrncov a premýšľame, ako si susedia mohli dovoliť letnú dovolenku pri mori, tak tu sa nikto o nikoho nezaujíma, až je to nepríjemné.
Polovica ľudí vám na schodisku neodzdraví, chladná anonymita veľkomesta osamelo žijúcich ľudí, ktorí sú zahľadení len do seba. Na našom schodisku je 15 bytov, párkrát som premýšľala, že ak by som náhle potrebovala pomoc, netuším pri ktorých dverách by som mala zvoniť. Neviem, kto sa za tým menom na menovke skrýva, a ktovie či by mi vôbec aj otvoril.
O Nemcoch sa hovorí, že sú takí strohí, menej vľúdni, viac konzervatívni. Vychovávajú deti povestnou nemeckou disciplínou alebo to záleží od rodiny?
Povedala by som, že to naozaj záleží skôr od rodiny a skôr deti rozmaznávajú, ako sú na nich prísni. Ak by som mala niečo zdôrazniť v nemeckej výchove, tak skutočnosť, že k športu a aktívnemu pohybu na vzduchu vedú deti od prvých krokov alebo skôr od prvého plazenia. A teraz hovorím o miliónovej metropole a nie o živote na dedine.
V pieskovisku bežne vidíte batoliť sa niekoľkomesačné deti. Von sa chodí za každého počasia, a keď uvádzam za každého, znamená to aj za hustého dažďa či počas sychravej zimy. Aj vtedy nájdete deti na preliezkach či šmykľavke. V gumákoch, v overaloch, v predškolských zariadeniach, v družine či aj súkromne.
Priznám sa, že som s tým bojovala, keď som videla ako moja 1,5 ročná dcéra sa hrá za dažďa na dvore jaslí. Ešte stále som sa s tým celkom nestotožnila, stále vo mne kričí – nesadaj si na tú studenú lavičku, budeš chorá, ale to vôbec nie je pravda. Moja staršia dcéra má už takmer 4,5 roka a okrem pár dňového sopľa či kašľa sme s ničím iným nebojovali. A lekári tu predpisujú len kvapky do nosa.
Mníchov leží na rovine a má vybudovanú vynikajúcu cyklistickú infraštruktúru. Pred škôlkami nevidíte autá, ale bicykle, bicykle, bicykle… Rodičia prichádzajú na bicykloch, často mávajú deti v rôznych prívesoch alebo už bežne 3-ročné dieťa si to samo odpedáluje do škôlky.
Na Slovensku je tradícia, že mladým rodinám s deťmi pomáhajú starí rodičia či širšia rodina. Ako ste na tom vy, kto vám zvykne postrážiť ratolesti?
Veď práve, že je to na Slovensku tradícia. My si strážime deti sami a občas by bolo fajn, keby sa zjavila dobrá víla, čo by ich na pieskovisko zobrala a nie byť počas upratovaní jednej poličky päťkrát prerušená. Stalo sa už také, že sme obaja s manželom potrebovali ísť k zubárke. Termín sme si dohodli na podvečer, ja som šla z domu s deťmi, manžel z práce, stretli sme sa u zubárky, jeden bol v kresle a druhý strážil v čakárni deti a potom sme sa vymenili.
Čomu si sa venovala pred materskou?
Prácu v Mníchove som získala vďaka slovenčine, čo znie naozaj divotvorne. Pracovala som na technickom oddelení monitoringu siete u jedného mobilného operátora, a monitorovali sme sieť nielen v Nemecku, ale aj v Čechách aj na Slovensku a denno-denne sa volalo na Slovensko či do Čiech a naopak. Bola to jednoznačne zaujímavá skúsenosť.
Najjednoduchší popis práce je ten, že ste prišli do práce, zapli tri monitory a sledovali alarmy z jednotlivých vysielačov. Nebola som sama, v čase špičiek nás tam sedelo aj tridsať. Ak ide o poruchy, bolo potrebné spolupodieľať sa na ich odstránení. Prišli vysoké teploty, silné búrky… a monitory všetkým svietili výstražnou červenou farbou. V práci som dokonca po 2,5 roku postúpila na vyššie oddelenie, kde sa robilo 24/7, odkrútila som si pár nočných smien, z ktorých som sa potom pár dní spamätávala.
Teraz, keď som mamou dvoch malých dievčat, pričom kvôli tej mladšej som už dva roky a štyri mesiace v podstate neprespala nejakých päť súvislých hodín sa smejem, že teraz by som dávala nočné smeny ľavou zadnou.
Po presne štyroch rokoch práce som odišla na materskú a počas nej sa udiali u môjho zamestnávateľa rozsiahle reorganizačné zmeny. Moje technické oddelenie sa presunulo do inej krajiny, kolegovia dostali výpovede a to si počkalo na mňa po skončení môjho ročného Elternzeitu.
Prečítajte si aj o mame 5 detí Lucie Kulich, ako sa doma vzájomne kazia humorom
Vyštudovala si históriu a žurnalistiku, no popri materskej si opätovne zasadla do školských lavíc. Čo ťa viedlo k tomuto rozhodnutiu?
Všetko to odštartovali moje vlastné deti, resp. staršia Karolínka. Ako som už spomínala, po skončení môjho Elternzeitu som mala v rukách výpoveď a pred sebou tieto otázky: V ktorej oblasti si chcem hľadať prácu? Mám svoje nemecké technické skúsenosti, ale práca v danej oblasti je na smeny a cez víkendy. A ešte podstatnejšia otázka – čo s Kajkou?
Ešte keď som bola tehotná, počúvala som hrôzostrašné historky o tom, že dieťa treba ešte pred narodením prihlásiť do 50 jaslí a modliť sa, aby ste aspoň v jedných dostali miesto. Tie hrôzostrašné historky sú pravdivé 😀 a zistila som, že zúfalý nedostatok miest súvisí so zúfalým nedostatkom personálu. Pre Kajku sa jasle nakoniec našli a ja som začala premýšľať, že by ma práca s malými deťmi bavila, je tu diera na trhu a či by som sa vďaka mojej štátnici z pedagogiky k tomu mohla dostať.
Takže teraz pracuješ v škôlke?
Nie, také jednoduché to nie je. Tu je všetko beh na dlhé trate, hoci stále vykrikujú, ako im zúfalo chýbajú odborníci, ale ustúpiť o krok ochotní urobiť nie sú. Konkrétne? Zašla som so svojím diplomom na miestny školský úrad, a tam mi najprv povedali, že musím absolvovať jazykovú skúšku B2, aby si vôbec prezerali obsah mojich skúšok a prednášok. Takže som sa prihlásila na jazykovú skúšku, ale v deň jej robenia som už vedela, že som opäť tehotná. Kariéra musela ísť opäť bokom, ďalší rok rodičovského času, ďalšie hľadanie jaslí.
Na školskom úrade mi nakoniec povedali, že štátnica ma oprávňuje pracovať len v družine, čo mi časovo, ale aj obsahovo nevyhovovalo. Prekážalo im napríklad, že som na univerzite neabsolvovala žiadnu skúšku zo starostlivosti o dojčatá (čiže preto ma nemôžu zamestnať v jasliach či v škôlke), čo mi samozrejme ako dvojnásobnej mame bolo smiešne. Nakoniec to skončilo tak, že som od septembra žiačkou dvojročného pomaturitného štúdia vychovávateľstva. Škola je každý deň do pol štvrtej v popoludní, v zime sme absolvovali trojmesačné praktikum, kedy sme boli v zariadeniach 8,5 hodín denne. A áno, šla som s deťmi na prechádzku za hustého dažďa so silným vetrom a nikto neochorel.
Si autorkou niekoľkých kníh. Stíhaš ešte stále písať popri deťoch a štúdiu?
Nestíham. Knihy som už dávno odložila bokom, písala som pravidelne pre jeden slovenský mesačník a tam sú to také sínusoidy. Našli sa mesiace, keď som si dokázala nájsť čas, vtedy som písala a vychutnávala som si to. Ale teraz presne kvôli škole to už naozaj nejde. Ale môj talent nejde zabiť, v škole som odovzdala jednu seminárnu prácu, na praxi som každý deň písala prípravy na hodinu. Moji pedagógovia reagovali, že ako dobre píšem. Tak som sa len v duchu zabávala.
Čo ti zo Slovenska najviac chýba?
Asi ľudia. Či už rodina, priatelia, ale aj to susedské staranie sa do vášho súkromia. Alebo nevrlí úradníci, s ktorými sa môžete pohádať. Tí tunajší majú nasadenú masku profesionála, zdvorilo sa usmievajú, aj keď vám oznamujú niečo nepríjemne. To má mierne vytáča. Potrebujem trochu viac emócii, ukázať vlastný charakter. Pamätám si, že ako počas môjho druhého tehotenstva nastúpila k môjmu gynekológovi nová zdravotná sestra a raz si len tak povzdychla – mne sa dnes tak nič nechce, ale že naozaj nechce. Uvedomila som si, že niečo také počujem prvýkrát, aby nejaký profesionál počas svojej pracovnej doby vyjadril nahlas svoje pocity. Nakoniec som zistila, že je pôvodom z Lotyšska.
Varievaš doma slovenské jedlá? Chutia im?
Na bryndzové halušky je u nás odborník môj manžel a slečnám chutia, vrátane slaninky. Ony sú obe mäsový tip, ak majú na tanieri ryžu a mäso, tak najprv zjedia to mäso a potom omilostia aj ryžu. Poctivé domáce slivkové gule som ešte nikdy neskúšala a viem, že kvôli dcéram sa k tomu ani nemusím priúčať.
