NAČÍTAVAM

Začnite písať

AKČNÉ MAMY AKČNÉ TIPY INŠPIRÁCIE MAGAZÍN ODPORÚČAME

Škôlka, do ktorej by radi chodili aj samotní rodičia

Kristína Majerová
Share

Eva Šeböková je mamou dvoch chlapcov, ktorá rada spoznáva život a jeho súvislosti. Založila Lesný klub Gaštanko, ku ktorému sa neskôr pridala aj Lipová škola.

Michaela Schererová pri dvoch deťoch zistila, že ju zaviedli na cestu, po ktorej ona chcela vždy kráčať. Vďaka zakladateľke Eve Š. našla v sebe odvahu rozvíjať svoje talenty a pracuje ako sprievodca v Lesnom klube. Podľa jej slov nás les prijíma bezpodmienečne, takých, akí sme. S deťmi sa snaží byť prítomná TU a TERAZ.

PODPORTE združenie Akčné ženy a podnikanie žien na Slovensku



Prečo sa rozhodli ísť do tohto projektu? Čo to obnáša? Bývajú tu deti menej choré? Sú naozaj vonku za každého počasia? Vyspovedali sme priamo Evu a Michaelu.

Čo bol hlavný motív pre rozhodnutie založiť detský lesný klub Gaštanko? Boli to Vaše vlastné deti?

Eva Šebőková

Eva Š.:  Áno, hlavným motívom bol môj starší syn. Myšlienka založiť lesný klub však prišla omnoho skôr, ako mal nastúpiť do škôlky. Od narodenia som ho chodila kočíkovať do lesa. Keď mal 6 mesiacov, prišiel silný pocit, že chcem, aby trávil svoje detstvo v lese, nie v škôlke na sídlisku. Neskôr sa ukázalo, že pobyt v lese mu naozaj robí veľmi dobre, nielen jemu, ale aj iným deťom.

Detský lesný klub Gaštanko funguje už od roku 2012. V čom vidíte posun/ zmenu za tie roky?

Eva Š.: Určite sa udialo od roku 2012 veľmi veľa zmien. To, čo zostáva stále, je príroda a nekonečné množstvo nádherných prežitkov v nej. Zmenili sme zázemia, zatiaľ dvakrát, plus tento rok nás čaká sťahovanie tretíkrát, konečne do vlastného. Postupne sa vyjasňoval koncept nášho projektu, hlavné myšlienky a piliere. Za 8 rokov sa veľmi zmenila aj znalosť tohto konceptu slovenskými rodičmi a záujem o tento koncept. Na začiatku to bolo pre mnohých niečo veľmi nové, niečo čo nepoznajú a nezažili. Často si nás mýlili s lesnou škôlkou pre stromčeky (úsmev).

Dnes prichádzajú rodičia, ktorí už presne vedia, čo je lesná škôlka a my už dobre vieme, čo im dokážeme ponúknuť. Začínali sme so 6 deťmi. Od roku 2015 máme každý rok 15 detí a tento počet si chceme aj ponechať z hľadiska udržania rodinného a komunitného charakteru. V roku 2016 sa pripojil k projektu Gaštanko aj projekt Lipová škola, domáca – komunitná škola, kde naše deti, ale aj deti z iných prostredí, pokračujú na svojej ceste vzdelávania. Legislatíva je osobitná kapitola, ktorej sa snažíme venovať na národnej úrovni ako Asociácia detských lesných klubov. Slovenská legislatíva zatiaľ nepozná pojem lesná škôlka. Táto úloha stojí pred nami, aby sa mohli v budúcnosti lesné škôlky/kluby stať súčasťou štátom podporovaného vzdelávacieho systému na Slovensku.

Michaela Schererová

Michaela S.: Záujem umiestniť dieťa do lesného klubu stúpa každým rokom. V databáze záujemcov máme niekoľkonásobne viac záujemcov, ako môžeme prijať. Rastie počet rodičov, ktorí si pre svoje dieťatko prajú častý pobyt vonku v prírode, menší kolektív, špecifický vzdelávací koncept, či zdravšie stravovanie alebo sprievodcov, ktorí majú v dieťatko dôveru a sprevádzajú ho s láskavým a rešpektujúcim prístupom a otvoreným srdcom.

Čo bola pre vás najväčšia výzva pri budovaní Gaštanka?

Eva Š.: Výziev bolo veľmi veľa. Najdôležitejšia bola viera, že to má zmysel, že deti a aj my dospelí potrebujeme pre zdravý život kontakt s prírodou. Viera v zmysel projektu nám pomohla a stále pomáha zvládnuť všetky výzvy. Projekt je neziskový, čiže inak to ani nejde.

Prečítajte si aj rozhovor so psychologičkou Martinou Wäldl: Ak sa dieťa pýta, treba mu odpovedať

Učiteľ sa v lesnom klube nazýva “sprievodca”. Už z toho vyplýva, že sa očakáva trošku iný, osobnejší a zároveň nezávislejší vzťah k dieťaťu. Je ťažké nájsť dobrého sprievodcu? Aký by mal byť?

Michaela S.: Sprievodca v lesnom klube deti sprevádza dňom. Určuje smerovanie dňa, drží hlavnú myšlienku, má prehľad o dianí v skupine, dohliada na bezpečnosť detí, je im nápomocný v prípade potreby. Počet detí v skupine (max 15 denne) a počet sprievodcov (2 denne) umožňuje osobnejší vzťah a individuálny prístup. Sprievodca by mal mať predovšetkým chuť pracovať s deťmi, cítiť sa v ich prítomnosti dobre, mal by mať otvorené srdce a prijať doň každé dieťatko. Predpokladom je aj vzťah k prírode, schopnosť na sebe pracovať a poznať svoje vlastné hranice. Sprievodca sa stáva súčasťou komunity, podieľa sa na jej fungovaní, komunikuje s rodičmi, pripravuje si program pre deti, prináša do spoločného priestoru svoje vlastné “ja”. Odovzdáva deťom to, čo sám rád robí, v čom sa chce zdokonaľovať, čo ho napĺňa.

Pamätáte si na nejaký silný moment, ktorý vo vás stále rezonuje?

Michaela Š.: Ani jeden deň sa nezaobíde bez silného momentu, ktorý vo mne zanechá hlbokú stopu. Jeden chlapček sa skloní k rastline, hladí ju rukami a načúva jej. Láskavo a jemne. Iný chlapec pozná všetky huby v lese a oči mu iskria, keď si nesie domov plný klobúk jedlých húb. Žasnem, ako takmer bez dychu hľadia na mňa deti, keď im hrám divadielko. Uložia sa mi do náručia, keď ich uspávam. Neboja sa prejaviť svoje emócie, či už je to radosť, alebo i strach, hnev, smútok. No asi najsilnejším momentom pre mňa je, keď ma dieťatko objíme a ja cítim, že to je z lásky.

Rodičia zvyčajne hodnotia zvýšenú chorobnosť s nástupom dieťaťa do kolektívu. Ako je to u vás? Bývajú deti choré?

Michaela S.: Áno, zvýšená chorobnosť sa často spája s nástupom dieťaťa do škôlky – zrazu sa dieťatko ocitne v kolektíve, prežíva odlúčenie od maminy, hľadá si svoje miesto v skupine, je vystavené rôznym situáciám, interakciám, novému prostrediu, čo v kombinácii napr. s chladnejším (zväčša jesenným, či zimným) počasím môže spôsobovať zvýšenú chorobnosť. Aj u nás v klube bývajú deti choré, zväčša to však bývajú bežné ochorenia ako nádcha, kašeľ, chrípka.

Ste vonku naozaj za každého počasia? Celý deň prší, sneží, leje ako z krhly?

Michaela S.: Riadime sa heslom: “neexistuje zlé počasie, len zlé oblečenie”:). Základnou výbavou v klube sú nepremokavé pogumované nohavice, vetrovka či pršiplášť a samozrejme gumáky. Deti majú v zázemí odložené náhradné oblečenie v prípade zamokrenia, zašpinenia. S deťmi trávime čo najviac času vonku a skutočne s nimi ideme do lesa i keď prší, sneží, mrzne, či páli slnko. V prípade, že je počasie ozaj extrémne – veľmi silný vietor alebo lejak, vtedy sa z bezpečnostných dôvodov zdržiavame vo vnútri zázemia klubu. Takáto situácia sa však počas roka nevyskytuje až tak často. Počas neskorej jesene až po skorú jar robievame niektoré činnosti/aktivity vo vnútri – desiata, obed, odpočinok, olovrant, tvorenie. Od skorej jari do skorej jesene, keď nám počasie praje, aj tieto činnosti/aktivity robíme vonku.

Myšlienka lesného klubu je úplne skvelá. Nebojíte sa však, že napr. tie deti, ktoré sú veľmi živé, temperamentné, v tomto prostredí ešte viac “zdivejú”? Áno, bude im tam super, dobre, možno najlepšie prostredie pre nich, ale…

Eva Š.: Rada by som uviedla môj osobný príbeh. Starší syn bol naozaj veľmi živý. Nedokázal ani obsedieť na ranných kruhoch, chcel sa neustále hýbať, niečo tvoriť, objavovať. Dnes má 12 rokov a boli by sme radi, keby mal aspoň 50 % z tej potreby pohybu, ako mal v troch rokoch. Dieťa prechádza vývojovými obdobiami.

Keď si nasýti potrebu behať, loziť, hádzať, hrať sa atď., v období, keď je to preň prirodzené, nepotrebuje sa k tomu vracať už neskôr. Máme veľa príkladov, kedy sa deti vyhrali a vybehali a mohli zasadnúť do školských lavíc oveľa pokojnejšie. Ideál by však bol, ak by sa mohli deti hrať, behať a učiť zážitkovou formou dlhšie, aspoň do deviateho až desiateho roku. Vtedy sa ich potreby menia, v tomto veku začínajú byť viac zladené s dnešným sedavým a abstraktným spôsobom výučby.

Prečítajte si o benefitoch čítania pre vás a vaše deti

Ako sa v lesnom klube učí/ podporuje sústredenosť a koncentrácia?

Michaela Š.: S deťmi mávame počas dňa viacero činností/aktivít, kde majú príležitosť si trénovať trpezlivosť, či sústredenie, koncentráciu. Pomáhajú s prípravou občerstvenia – krájajú zeleninu, natierajú si chlieb maslom či pomazánkou, nalievajú si sami vodu. Počas ranného kruhu s deťmi preberáme rôzne témy podľa kolobehu roka (stromy, zvieratá, životné cykly hmyzu, zvyky a tradície rôznych sviatkov), deti sú vo vzájomnej interakcii, majú možnosť sa k daným témam vyjadriť a pritom sa učia sa navzájom počúvať, rešpektovať, vyjadriť svoj názor, počkať, kým druhý dohovorí.

Súčasťou kruhov bývajú aj rôzne hry na orientáciu, koncentráciu, spoznávanie predmetov pomocou rôznych zmyslov, budovanie sociálneho správania. Ich záujem a plnú sústredenosť je vidieť však najmä pri voľnej hre – s akou presnosťou dokážu stavať veže z drevených kociek, vykopať žľaby v hline, aby cez ne dokonale tiekla voda tam, kam potrebujú, ako precízne a s citom vedia ozdobiť tortu z blata kvetmi a listami alebo postaviť v lese mini domček pre víly či škriatkov. Ako pozorne zbadajú na lesnej cestičke chrobáka, ktorý je prevrátený na chrbte. Príroda im poskytuje všetko, čo k zdokonaľovaniu týchto vlastností potrebujú.

Stalo sa niekedy, že plánovaný výlet alebo akcia sa vymykla spod kontroly a museli ste improvizovať na mieste?

Raz pri lesnej prechádzke sme si s deťmi všimli, že v potoku je veľa odpadu a rozhodli sme sa odpad povyberať. Potok bol dosť zanesený aj bahnom a len čo sme vstúpili doň, začali sa nám nohy zabárať do hustého lepkavého bahna. A tak bola z našej čistiacej akcie akcia záchranná. Museli sme sa navzájom vyťahovať z bahna, pretože niektorým sa nedalo ani pohnúť a gumáky ostávali prilepené na dne v bahne.
Alebo počas jedného z dlhých výletov, kedy chodievame ďalej od zázemia a v lese aj obedujeme a odpočívame, sme zašli ozaj ďaleko a pri návrate naspäť boli deti už také unavené, že si políhali na chodníku na zem a nechceli sa ani pohnúť. Keby nešla okolo jedna z našich mamičiek a nevzala tých najunavenejších autom, asi by sme tam ležali dodnes, vrátane nás, sprievodcov:).

Skúsili ste si to niekedy s deťmi vymeniť?

Áno, skúsili sme si to a bolo to veľmi zaujímavé (úsmev). Z detí sa stali sprievodcovia a my sme boli deťmi. Zažili sme kopec zábavy, deti si užívali túto možnosť a my “ako deti” sme im dali poriadne zabrať. Boli sme rozjašené, hlučné, hádali sme sa, aj sme plakali, nechceli sme počúvať, mali sme kopec otázok… mali s nami veru dosť roboty:).

Čo najčastejšie počúvate od rodičov? Aká je spätná väzba od nich?

Michaela Š.: Rodičia prichádzajú s rôznymi témami za nami (sprievodcami), nenazvala by som to však sťažovaním sa. Skôr sú to osobné a individuálne otázky ohľadom ich dieťatka, o ktorých vždy spoločne hovoríme. Niektorí rodičia si povzdychnú nad tým, že by radi do takejto škôlky sami chodili (úsmev).

     

Zdroj foto: archív detského lesného klubu

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *