Soňa Pekarovičová: Moje dvojičky prišli na svet za dramatických okolností, tak sme celá rodina pochopili, že život je dar

Soňa Pekarovičová založila vlastné centrum určené pre deti so špecifickými poruchami učenia alebo pozornosti a vyhrala súťaž pre začínajúcich podnikateľov Rozbiehátor. S čím súťažila, ako pomáha deťom a ako si rozvrhla prácu a rodinu, nám prezradila v rozhovore.

Zúčastnila si sa projektu Rozbiehátor na podporu nových podnikateľských nápadov. Stala si sa jednou z výherkýň. S akým projektom si súťažila?

Mojim pôvodným nápadom bola tvorba edukačných kariet pre deti predškolského veku. Avšak vďaka Rozbiehátorovi nápad zmenil svoju podobu. Zmenil sa na videokurz pre rodičov Učte sa doma s väčšou ľahkosťou. Mojou túžbou bolo vytvoriť niečo viac ako len pomôcku. Chcela som dať rodičom aj podporu pri jej používaní. Kurz využijú rodičia detí predškolského veku a detí v prvom ročníku základnej školy. Je tvorený najmä pre tých, ktorí v dôsledku poruchy pozornosti alebo podozrenia na poruchu, prežívajú ťažšie chvíle pri spoločnom učení sa. Vhodný je pre rodičov detí, ktoré dostali odklad školskej dochádzky a majú chuť počas roka pracovať so svojimi deťmi doma.

Čo ti dala táto skúsenosť, v čom vidíš najväčší prínos Rozbiehátora? Čo považuješ za najpodstatnejšiu vec, ktorú si sa tam naučila?

Kde začať? Rozbiehátor má významné miesto v mojom živote. Našla som si tam priateľov a ľudí, ktorí mi vedia pomôcť. Nikdy som sa nevnímala ako podnikateľka, založenie živnosti bolo pre mňa cestou ako robiť špeciálnu pedagogiku „po svojom“. Ale keď som sa rozhodla pre túto cestu, zobrala som na seba zároveň povinnosti vyplývajúce z podnikania. Častokrát robím veci neefektívne a tu som získala mnoho rád ako sa vyhnúť chybám. Úplne úžasná vec je mentoring, ktorý som tu dostala od Juraja a Ondreja. A dodnes ich volám moji anjeli strážni. Veľmi oceňujem spôsob, akým ma Rozbiehátor previedol od zadefinovania si nápadu cez otestovanie si, či je o môj nápad záujem. To, že bol ocenený, ma veľmi povzbudilo.

Založila si aj CentrumDys určené pre deti so špecifickými poruchami učenia alebo pozornosti. Ako vznikol tento nápad?

Pracovala som v sociálnej oblasti prevažne s dospelou klientelou viac ako 10 rokov. Veľmi ma to ťahalo k práci s deťmi s poruchou pozornosti. Vždy som mala pre tieto deti slabosť. Počas materskej dovolenky som sa presťahovala do Nového Mesta nad Váhom. Táto zmena bola pre mňa príležitosťou to skúsiť. Zároveň tým, že sa moje deti narodili predčasne, uvedomila som si aká veľká je bezmocnosť matky, keď nemá pomoc.

Ja som mala vzdelanie, a tak som mnohé vedela a mohla si dorobiť kurzy, ktoré som potrebovala na pomoc svojim deťom. Uvedomovala som si aké musí byť strašné vidieť, že niečo nie je v poriadku a nemať nástroje pomôcť svojim deťom. Moje klientky často počúvajú, že musia počkať ako sa to vyvinie. Počúvala som to aj ja.

Táto skúsenosť ma natoľko ovplyvnila, že som sa rozhodla venovať sa prevencii porúch učenia sa a pozornosti. Pomáham deťom ešte pred nástupom do školy budovať zručnosti potrebné pre učenie sa v škole. Pracujem s deťmi, ktoré väčšinou ešte nemajú diagnózu, pretože sa ešte nedá stanoviť. Avšak aj bez diagnózy deti majú určité oslabenia, ktoré rodičia vidia. Vidia to denno-denne pri obliekaní, hre s deťmi, na návštevách či porovnávaním výtvorov na nástenke v škôlke.
Zažívajú si, že ich dieťa má niečo inak ako je bežné. A ja sa snažím im pomenovať, čo sa deje a nastaviť program, ktorý vedie k zlepšeniu.

Aké bývajú najväčšie problémy detí s poruchami učenia?

Je veľmi ťažké odpovedať všeobecne, pretože každá rodina si v sebe nesie niečo špecifické.
Jedna z vecí, ktoré neviem, je pracovať so všeobecnými metodikami. Existuje mnoho prevenčných programov, pracovných zošitov, ktoré ponúkajú možnosť precvičovať si potrebné zručnosti. Avšak ja neviem odolať a mám vždy potrebu vytvárať aktivity pre konkrétne dieťa. Aj preto som skončila pri individuálnych stretnutiach s deťmi.

Ak by som však mala vyzdvihnúť nejaké ťažkosti, tak by som spomenula tri oblasti. Tieto deti majú oslabené čiastkové funkcie mozgu a to sa prejavuje v bežne pri učení. Vidíte nesprávny úchop alebo nezáujem kresliť si. Vidíte že dieťa nie je schopné slabikovať, určiť čoho je viac a čoho menej alebo nevie obsedieť pri stole. Na túto oblasť sa zameriava väčšina odborníčok, ak má v starostlivosti dieťa s poruchou učenia sa či pozornosti.

Druhou oblasťou ťažkostí je bežný život. Pretože tak ako oslabené čiastkové funkcie mozgu ovplyvňujú schopnosť učiť sa, ovplyvňujú činnosti dieťaťa aj v iných oblastiach života. Často majú tieto deti problémy s nácvikom toalety, zaspávaním, jedením, cestovaním autom a podobne. Preto je súčasťou CentraDys poradenstvo a vzdelávanie rodičov ako si pomôcť aj v týchto oblastiach života.

Prečítajte si aj: Katarína Palatická: Každá pozitívna zmena je môj zisk a moja energia

Poslednou oblasťou je svet emócií a vzťahov. Mnohokrát sú tieto deti impulzívnejšie alebo,
naopak, utiahnutejšie. Často vidím ťažkosti v motivácií, v sebavnímaní a sebavedomí. Je to prirodzené, pretože si zažívajú viacej neúspechov a sklamaní. Pre tieto deti môže byť ťažké nájsť a udržať si priateľstvá. Pre mňa osobne je táto oblasť kľúčovou pre šťastie detí. Preto má práca s emóciami pevné miesto medzi mojimi službami.

Aké sú príznaky špecifických porúch, aké sú tie varovné signály?

Každá špecifická porucha učenia či pozornosti, má iné varovné signály. Je ťažké nájsť spoločné príznaky, ktoré by platili vo všeobecnosti. Väčšinou sa príznaky dotýkajú oblasti poruchy. Čiže pokiaľ by sme hovorili o dyslexii, kedy je oslabená schopnosť naučiť sa čítať, tak príznaky sa často objavujú v oblasti vývinu reči. Môžeme sú všimnúť oneskorený vývin reči, ťažkosti s výslovnosťou, nezáujem o písmená, neschopnosť deliť slová na slabiky a podobne.

Pri poruche pozornosti s hyperaktivitou patrí medzi varovné signály nepravidelnosť v spánkovom biorytme, častejšia tendencia k úrazom alebo dieťa preskakuje vývinové milníky. To sa prejavuje tak, že preskočí obdobie štvornožkovania a začne chodiť alebo dlho nerozpráva a potom začne plynule rozprávať. Pri poruche pozornosti bez hyperaktivity, môže byť dieťa až neprirodzene pokojné.

Často práve tieto deti unikajú pozornosti, pretože tíško sedia a neupriamujú na seba pozornosť. Môžu mať tendenciu často sa válať po stole a počas dňa upadať do takého denného snenia. Takže aj tu vidieť, že sú tie príznaky rôzne. Zároveň ich treba zvažovať citlivo a správne zasadiť do vývinových období, v akom sa dieťa nachádza.

Varovné signály si môžete pozrieť na našej stránke.

Kedy je čas na návštevu logopedičky? Od akého veku?

Toto je dobrá otázka, pretože často máme pocit, že logopedická starostlivosť je zúžená na nápravu výslovnosti. Je to nesprávna predstava. Logopedická starostlivosť pokrýva širokú škálu starostlivosti a zároveň sú logopedičky často tie, ktoré pracujú na prevencii dyslexie, pretože podporujú reč v celej svojej pestrosti.

Asi ako prvá ťažkosť v oblasti reči je oneskorený vývin reči, ktorý sa dá zachytiť od 8 mesiacov života. Pretože reč nesúvisí len s produkciou slov, ale aj s úrovňou porozumenia či vývinom giest. A potom druhá oblasť je správna výslovnosť. Kde môžem spomenúť hlásky ako Č,Š / C,S, ktoré by okolo 4 veku života dieťaťa mali byť čisté. No a pred nástupom do školy by dieťa malo mať zvládnutú celú výslovnosť, vrátane najťažších hlások akými sú L, K, G a samozrejme R.

Je pravda, že sa počet týchto porúch u detí zvýšil? Čo je príčinou?

Pravda je, že sa zintenzívnili a zlepšili diagnostické nástroje, takže je samozrejmé, že máme oficiálne zvýšený nárast. Druhá vec je, že sa veľmi zmenil životný štýl a ten často nesvedčí vývinu a dozrievaniu centrálnej nervovej sústavy. Je toho viacej, ale ako príklad si môžeme uviesť „čas strávený za obrazovkami“.

Jednak deti začínajú veľmi skoro s pozeraním do obrazovky a jednak tam trávia často oveľa viac času ako by bolo zdravé. Ako negatívum tohto fenoménu by som spomenula prílišnú stimuláciu dopamínu, čo môže viesť k ťažkostiam s impulzívnosťou. Poprípade môže hovoriť o tom, že čas strávený pred obrazovkou je silným stimulantom zrakového a sluchového vnímania na úkor ostatných piatich zmyslov, ktoré potrebujeme tiež rozvíjať. Pritom mnohé z nich sú pre učenie nenahraditeľné.

Viem o tebe, že si pôsobila aj v občianskom združení Odyseus. Aké máš spomienky na toto obdobie a čo bolo náplňou tvojej práce?

Bolo to pre mňa úžasné obdobie. Dodnes som hrdá na moju prácu v OZ Odyseus. S väčšinou kolegýň a kolegov som stále v kontakte. Som hrdá aj na naše nasledovníčky, ktoré prevzali vedenie organizácie a udržujú jej dobré meno. Pracovala som ako terénna sociálna pracovníčka s ľuďmi, ktorí užívali drogy, pracovali v sex-biznise, ale aj mladými ľuďmi experimentujúcimi s drogami. Časom som bola súčasťou tvorby národných stratégií či zákonov.

Práca v mimovládnej organizácií je ťažká, pretože nikto za vás nič nespraví, tak som sa naučila veľmi veľa. Ako zástupkyňa riaditeľky som musela zvládnuť písanie a vyúčtovanie projektov, komunikáciu s verejnosťou či médiami, spolupodieľanie sa na výskumoch či spoluprácu so štátnymi i samosprávnymi inštitúciami. Všetko to sú zručnosti, ktoré mi pomáhajú aj dnes vo vlastnom podnikaní.

Máš dve deti – dvojičky, ako si zadeľuješ svoj čas? Pracovala si aj počas materskej?

Moje dvojičky sú už relatívne veľké. Zvládli prvý rok na základnej škole a robia mi veľkú radosť. Myslím, že čelím rozhodnutiam ako všetci rodičia, ale snažím sa, zbytočne si život nekomplikovať. Keď som založila CentrumDys dala som si sľub, že nebudem uprednostňovať prácu nad mojimi deťmi a že tu budem pre nich, kým ma budú potrebovať.

Aj preto nie je moje podnikanie veľké a prísne si strážim pracovný čas. Aj keď to prináša negatíva ako nižší príjem či častú prácu po nociach. Avšak tým, že moje dvojičky prišli na svet za dramatických okolností a hneď na začiatku sme mohli o ne prísť, tak sme celá rodina rýchlo pochopili, že život je dar.

Sme vďační, že môžeme byť spolu a neberieme to ako samozrejmosť. Mám pocit, že s týmto pohľadom sa ľahšie určujú priority. Prvé roky na materskej dovolenke boli hektickejšie a plné strachu o ich zdravie. Ale ku koncu som začala tvoriť koncepciu CentraDys, ktoré som otvorila v čase, keď deti nastúpili do škôlky v troch rokoch.

Čo považuješ na rodičovstve za najťažšie?

Asi za najťažšie považujem neustále zmeny. Každé obdobie prináša nové výzvy. Sú to zmeny biorytmov v spánku. Pamätám si ako som ťažko prežívala zmenu z troch spánkov na dva denné spánky, až nakoniec deti cez deň prestali spávať. Zmeny okolo večerného zaspávania. Zmeny v správaní detí súvisiace s ich sociálnym vývinom. Zmeny okolo stravovania.

Ale aj typické udalosti akými sú nástup do škôlky či do školy a povinnosti s ňou spojené. Odkedy mám deti tak si nepamätám, že by niečo išlo podľa plánu. Pretože, samozrejme, vždy, keď sa niečo naplánuje, tak aspoň jedno dieťa ochorie. A ja mám rada ustálený rytmus. Takže najťažšie pre mňa je zvládať prekonávanie zmien.

Ktorú vec, ktorá sa ti v živote podarila uskutočniť, pokladáš za najdôležitejšiu?

Na túto otázku zdá sa nemám odpoveď. Žijem spokojný život plný udalostí. Napriek tomu je úplne obyčajný. Myslím, že najdôležitejšie pre mňa je, že sa cítim slobodne v tom, čo robím a že môžem pracovať tvorivo. Cítim sa ešte len na začiatku. Mám pocit, že sa musím ešte toho veľmi veľa naučiť a úprimne sa na to teším. A tak nemám pocit, že je už čas hodnotiť.

Ak máš chvíľu voľna, ako ju zvykneš tráviť?

Veľmi rada trávim čas s priateľmi a priateľkami rozhovormi, ideálne ak pri tom hrá aj živá hudba. Takže koncerty a festivaly sú niečím, kde dokážem relaxovať. Mám rada aj chvíle s knihou, spánok alebo aspoň také ničnerobenie. Čo je niečo, čoho má asi každá matka málo. A rada hrám spoločenské hry.

Skús nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Ako prvú by som pomenovala „Začni“ Je jedno aký ten sen je, či pracovný, cestovateľský alebo osobný. Druhou radou by bolo „Nechaj si poradiť“. Ak sa na ceste niekde zasekneš, nájdi si niekoho, kto vie odborne poradiť. Je to lepšie ako sa prešľapovať na mieste. A po tretie „Nevzdávaj sa“. Nikdy nič nejde hladko, bez chýb a na prvýkrát.