Lucia Chrenko: Myslím, že ma odmietli, lebo kniha bola naozaj veľmi inovatívna a báli sa, či to ľudia príjmu

Lucia Chrenko je mama, ktorá nedávno vydala knihu Bohémky, ktorá je po bestselleri Tak ma mama naučila už jej druhou v poradí. Predstavujeme vám krátky rozhovor s autorkou, o jej ceste a čo je podľa nej najbohémskejšie!

Nikto nechcel vydať knihu, ale stala sa bestsellerom. Takto sa začína mnoho príbehov so šťastným koncom. Ako to vnímaš ty?

Prvú knihu som robila v čistej naivite. Netušila som, že vydavateľstvá sa orientujú iba na ľudí, ktorý už sú známi alebo populárni, lebo veria, že vďaka tomu knihu predajú. Chcela som ponúknuť niečo úplne iné, ako bolo doteraz na slovenskom trhu. Pracovala som od začiatku so špičkovými dizajnérmi, a verila svojmu nápadu. Chcela som kuchársku knihu, ktorá nebude len o varení. Ale mapuje život žien v rodine a ich odozdzávanie vedomostí.
Kuchyňa je srdce domu. U nás sa všetky zásadne debaty, a vlastne všetko rieši za stolom. A nikdy nie pri prázdnom. Sú to doslova rituály, ako napr. koláčová sobota. Možno práve autentickosť mojej knihy osloviľa ľudí.

Bežný človek si ani nevie prestaviť, čo všetko treba na vydanie knihy. Priblížiš nám to?

Hlavne sa nenechať odradiť. Ja som písala každú zo svojich kníh asi 2 roky. 2 roky života, kedy píšem, prepisujem, nechám odležať, konzultujem, opäť prepisujem …a asi po roku začnem vizualizovať fotky do knihy… a potom príde na rad administratíva, tlač, distribúcia. A potom médiá, aby sa informácie o knihe dostali až k ľudom, veď pre nich to píšem.

Tvoja prvá kniha je zaujímavá z viacerých dôvodov, no najviac sa odlišuje vizuálne.

Všetky fotky, či už do prvej, alebo do druhej knihy sú moje nápady. Vždy si to konkrétne predstavujem a až keď vidím fotku v svojej hlave, ideme s fotografkou pracovať. Niekedy sa mi o tom dokonca sníva. A preto potrebujem k sebe človeka, ktorý rozumie môjmu projektu a je ochotný brať v úvahu môj vizuál. Neviem si prestaviť, že by to nafotil niekto bezo mňa, podľa seba. Ja na svojich knihách robím všetko od prvého nápadu, až po posledný kým nejdem knihu odviesť do distribučného skladu.

Tvoja nová kniha menom Bohémky je inovatívna, je to dobrodružstvo! Prezradí malé príbehy sladkých pokušení z minulosti. No nie je pokračovaním prvej, všakže?

Je to veľmi veľmi voľné pokračovanie. Ale nie je podmienka mať načítanú prvú, aby si rozumela druhej. Fungujú samostatne. Ale myšlienka je tam taká, že ja Bohémky za voľné pokračovanie predsa len považujem. Prvá kniha, ´Tak ma mama naučila, hovorí o tom, že know how sa dedí z matky na dcéru, že naše starké nám nechávajú odkaz, v podobe receptov, alebo vzácneho svadobného porcelánu. Bohémky nadstavujú zrkadlo a dokazujem v nich, že aj my – dcéry- vieme naše mamy toho veľa naučiť. Je to vlastne nekončiaci barter žien v rodine oboma smermi.

Prečítajte si aj rozhovor so speváčkou Mishou, ako vychováva svoje deti?

Obe knihy pozerajú do minulosti. Prečo?

Niekde som musela začať, od niečoho sa odpichnúť. A práve táto starká R., bola v našej rodine taká ikonická žena. Hovorila o sebe, že je stará ako Republika- a to aj naozaj bola. Preto je na oboch knihách na obálke EST. 1918. Je to rok vzniku Prvej Republiky a rok narodenia našej starkej.

Aj v literárnom svete existujú isté pravidlá. Mužské témy, ženské témy, receptáre, biografie atď. Ty si premiešala rôzne témy pri prvej a aj pri novej knihe. Myslíš si, že ta odmietli vydavateľstva práve kvôli tomu?

Myslím, že ma odmietli, lebo kniha bola naozaj veľmi inovatívna a báli sa, či to ľudia príjmu. Predsa len, v knihe mám pofotené starožitné taniere a mám tam veci, ktoré ani s varením nesúvisia. Nie je to klasika, recept vpravo a fotka jedla vľavo. Takže to bol risk.

Ja mám celkovo rada mix naoko neskombinovateľných vecí. To som ja. Staré s novým, drahé s lacným. Tak, aby to bol vždy originál.

Ak by sa ženy našej minulosti ocitli v našom svete ktorý je plní rôznych ingrediencií čo by sa stalo?

Neviem si to úplne predstaviť. Myslím, že by sa všeličomu čudovali. A možno by im niečo bolo aj smiešne. Lebo napríklad tá naša starká R. o ktorej písem aj v prvej knihe, bola zero waste už pred 100 rokmi. Bola maximálne ekologická a spotrebovala všetko čo sa dalo, lebo tak sa žilo.
Dnes by sa možno čudovala, aký trend sme znovu objavili…

Čo ta inšpiruje a prečo?

Inšpiruje ma život, ktorý žijem a všetko okolo. Inšpirácií je toľko, len treba mať otvorené oči.

Ako si predstavuješ ženu bohémku, keď zatvoríš oči? Prezraď nám najbohémskejššiu vec z tvojho života!

Neviem či je to jedna vec, ani či je to vlastne vec. Bohémstvo má podľa mňa rôzne podoby. Nemusí to byť žena, čo popíja víno niekde na terase s výhľadom na more. To je také klišé.
A čo potom taká čo víno nepije? Nie je bohémka? Takže takto nie.
Ja používam voňavé detské olejčeky môjho syna a beriem mužovi zo šatníka jeho biele košele a cítim sa najviac žensky a bohémsky ever! Ale predsa len, ak by som mala povedať jednu jedinú vec, čo najbohémskejšie som kedy urobila, bolo to, že som začala písať knihy.

Trnava je tvojim rodným mestom. Vedela by si nám mesto predstaviť tvojimi očami?

Trnavu milujem! Vždy keď mám príležitosť robím mojim návštevám prehliadku môjho mesta. Trnava je malá a staré mesto vnútri hradieb sa dá celkom rýchlo prejsť. Na obed chodím rada na Nádvorie do Akadémie. Je to aj častý meetingpoint. A na večeru s dobrým vínom do Patriotu. Je to malá reštaurácia na čarokrásnom námestíčku medzi dvomi kostolmi. Na kávu chodím často a najradšej sama, aby som si utriedila myšlienky. Máme tu viacero pekných kaviarní s dobrou kávou. Ide len o to či chcete alebo nechcete byť videní. 🙂