Začnite písať

ROZHOVORY ZDRAVIE

Zuzana: Bulímia je hrozný kolotoč, z ktorého sa len málokto vie dostať sám

Rozprávať o témach, ktoré sú v spoločnosti tabu, nedokáže každá mama. Zuzana Mračková  sa rozhodla, že to robiť bude a využila na to sociálne siete. Jej príspevok o tom, že nie každá žena môže dojčiť, oslovil mnoho  mám, ktoré s tým mali tiež problém. Vo svojom instagramovom projekte #zmfotoprojekt rozhodla prostredníctvom fotiek hovoriť o psychických ochoreniach. Jedným z nich je aj bulímia, ktorá zasiahla aj kus jej života.

 

Zuzka, si mamou dvoch úžasných chlapcov (Majko a Riško). Si typ ženy, ktorá snívala o tom, že raz bude mamou, alebo to jednoducho prišlo a veľmi si to neriešila?

Možno to teraz vyznie divne, ale nikdy som nemala rada deti. Samozrejme, že nie doslova, ale nikdy som neobzerala bábätka v kočíkoch, nehíkala som z nich a ani som ich nechcela chytať a ovoniavať. Vedela som, že chcem mať dve deti, ale nebola som ten typ dievčaťa, ktoré by vyhľadávalo bábätká. Vlastne som so žiadnym nikdy neprišla do styku. Prvé bábätko, ktoré som držala v rukách bol prvý syn Majko. Mám pred nimi veľký rešpekt, sú to krehké bytosti. Bábätka sú nádherné, milovala som ich, keď boli malinkí, no čím sú väčší, tým si to užívam stále viac a viac. Dva roky a viac sú pre mňa hranica, kedy to začína byť sranda. Milujem tie rozhovory, aj keď mi Majko akurát oznámi, že mu smrdí z pusy.

Prečo si sa rozhodla blogovať? Mnohé ženy s tým začnú práve na materskej dovolenke. Bolo to tak aj u teba?

Ja som vlastne blogovala odjakživa. Začalo to asi tým, že som si podrobne písala denníky. Potom som písala pre školský časopis a prispievala som anonymne na rôzne internetové stránky a fóra. Vždy som milovala písanie, istý čas som premýšľala aj nad žurnalistikou. Potom som si založila foodblog a nakoniec som sa dostala do tejto podoby, ktorú má môj blog teraz. Na blog ako taký prispievam málo, skôr sa rozpisujem na mojom instagramovom profile. Milujem fotky, fotenia a Instagram je pre mňa skĺbenie týchto dvoch vecí.

Čo ťa v role mama najviac prekvapilo?

Že ju milujem a tiež mi zároveň lezie na nervy. Ale nie, robím si srandu. Nevedela som si predstaviť, ako veľmi až človek dokáže milovať. Stále to vlastne neviem, tá láska sa s ich vekom zväčšuje. Asi ma z toho raz roztrhne, inak to nevidím. A ešte jedna vec – to vážne tie nepotrebujú v noci spať?

V súvislosti s materstvom, si načrtla aj tému dojčenia, na ktorú si mala veľkú odozvu. Pri prvom synovi Majkovi, to nešlo tak, ako si predstavovala a okolie ti v tom otázkou „Kojíš?“, tieže veľmi nepomáhalo.  Ako si tú celú situáciu vnímala?

Ja a kojenie je téma na samostatný rozhovor. Tiež som patrila medzi ženy, ktoré si mysleli, že kojiť môže každá žena. Keď sa Majko narodil a ono sa nespúšťalo podľa plánu, neprikladala som tomu veľkú pozornosť, lebo veď predsa ono to môže trvať aj pár dní. Ale u mňa to neprichádzalo ani po týždni a nasadením všetkých vitamínov, zapražených polievkach, vineách a všetkého možného. Neprišlo to ani po dvoch týždňoch, no to už som vedela, že je zle. Majko schudol viac ako 500g a vyzeral hrozne. Pediatrička ma donútila dať mu umelé mlieko, lebo inak by musel na infúzie. Cítila som sa hrozne. Že som zlyhala, že neviem nakŕmiť vlastné dieťa a že ma teraz nebude mať rád. Bolo to úplné psycho. Laktačná mi dala cievku a dokrmovala som. Povedala mi, že niekedy sa to ešte „spustí“. Nasledujúce  4 mesiace boli plné plaču, cievkovania, odsávania a snaženia. Nič nepomohlo. Po pol roku som na sone prsníkov dozvedela, že v jednom prsníku mám len jednu mliečnu žľazu a v druhom žiadnu. Kojiť jednoducho nemôžem. A tak sa vlastne aj začalo moje instagramovanie a môj blog. Začala som o tom písať a bola som v šoku, koľko žien mi napísalo, že mali podobné skúsenosti a rovnaké pocity zlyhania. Sú to naozaj stovky žien. A odvtedy je to jedna z mojich tém, ktorým sa venujem. Keď sa teraz na to celé pozriem späť, nejde mi však do hlavy, prečo mi ani gynekológ ani pediater a ani laktačná nepovedali, že je možnosť, že mi to nejde, lebo nemôže. Je tam viacero možností, prečo ženy kojiť nemôžu a mne ich nikto nevymenoval. Stále sa hľadali len možnosti, ako mlieko spustiť. Pre mňa by vtedy bolo vykúpenie, ak by som vedela, že to nie je moja chyba a niektoré ženy jednoducho kojiť nemôžu z fyziologických dôvodov.

Na blogu a Instagrame, neriešiš ale len typické materské veci. Rozhodla si sa vyrozprávať aj svoj osobný príbeh života s bulímiou. Kedy to u teba začalo? Čo tomu predchádzalo?

Veľmi skoro, bola som ôsmačka na ZŠ. Je to viacero vecí dohromady a ja si tak trochu myslím, že mám akúsi predispozíciu na psychické choroby, alebo depresívne stavy. Ja by som povedala, že som taký knižný typ dievčaťa ženy, ktorá si prešla PPP (poruchy príjmu potravy). Vždy som bola jednotkárka, išlo mi všetko, do čoho som sa pustila, no nikdy mi nestačilo a akonáhle som dosiahla jedno, chcela som ďalšie. Nikdy som nebola chudá, bola som bacuľka a všetci do rodiny až po trénerov mi to aj hovorili. Schudni len trošku a bude super. A tak som začala vracať a nevedela som sa z toho dostať von, viac ako 10 rokov.

Soňa Pekarovičová: Moje dvojičky prišli na svet za dramatických okolností, tak sme celá rodina pochopili, že život je dar

Od začiatku si vedela, že o tomto probléme, ktorým trpí mnoho žien, budeš takto otvorene písať?

Nie, ono to jednoducho prišlo. Aj keď ešte vtedy dávno som o tom písala anonymne na fórach, takto verejne som neplánovala. Asi je to moja forma cesty vyrovnávania sa s tou skutočnosťou. Lebo sama viem, že aj keď som vlastne OK, tak nie som. Stále mám zlé myšlienky, s jedlom kamoška nie som a bojím sa, že to tu bude navždy. Verím, že to tak nie je. A možno preto o tom píšem. Aby som vedela, že v tom nie som sama. Tak ako s tým kojením- nekojením.

Dnešná spoločnosť je postavená na dokonalosti a kulte krásy.  Na ženy to vyskakuje odvšadiaľ.  Čo pre teba znamená krása?

Šťastná žena je krásna. Tak ako aj šťastný muž a dieťa. Keď som bola tehotná, okrem zdravého dieťaťa som si želala šťastné a veselé bábo. Asi k tomu viac povedať nechcem.

Ako by si popísala bežný deň ženy s bulímiou?

Ako bežný deň človeka, ktorý je závislý. Nemyslela som na nič iné. Večer v posteli som si premietala deň. Respektívne čo som zjedla, prečo som to zjedla, či som to naozaj musela zjesť, či som vyvracala všetko. Plánovala som, čo budem jesť na ďalší deň. Vážila som sa nonstop. Ráno, večer, po jedle, ak som bola doma. Vážila som sa pred tým ako som vracala, počas a po. Bolo to psycho a strašne nie len psychicky, ale aj fyzicky náročné. Ak ma chytil záchvat a ja som sa musela najesť a vyvracať, bola som schopná tomu podriadiť všetko. Vymyslieť si výhovorku odísť z práce, neísť na rande, klamala som, že nie som doma, aby som TO mohla robiť. Bola som schopná ísť do obchodu, minúť 30 eur a všetko zjesť a vyvracať. A to niekoľkokrát za sebou. Hrozný kolotoč, z ktorého sa len málokto vie dostať sám.

Týka sa bulímia aj žien matiek?

Týka. Ja som si myslela, tak ako veľa žien v to dúfa, že tehotenstvo a materstvo to úplne vylieči. Ja som bola v poriadku už pred tehotenstvom, no tie myšlienky tam boli vždy a ja keď jem normálne a nevraciam, nemám to v hlave s jedlom v poriadku. Nenajem sa slobodne, stále nad všetkým, čo zjem rozmýšľam. Myslela som si, že aj toto deti vyriešia. Nie je to pravda. Platí, že všetko hlavne musíme chcieť pre seba a kvôli sebe. Poznám ženy, ktorým sa bulímia vrátila po tom, ako dokojili v plnej sile. Jednoducho už opäť zostali len samo so sebou. Už im na sebe zrazu tak nezáležalo ako keď ich telo malo na starosti niekoho iného. Zrazu už boli len ony a všetko sa to začalo znova. Mne sa to nestalo, no keď som nemohla kojiť, mala som hrozné sabadeštrukčné stavy. Nenávidela som seba, svoje telo. Že opäť zlyhalo a mala som „chuť“ sa za to vytýrať. Je to hrozne hnusná a komplikovaná choroba a preto si myslím, že len málokto sa z toho vie dostať sám. Človek s PPP to má v hlave pomotané, že je nepredstaviteľné, aby to rozmotal sám.

Kedy si si uvedomila, že máš naozaj problém a ako si ho začala riešiť?

Vždy som vedela, že to, čo robím nie je v poriadku, no dlhé roky som si myslela, že „to mám pod kontrolou“. Boli aj fázy, kedy som naozaj bola v poriadku, no vždy sa to po pár mesiacoch vrátilo. Rapídne sa to začalo zhoršovať v prvom ročníku na VŠ. Skončila som v nemocnici, lebo som sa tak vystresovala, že som celá opuchla a opuchlo mi aj hrdlo. Odvtedy toto mávam vždy pri väčšom strese. Vysokú školu som naozaj neznášala, no dokončila som ju. No len pre pokoj v rodine. Po treťom ročníku bola bulímia najhoršia, vtedy som veľmi chcela prestať a prestala som jesť úplne. Veľmi som schudla, za celý deň som zjedla jedno jablko a vypila pár mlieka. Vtedy som chcela vyhľadať odbornú pomoc, no žiaden mi nesadol. Aj ma to odradilo a opäť som sa dostala do štádia, kedy som si nahovárala, že „to mám pod kontrolou“. A potom som spoznala môjho už manžela a on mi našiel úžasnú psychoterapeutku. Vtedy sa veci začali hýbať tým správnym smerom.

Na Instagrame si vymyslela svoj vlastný projekt #zmfotoprojekt, v ktorom si sa rozhodla na základe fotiek poukazovať na rôzne psychiatrické ochorenia, ktoré na prvý pohľad často nie je vidieť. Na Slovensku je táto téma ešte vždy tabu. Čím to je?

Lebo sa o tom málo hovorí. Kedysi sa nehovorilo ani o homosexuáloch, to ale neznamená že neboli. Nemám rada, keď niekto povie, že je teraz móda hento a tamto, že je móda brať antidepresíva. To nie je móda, bolo to tu vždy, len sa o tom málo hovorí. Častokrát sa stretávam s tým, že je ľuďom trápne priznať, že navštevujú psychológa, alebo psychiatra. Ale je to len tým, že sa o tom hovorí málo. Vraj sú to osobné veci, ktoré si ma človek nechať pre seba. Lenže napríklad aj mojim kojopríbehom som len dala najavo, že iné ženy v tom nie sú samé. A presne tak sa cíti človek s psychickou chorobou. Že sme v tom sami, že nám nikto nerozumie a že sme choré a poškodené kusy. Preto si myslím, že je dobré, ak sa o tom stále viac a viac hovorí. Nikdy v tom nie sme sami, vždy je tam niekto, kto to má rovnako, alebo podobne. Tým, že sa o tom bude hovoriť sa bude zvyšovať povedomie a tým aj prevencia. Do #zmfotoprojekt som zatiaľ nafotila bulímiu, anorexiu, depresiu, popôrodnú depresiu, úzkosť a chcem aj ďalšie. Podľa reakcií to zaujíma aj ľudí, ktorí s psychickou poruchou nemajú skúsenosti. Veľa ľudí netušilo, že bulímia je vlastne ťažká závislosť od jedla. Písali mu ľudia, ktorí majú rodinných príslušníkov závislých od alkoholu a že je to naozaj veľmi podobné. Tie stavy, úzkosti, depresie, agresia.  A je dobré, ak sa o všetkých „tabu“ bude hovoriť viac a viac. A ak mojim príbehom pomôžem jednému človeku, bude to mať zmysel. Jeden človek je veľmi veľa. Je to váš syn, vaša dcéra, alebo mama. Jeden človek je veľmi veľa.

Po skúsenostiach ktoré máš, čo by si poradila žene, ktorá si teraz prechádza bulímiou a cíti sa ako v začarovanom kruhu?

Jednoznačne vyhľadať odbornú pomoc. A aj keď vám náhodou nebude sedieť psychiater, nech vás to neodradí a hľadajte ďalej. Nič lepšie ako liečiť sa pre seba nemôžete urobiť.

Tvoje životné krédo, ktorým sa riadiš?

Žiadne nemám, chcem byť len šťastná. Ale páči sa mi motto: Cesta je cieľ.

Zuzku a jej príbeh môžete sledovať na jej Instagrame .

Barbora Jelinek

content creator, copywriter, @akcnemamy, @prezdraviezeny, influencer

  • 1

Zanechaj nám svoj komentár