Smútili sme za tým, čo sme ešte ani nemali

Potrat je téma, o ktorej sa u nás príliš nerozpráva. Možno preto, že je to naozaj náročné pre niekoho, kto si takou stratou neprešiel, správne reagovať či povzbudiť. A tí, ktorí si to zažili, majú málokedy chuť o tom hovoriť.

Ja, bohužiaľ patrím do tej druhej skupiny. Dosť dlho trvalo, kým som sa s tým dokázala vyrovnať. Nielen ja. Našťastie sme v tom boli spolu s mojim manželom. Hoci je to už niekoľko rokov, čo sme prišli o naše nenarodené bábätko, kúsok našich sŕdc odišiel spolu s ním.

Hoci sa mi tieto riadky nepíšu ľahko, viem, ako mi v tom období pomohlo, keď som si mohla prečítať skúsenosti iných žien. Nebola som v tom sama, ani jediná na svete. Ale človek sa tak cíti. Akoby prišiel o najcennejší dar na svete. Rozhodla som sa preto prispieť svojou kvapkou do mora  pre niekoho, kto práve potrebuje počuť trochu povzbudenia, že to nie je koniec sveta. Rany prebolia, nielen tie fyzické, ale aj tie na duši. Rovno poviem, že môj príbeh má šťastný koniec. Hoci sme o prvé bábätko prišli počas tehotenstva, neskôr nám do života pribudli syn a dcérka, z ktorých sa neskutočne tešíme.

Predčasná radosť

V čase, keď sme sa s manželom rozhodli pre bábätko, mala som prácu, ktorá ma síce bavila, ale veľmi vyčerpávala. Materská mala byť akýsi čas na rozmyslenie, kým by som sa rozhodla, čomu sa budem venovať ďalej. V rámci rutinnej poradne v ôsmom týždni tehotenstva však na ultrazvuku nebolo badať žiadnu akciu srdiečka. Lekár ma ubezpečoval, že to môže byť spôsobené aj nesprávne vypočítaným termínom a mala som sa dostaviť o dva týždne na ďalšiu kontrolu.

V deň vyšetrenia, v desiatom týždni tehotenstva, pre mňa však nemali potešujúce správy. Žiadna akcia srdiečka pre lekára znamenala automatický výsledok – zamĺknutý potrat. Doktor mi len sucho oznámil, že mi hneď vyčistia maternicu, aby nedošlo k infekcii. Vraj je to takto lepšie aj pre mňa. Aby som  mohla mať ešte deti. Ešte som nestihla tieto informácie ani spracovať a už ma viedli na oddelenie. V rýchlosti som poprosila sestričku, či sa ešte môžem porozprávať s manželom, ktorý bol v čakárni a nič ani len netušil. Medzi dverami som mu oznámila, čo som vedela, a utekala som za sestričkou.

Kruté prebudenie

Najhoršie na tom bolo, že som vôbec netušila, čo sa bude diať. Nikto sa neobťažoval podať mi informácie o tom, čo ma čaká. Pre personál to boli zjavne rutinné každodenné zákroky, ktoré sa vybavili v priebehu pár hodín. Ocitla som sa na operačnej sále a napichli mi anestéziu. Keď som opäť otvorila oči, bola som už v prázdnej nemocničnej izbe. Sama. Až vtedy som si naozaj uvedomila, čo sa vlastne stalo. Nemohla som sa ubrániť slzám. Bolo mi ľúto za tým, čo sme vlastne ešte ani nemali. Netušila som, či sa vôbec môžem pohnúť, a do kedy tu vlastne ostanem.

Keď ma manžel priviezol domov, ani jeden z nás nevedel, čo povedať. Obaja sme si sadli na gauč a rozplakali sa. Celý večer sme preberali dôvody a možnosti, čo sa mohlo stať, čo sme urobili zle. Cítila som, že sa ho to tiež veľmi dotklo. Navzájom sme si pomohli uľaviť žiaľ, ktorý nás ťažil. Jedným z mojich strachov bolo aj to, ako táto strata ovplyvní náš vzťah. Našťastie práve vtedy som zistila, že mám po svojom boku spriaznenú dušu, ktorá ma neopustí ani v dobrom, ani v zlom. Aj za to som mu každý deň vďačná.

Deň nenarodených detí

Vo svete je práve 15. október venovaný spomienke na nenarodené deti a deti, ktoré umreli v novorodeneckom období. V ten deň sa zvyknú organizovať rôzne spomienkové akcie, pochody so sviečkami alebo lampiónové sprievody. Populárnym je aj Wave of Light, kedy sa po celom svete rozhoria sviečky za nenarodené deti presne o 19-tej hodine miestneho času.

Na Slovensku  si zapálením sviečky za nenarodené deti uctievame túto spomienku 2. novembra.