NAČÍTAVAM

Začnite písať

AKČNÉ MAMY MAGAZÍN ODPORÚČAME RODIČOVSTVO ROZHOVORY

Katarína Winterová: Ako rozprávať s deťmi o smrti

Kristína Majerová
Share
smrť

November býva spojený s návštevou cintorína. Tento rok to bude iné. Budeme však spomínať na tých, ktorí už na tomto svete nie sú. Možno doma zapálime sviečku. Možno na cintorín pôjdeme neskôr, prípadne sme to už možno aj stihli. Je to príležitosť s dieťaťom sa porozprávať aj o smrti, bolesti…

Začiatok novembra je venovaný spomienke na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. No v našich srdciach ostávajú navždy. Smútok a smrť sú náročné témy na spracovanie aj pre nás, dospelých. Neriešime tieto pocity denne, skôr príležitostne. Prípadne, ak nás niekto z blízkych opustí. Práve teraz, v “dušičkovom” čase je vhodný priestor porozprávať sa na tieto témy aj s našimi deťmi. Kedy a akým spôsobom hovoriť s deťmi o smútku? Spýtali sme sa PaedDr. Kataríny Winterovej, mamy troch detí, ktorá sa venuje výchovnému poradenstvu na blogu mamedeti.sk.

Zdroj foto: archív K. Winterovej

Je asi prirodzené, že sa rozprávame o tom, čo je pre nás dôležité, čo sa bude diať a o tom, čo prežívame. Tak je to aj s týmto nadchádzajúcim časom, ktorý je špecifický nielen tým, že smrť sa stáva prirodzenejšou témou, ale žiaľ, aj v kontexte súčasnej pandémie.

PODPORTE združenie Akčné ženy a podnikanie žien na Slovensku



Už aj malé deti, ktoré nemajú skúsenosť so smrťou v rodine, vedia, že ľudia umierajú – a to nielen v starobe, ale aj mladší pre chorobu. Myslím, že rozhovory o smrti, smútku sa priblížili a stali sa bežnejšími.

Ak však ideme na cintorín, ideme za niekým, za niekým konkrétnym, koho sme milovali a na kom nám záležalo. A práve táto láska dáva iný význam našim rozhovorom a našim spomienkam. Uvedomujeme si, že je to intímna, niekedy ešte bolestivá a citlivá téma. Smrť. Niekoho sme stratili a chceme byť s ním. A keďže samy cítime túto krehkosť, váhame ako o tom hovoriť s deťmi a kedy.

Všetci raz zomrieme. Úplne všetci. Rodičia aj deti. Každý. Dieťa sa na toto asi pýtať nebude, ale je dobré to takto explicitne pomenovať?

Smrť sa raz dotkne každého z nás. A aj napriek tomuto je to jedno veľké tajomstvo. Smrť je niečo čo presahuje ľudské rozmýšľanie a predstavu. Je to tajomstvo života. Prečo a kedy umrieme? Kam pôjde duša? Čo bude po smrti? Konkrétne odpovede na tieto otázky máme zahalené nielen my dospeláci, ale aj deti. Je to pre nás nepoznané. A všetko nepoznané vyvoláva strach, ktorý má za úlohu nás chrániť alebo do istej miery potlačiť.

Pri rozhovoroch o smrti sme ostražitejší, pretože vieme, že je to ťažká téma, vieme o nej málo, nechceme zraniť dieťa neprimeranými odpoveďami a nechceme ho ani vystrašiť. Tak ako a kedy o nej hovoriť deťom? Odpovede máte vo svojom srdci.

Každý rodič pozná svoje dieťa, vie nakoľko je vnímavé a citlivé, nakoľko ho zaujímajú veci a do akej hĺbky sa pýta. Platí to všeobecne, nielen pri otázkach smrti.
Treba sa s dieťaťom rozprávať a vysvetľovať vtedy, keď prejaví záujem. Ak vidíte, že spozornie keď sa dozvie, že niekto umrel alebo že v rozprávke umrela kráľovná a začne sa pýtať – odpovedajte. Nebojte sa pomenovať smrť smrťou a odpovedajte do takej hĺbky, pokiaľ sa dieťa pýta. Rozhovor o smrti (ale aj o čomkoľvek) nech nie je váš monológ, ale pozorne počúvajte dieťa čo sa pýta a odpovedajte. Svojimi otázkami vás krásne povedie a dozviete sa, čo ho naozaj zaujíma.

Prečítajte si aj rozhovor so psychologičkou Martinou Wäldl: Ak sa dieťa pýta, treba mu odpovedať

Je dobré si častejšie (nielen 2.novembra) pripomínať ľudí, ktorí už zomreli? Napr. ísť na cintorín aj inokedy, zapáliť sviečku, pomodliť sa alebo oživiť pekné spomienky?

Každý človek, ktorý bol v našom živote nejakým spôsobom prítomný a zomrel, ostáva našou súčasťou. Zanechal stopu, istú emóciu, spomienky a dotkol sa nášho života. Pre ľudí je prirodzené, že majú spomienky na najbližších a že o nich rozprávajú. O to viac, keď sa blíži jesenný čas dušičiek. Celková atmosféra v spoločnosti nás núti sa viac zamyslieť nad tými, ktorí sa narodili pre nebo.
Kedy a ako často by sme mali vravieť o našich predkoch je individuálne a mali by sme sa riadiť tým čo cítime. Nedá sa povedať, že „už príliš veľa chodíš na cintorín a ty zasa príliš málo“. Spomienky, prijatie smrti a jej pochopenie je individuálne a veľmi citlivé. Aj keď si to neuvedomuje, tak život je popretkávaný smrťou a nestretávame sa s ňou len 2.novembra.

Tvrdenie, že človek “zaspal”, “odišiel” je mierne zavádzajúce, a predsa ho používame. A potom sa čudujeme, že dieťa sa napr. bojí zaspať….

Znova povzbudzujem rodičov, aby pomenovali smrť smrťou. Aby sa nebáli vysloviť a vysvetliť dieťaťu toto slovo. Dieťa potrebuje jasné pomenovanie vecí, aby si nespájalo smrť so spánkom a podobne. Dieťa si totiž nepredstavuje pod smrťou to čo vy. Ono si pokojne môže predstaviť nebo s kolotočmi alebo to, že ich starý rodič ďalej pozerá TV, či chodí na prechádzky akurát je v nebi.

Tie ťažké emócie aké prežívajú dospelí, dieťa nepozná a nemá ich odžité. Smrť je pre nich niečo abstraktné a zahalené ešte väčším tajomstvom ako pre nás. Ešte si len predstavu o nej vytvárajú a snažia sa ju pochopiť. Preto je dôležité, aby sme pomenovávali veci tak ako sú. Jednoducho a pravdivo. Netreba zahmlievať, netreba hovoriť „ešte si malý, nerozumieš tomu“… S láskou a citlivo hovoriť o všetkom čo deti zaujíma. Ak im my rodičia nepovie o týchto veciach, tak kto? Kto ich dokáže lepšie pochopiť ak nie my – ich rodičia? Kto im odpovie na otázku smrti citlivejšie ak nie my rodičia?

Prečítajte si aj článok o tom, ako čo najlepšie prežiť rodičovstvo

Rodič prežíva smútok, stratu. Možno plače. Je vhodné aj tieto emócie prežívať navonok pred deťmi alebo snažiť sa eliminovať?

Smrť je stratou. A každá strata bolí. Je to nová situácia, ktorú musíme prijať, nejakým spôsobom spracovať a zmieriť sa s ňou. To ako smútiť (akou formou) a ako dlho sa nedá určiť. Dokonca sa proces smútenia nedá ani preskočiť. Všetci potrebujeme čas na smútenie.

Pričom každý z nás smúti inak, niekto viac plače, iný má obdobie, kedy je tichší a hĺbavejší, druhý naopak chodí viac von alebo sa venuje svojej rodine. Čo je ale spoločné pre nás ľudí je, že prežívame emócie. Emócie bolesti, smútku, straty… a tie sa nedajú vylúčiť, sú v každom našom správaní a v našich reakciách. Sú súčasťou nás ľudí a preto aj keď si povieme, že nebudeme plakať pred deťmi, je to veľmi veľmi náročné.

Čo namiesto premáhania sa a udržiavania sa v „umelo dobrej nálade“ môžeme spraviť je, že deti pozveme do nášho smútenia a zároveň budeme prejavovať záujem o ich emócie, o ich prežívaní smútku a straty. Otvára sa tu krehký priestor na to, aby sme deťom vysvetlili prečo plačeme, že každý z nás smúti inak a rôzne dlho. A to je všetko v poriadku. Vysvetlite deťom, že teraz je čas, kedy si môžeme dovoliť plakať, spomínať, byť melancholický tak ako sa nám žiada. Ale môžeme sa aj smiať, aj mať dobrú náladu, chodiť na výlety či pozerať rozprávky. Pretože aj keď nás smrť blízkeho bolí, neznamená to, že náš život sa zastavil a nemáme sa tešiť. Je ale prirodzené, ak zo smiechu prejdete do sĺz, pretože sa Vám vynorí spomienka na zosnulého. To je to smútenie.

Tak ako tento čas potrebujeme my, potrebujú ho aj deti. Hoci môžu smútiť inou formou, iným spôsobom a iný čas, je dôležité nechať im tento priestor a nehovoriť im, aby prestali plakať či aby neboli smutné. Potrebujú to. Smútok lieči. Je to cesta k prijatiu a zmiereniu sa so stratou.

Je vhodné, aby deti boli prítomné na pohreboch? Napríklad, trojročné alebo šesťročné dieťa a smrť starého rodiča, ktorého poznali, mali ho radi, mali s ním vzťah. Niekedy to bolo bežné a nikto to neriešil. Teraz sa človek zamýšľa, či dieťaťu neublíži, či to v ňom nezanechá stopy, prípadne traumu. Nie je lepšie, aby si dieťa zapamätalo starkého v tých živých (a pekných) spomienkach?

Poviem vám vlastnú skúsenosť. Moje tri deti na pohreby chodia. Je to pre nich súčasť rozlúčky s dotyčnou osobou. Aj keď je to smutná udalosť a  ľudia na pohreboch plačú, je to súčasť života. Ale tak ako deti cítia a prežívajú smútok rôznymi spôsobmi, tak aj dospelí. Moje deti tomuto rozumejú a všimnú si ak niekto viac plače, ale nezaoberajú sa tým do hĺbky. Vedia, že každý má iný spôsob rozlúčky.

Netreba ich odtrhávať od reality, ale s láskou ich sprevádzať aj ťažkými udalosťami. Samozrejme, vždy treba prihliadať na citlivosť a prežívanie každého dieťaťa. To, čo niektoré dokáže zvládnuť, druhé ešte nemusí. Preto aj pri takýchto náročných udalostiach ako je pohreb treba vnímať detskú dušičku a reagovať na ňu správnym rozhodnutím.

Ak sa teda rozhodnete zobrať deti na pohreb, porozprávajte sa s nimi o tom čo je to pohreb, čo sa tam bude diať, ako sa môžu niektorí ľudia správať (plač, vzlykanie…). Priblížite im tak pohreb, zvyklosti na ňom, jeho význam a možné správania ľudí. Nezabudnite im pripomenúť, že po celý čas môžu byť s vami, môžu vás držať za ruku, môžu aj plakať.

Pri rozprávaní sa o smrti a o pohrebe, sa môžu objaviť detské otázky. Medzi také najčastejšie patria:

Prečo zomreli?
Pri tejto otázke sa dieťa častokrát snaží sa nájsť zmysel smrti. Preto mu vysvetľujte, nezahmlievajte, snažte sa vždy ísť na úroveň jeho schopnosť veci prijať a pochopiť.

Aj vy zomriete? Kedy?
Deti si začnú uvedomovať, že ľudia zomierajú. Ak sa pýta na starých rodičov, možno postačí odpoveď, že zomrú vtedy, ak sú starí alebo chorí.
A čo pri otázke, kedy zomrieme my rodičia? Je to veľmi citlivá otázka a jej odpoveď je dôležitá pre dieťa. Preto mu nesľubujte, že nezomriete, ale pokojne povedzte, že plánujete (chcete) žiť veľmi dlho, pokiaľ bude dospelý (vaše dieťa) a bude mať svoje vlastné deti.

Čo sa s nami stane po smrti?
Odpovedajte tak ako cítite – Človek sa narodí pre nebo, duša ide tam, kde jej bude krásne. Povedzte mu o nebi, o vašej predstave, povedzte mu o Bohu… Povedzte mu tak, aby sa dieťa nebálo smrti.

Zdroj foto: www.pixabay.com

Dušičky virtuálne

 

Tagy

Mohlo by sa vám páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *