Andrea Mišíková spája ľudí: Čím nás je viac, tým viacerým dokážeme pomôcť
Prezraďte na začiatku, čomu sa profesionálne venujete?
Venujem sa vzdelávaniu a rozvoju ľudí, pričom kombinujem výučbu angličtiny s biznis a life koučingom. Mám šťastie v tom, že robím to, čo ma baví. Zároveň prepájam ľudí vďaka dlhoročnému pôsobeniu v rôznych firmách.
Vy ste veľmi aktívna žena v poskytovaní konkrétnej pomoci ľuďom s nepriaznivým životným osudom. Kupujete im potraviny, vozíte im ich priamo domov, zabezpečujete milión vecí. Projekt, ktorý spája ľudí. Kde a kedy bol u vás prvotný impulz, že ste sa pustili do takejto krásnej, ale náročnej aktivity?
Prvý impulz si spájam so stretnutím s Matkou Terezou v Krakove, keď som bola teenegerka, avšak takisto aj s mojim rodinným zázemím. Moji rodičia viedli mňa a mojich súrodencov vo viere, v porozumení medzi sebou. Keď som mala približne 16 rokov, zaviedla ma moja mamička ku svojej krstnej Vincke. Keďže bola staršia, vypomáhala som jej s domácimi prácami. Neskôr som strávila letné mesiace ako dobrovolníčka v reholi Matky Terezy vo Viedni, Londýne, Neapole, Ríme a v Kalábrií v Taliansku. S medzinárodným tímom sme robili campy pre deti zo sociálne znevýhodnených rodín, venovali sa a pomáhali ľuďom bez domova.
Zažili ste niečo silné počas týchto pobytov?
Z Neapolu mám zážitok, ktorý ovplyvnil aj môj život. Mala som 21 rokov, po taliansky som vedela povedať pár viet, rozumela som však už dosť. Tieto deti po anglicky nehovorili, avšak vždy som mala úsmev na tvári. Bláznila sa s nimi v mori. Bola som tam pre nich. Pár dní po skončení tábora prišla za mnou matka predstavená s tým, že mám návštevu. Vonku na dvore bolo asi deväťročné dievčatko z tábora so svojou starou mamou. Tá mi vysvetlila, že jej vnučka mi prišla poďakovať. Priniesla mi nakreslený obrázok a vyrobený náramok. Bola som pre ňu vzor niekoho, kým sa chcela stať, pomáhať iným. Dojalo ma to. A vtedy mi matka predstavená povedala: „Nie je možné spasiť celý svet, ale dá sa pomôcť aspoň jednému človeku.“
Prečítajte si aj rozhovor s Ľudmilou Hurajovou: Kým vládzeme, pomáhajme
Z tohto projektu vzniklo postupne občianske združenie. Koľko ľudí sa „namotalo“ na tento projekt?
Hovorievam, že OZ Zdieľaj vzniklo vďaka mojej vtedy osemročnej dcére. V škole napísala esej o jednej rodinke, ktorej sme v tom čase pomáhali. Jej fantastická pani učiteľka sa toho chytila, v triede zorganizovala zbierku potravín a drogérie na pomoc tejto rodine. Avšak našli sa aj rodičia, ktorí ma nepoznali a mali obavu, aby to neskončilo niekde inde. Popchlo ma to k založeniu občianskeho združenia. Pomáhajú mi moji priatelia a moja rodina. Bez nich by som to nedala, hlavne pri rozvoze, triedení potravín, šatstva a iných vecí. A samozrejme darcovia. Čím viac nás je, tým väčšiemu množstvo ľudí vieme pomôcť. Stačí prispieť málo, ale keď veľa ľudí dá málo, bude z toho veľa.
S akými ťažkosťami ľudí sa najviac stretávate? Čo ich najviac trápi?
Samozrejme sú to finančné ťažkosti, obzvlášť v čase koronavírusu. Mamy samoživiteľky riešia otázku bývania, kam s deťmi ísť. Krízové centrá a ubytovne sú pre ne krajnou možnosťou. Seniorov zas máta osamelosť. Rodinky s inak obdarovanými deťmi trápia takisto financie. Väčšinou mama je tá, ktorá ostáva doma s dieťaťom. Rodina žije často len z jedného príjmu. Pričom výdavky na dieťa v podobe rehabilitácii, špeciálnych cvičení, strave a inom sú veľké až obrovské. Aj preto organizujem v novembri vianočnú zbierku s mottom „Zdieľame radosť z Vianoc.“
Cieľom je urobiť radosť tým, ktorí to nemajú v živote ľahké. Zároveň človeka aj poteší, keď vníma, že mu niekto nezištne podáva pomocnú ruku, zdieľa „teplo Vianoc“.
Taktiež ste aj matkou dvoch detí. Ako to stíhate vybalansovať? Práca, dobrovoľnícka práca v teréne, domácnosť, deti? Máte čas aj na seba?
Čo sa týka zadelenia času som na seba prísna. Začínam pracovať o siedmej, aby som sa poobede mohla venovať svojim deťom a ich záujmom. Večer relaxujem pri manželovi alebo som v teréne, podľa toho, ako si to vyžaduje situácia alebo rozbehnutý projekt. S rodinami som priebežne v kontakte. Všetci spoločne sa podieľame na prácach v domácnosti, deti majú na starosti vysávanie, kúpeľne. Pomáhajú aj pri varení. Od malička ich brávam so sebou aj k rodinám. Rada cestujem, či už po Slovensku alebo v zahraničí. To je môj relax a dobíjanie bateriek.
Prečítajte si aj článok o tom, že keď sa dieťa pýta, treba mu odpovedať
Nedávno ste sa zúčastnili expedície do Amazónie. Divočina, nekomfort, nebezpečenstvo. Čo Vám táto výprava dala?
Bola to rybárska výprava do hĺbky amazonského pralesa, mimo civilizácie s cieľom uloviť jednu z najväčších sladkovodných rýb na svete, arapaimu. Expedícia aj pre mňa ako nerybárku bola vzrušujúca. Nádherná príroda, ako aj kontakt s Indiánmi a spôsob ich života, ma len utvrdil v tom, že šťastie sa nedá kúpiť. Život vie byť krásny, len ho treba žiť naplno a tešiť sa aj z maličkostí. Zároveň som musela prekonávať aj samu seba v situáciách.
Napríklad hneď prvý deň v rámci tímovej spolupráce som skočila do rieky plnej pirání a krokodílov. Každý deň sa brodiť do kolien v bahne. A vôbec, ísť na potrebu do džungle za tmy, kedy pri svetle čelovky vidíte okolo seba pozerajúce tisíce očí živočíchov a počúvate koncert rôznych zvukov, pričom cez deň obchádzate jedovaté tarantule, na stromoch schované hady. Džungľa patrí cez deň človeku, ale v noci jednoznačne zvieratám. Bol to nezabudnuteľný zážitok na celý život a čerešničkou na pomyselnej torte bolo, že aj mne sa podarilo jednu arapaimu chytiť a pustiť. Bol to hodinový boj:).
Čo odporúčate ženám, ktoré by chceli robiť to, čo ich baví, ale boja sa, resp. cítia sa neisté?
Povedať si, že žijem tento svoj život len raz a šancu na reparát nedostanem. Väčšinou sa svojim klientov pýtam, čoho sa boja? Samej seba, zlyhania. A čo sa stane, ak by som neuspela, “zlyhala”? Aj takáto skúsenosť ťa posunie ďalej.
Aké je Vaše životné motto?
Jedno z mojich životných môtt je „Kvapky tvoria more.” Žijem naplno a moju energiu venujem rodine a pomoci iným prostredníctvom svojej profesie a charitatívnej činnosti.
Zdroj foto: archív Andrei Mišíkovej
