Katarína Šurdová: Dnešné matky sa cítia pod veľkým tlakom

Na materskej a rodičovskej dovolenke nie je každej matke dobre. Sú medzi nami aj mamy unavené, smutné, frustrované. Mamy, ktoré materstvo až tak nenapĺňa, alebo si to celé predstavovali úplne inak. Sú tieto mamy horšie ako iné? Má matka právo mať aj takéto pocity? Kedy už vyhľadať pomoc odborníka a kedy stačí dobrá kamarátka? Katarína Šurdová, liečebná pedagogička a psychoterapeutka, otvára pre mnohých tabu tému.

Predstava materského šťastia

Čo znamená byť šťastná v materstve? Aká je moja predstava?  Vieme na to odpovedať? Byť šťastnou v materstve neznamená byť v pohode, v pokoji a iba v dobrých emóciách. K materstvu patrí aj to, že matka cíti únavu, frustráciu, smútok. Neznamená to, že musí byť nešťastná. To je mýtus, ktorý sa ženám podsúva.

„Keď cítim nekomfort, frustráciu z nenaplnenia svojich vlastných potrieb, to znamená, že nie som šťastná“. Čo je však šťastie? Naplnenie života. Je to niečo hlbšie, ako uspokojovanie svojich prvoplánových potrieb. Nemusíme hovoriť o šťastí, ale o spokojnom naplnenom živote. To, že žijem spokojný, naplnený život neznamená, že tam nemôžu byť tie najrôznejšie emócie. A možno toto je to, čo akoby mnohým ženám unikalo. Emócie sú prirodzenou súčasťou života. Vrátane negatívnych.

Tabu téma

O tom, že sa mamičky necítia úplne spokojné vo svojej role materstva, sa nerozpráva. Prevláda mýtus, že mamy by mali byť šťastné, naplnené a spokojné. Veď materstvo je zmysel života. Realita však taká vôbec nie je. Hoci prezentovanie navonok a sociálne siete toto ešte živia. Podsúvajú, ako by materstvo malo vyzerať, ako sa žena cíti krásne a dobre. Hoci skutočná realita je taká, že priviesť na svet dieťatko a žiť každodennú realitu, nie je vôbec také jednoduché.

Prečítajte si aj rozhovor s Martinou Vagačovou: Ako čo najlepšie prežiť rodičovstvo?

Očakávania spoločnosti

Očakávania mamičky vstupujúcej do materstva sú z veľkej časti také, ako je nastavená spoločnosť. Spoločnosť ja nastavená tak, že keď sa narodí dieťatko, má byť všetko krásne, dokonalé, dobré. Tým pádom sú také často aj očakávania budúcich mamičiek. Predstava, že dieťatko po narodení nejako zapadne do jej žitia, ktoré bude prebiehať tak isto ako predtým. A všetko bude nádherné, krásne a naplnené.

Ale každodenná skutočná realita po narodení dieťatka je taká, že matke sa obráti život na ruby. Ona naozaj prestane žiť každodennú realitu a hodnoty, ktoré žila predtým a jej pozornosť sa obráti smerom od seba k dieťaťu. Po narodení dieťatka sa mamičke  menia hormóny z tehotenských na materské, jej telo a myseľ je zamestnané dieťatkom a úzkosťou, či bude dobrou matkou. To je vlastne ďalší mýtus, ako má vyzerať alebo by sa mala správať dobrá matka. Na matku sú kladené veľké nároky. Ňou samou ako i spoločnosťou. Ona sama však ostáva v materskej roli úplne osamelá. Odrazu sa ocitne doma sama. To je niečo úplne iné, ako v minulosti. Dnes je žena sama, zatvorená v byte, s malým bábätkom, unavená, vyčerpaná, s nárokom napĺňať všetky iné úlohy. Čo nie je po narodení dieťatka  možné. Toto všetko však na začiatku materstva k tomu patrí. Len sa o tom nehovorí.

Byť mamou je dnes náročné

Prežívanie materstva neznamená, že som stále veselá, spokojná a šťastná. Naopak, ja žijem život do veľkej hĺbky, čo obnáša veľmi širokú škálu emócii. V jednej chvíli sa jednoducho zavriem v komore, aby som si mohla poplakať, v inej som naplnená radosťou zo svojho dieťaťa. Je to taký zveličený príklad, ale nejako tak to v realite funguje. 🙂

Svet nie je len čiernobiely, hoci ho tak často vnímame.  Dieťa povie mame, že ju neznáša. Pričom aj samotná mama vie, že to nie je pravda. Ide len o aktuálny prejav dieťaťa. Rovnako aj rodič môže cítiť veľký hnev, frustráciu. Má na to právo. To neznamená, že svoje deti neľúbime. Čím sú si ľudia bližší, tým viac emócií je prítomných. Môžeme sa na niekoho veľmi hnevať, ale zároveň ho aj veľmi ľúbiť. Je dôležité ukázať aj našim deťom, že prítomnosť viacerých emócií je súčasťou nášho života. Dieťa ešte nemá tak široké spektrum uvedomovania si emócií, nepríde na to samo.

Materstvo neznamená byť stále veselá a spokojná.

Frustrácia z narušenia nášho spôsobu života

Frustračná tolerancia a skutočnosť, že stále neskôr sa stávame matkami spôsobuje, že veľmi dlhý čas je človek zameraný iba na seba. Venuje sa osobnostnému rozvoju, vytváraniu svojho sveta. Nie je to zlé, ale je to tak. Zoberme si, ak by žena mala dieťa v 17 alebo v 18 rokoch. Samozrejme, tiež to nie dobré. Ale porovnajme to so situáciou, keď má žena dieťa v 33 rokoch. Žena žije 33 rokov naozaj pre seba. Skok od seba smerom k dieťaťu je veľmi náročný.

Zameranie na výkon

Žena bola zvyknutá byť nastavená na výkon. Kde však teraz svoj výkon prenesie? Zvyčajne ho prenesie na rolu matky, v ktorej sa nachádza. Nemôže žiť jej rolu v zamestnaní, tak si povie, že svoju rolu matky musí žiť dokonale. Nie je tak vždy, ale často k tomu ženu tiahne. „Teraz ako? Čo mám pre dieťa spraviť? Ako ho najlepšie vychovávať? Čo najlepšie urobiť? Mám sa s ním hrať, aj keď ma to vôbec nebaví?“

Matky majú akoby výčitky svedomia. Pritom je prirodzené, ak matku nebaví hrať sa s dieťaťom. Nie je prirodzené robiť dieťaťu animátora. Všetky mláďatá v prírode sa učia od toho, že dospelý jedinec niečo vykonáva a mláďa ho sleduje. Inak by neprežilo. Samozrejme, my nežijeme v prirodzených podmienkach. Napríklad v byte robíme veľmi málo aktivít a podnetov, ktoré môže dieťa odpozorovať. Je preto prirodzené, že si viac vyžaduje našu pozornosť.

Rodič je v prvom rade pre dieťa vzorom

Jedným z mýtov dnešnej doby je, že by sa rodič mal hrať s dieťaťom. Pritom tomu tak nie je. Rodič nie je nato, aby sa hral s dieťaťom. Rodič je v prvom rade pre dieťa vzorom. Mal by byť niekto, koho dieťa vníma ako hodné nasledovania. Dnešným deťom chýbajú vzory, nevedia, koho nasledovať. Potom nevedia svoju rolu v rodine alebo v spoločnosti, svoju zmysluplnosť. Často pociťujú prázdnotu. Nevedia, prečo by mali niečo robiť, nemajú motiváciu.

Prečítajte si aj rozhovor so psychologičkou Martinou Wäldl: Ak sa dieťa pýta, treba mu odpovedať

Deti nemajú koho nasledovať

Nedostatok motivácie vyplýva z toho, že deti nemajú čo nasledovať. Napr. syn kováča, ktorý od malička sleduje otca, ako kuje a niečo robí, od malička vedel, čo chce alebo naopak, nechce byť. Vedeli, za čím chcú ísť. Dnešné deti nevidia rodičov, čo je ich práca, málo rodičov sa s deťmi rozpráva o tom, čo robia. Málo detí vidí, že rodičia sú hrdí na to, čo robia a čo ich teší. Deti sa tak nachádzajú akoby v prázdne, nevediac čo nasledovať a za čím ísť. Čím viac môžu deti sledovať pri činnostiach a pri aktivitách dospelých, tým viac sa môžu naučiť a tým viac vedia, kam smerovať. Čím viac žijú rodičia hodnoty s deťmi, tým ich svet je jasnejší a čitateľnejší.

Deti potrebujú cítiť, že sú potrebné

Pridelenie domácej práce alebo povinnosti dieťaťu mu dáva pocit, že je súčasťou rodiny, má svoju rolu, ktorá má zmysel. Vie, že kvôli niečomu je v rodine potrebný. Pocit potrebnosti je pre deti veľmi dôležitý. Potrebujú cítiť, že sú potrebné. Vo výchove orientovanej iba na deti táto skutočnosť chýba.

Na druhej strane, čo je veľmi pozitívne, dnešné deti sa vedia omnoho viac postaviť za seba, sú sebavedomejšie, vedia sa lepšie prezentovať, vedia lepšie vyjadriť emócie, ako sa cítia, vedia vystupovať asertívne. V minulosti bol vyzdvihovaný celok a individualita dieťaťa bola veľmi popieraná. Ľudia neriešili, čo je to moje, ako sa ja cítim, aká je moja emócia. Dnes sa deti vedia vyhraniť a povedať, že toto ja už nechcem, chcem niečo iné.

Nechcem vychovávať ako moja mama, a predsa tak reagujem

Ak sa žena ocitne v situácii, kedy je veľmi unavená, frustrovaná a nemá načerpané zdroje, tak sa potom zvykne uchýliť k reakciám, v ktorých bola vychovávaná ona sama. Na nič iné nemá energiu. Ľahko sa potom stane, že začne na dieťa kričať alebo ho zbije. Cíti potom veľmi veľké výčitky svedomia. Uvedomuje si, že chce svoje deti vychovávať úplne inak. Keď si uvedomíme, že všetky generácie pred nami vychovávali deti rovnako, ide o veľký nárok kladený na seba. My sa snažíme vychovávať inak ako naši rodičia. Avšak vo vypätých situáciách skĺzavame do toho, že opakujeme vzorce po svojich rodičoch.

Je dôležité si to vyriešiť sám pre seba, akoby sa „ošetriť“, prejaviť láskavosť voči sebe. Prejavenie láskavosti voči sebe je opakom obviňovania sa, hnevania sa na seba. Je v poriadku povedať „Mal som ťažký deň.“, „Je mi to ľúto.“, „Je toho na mňa príliš“.

Prejav láskavosti voči sebe je opakom obviňovania sa.

Mali to dakedy mamy ľahšie?

Zabudnutie robí svoje. 🙂 Uplynutím času veľa vecí už nemá takú váhu a prežitok je úplne iný, ako bol v danej situácii, napríklad v prvých troch rokoch života dieťaťa. Nemali to ľahšie ani naše mamy alebo staré mamy. Mali ťažký život, iné ťažkosti. Každá doba prináša tie svoje. Je však veľmi pekné pozrieť sa späť, k svojej mame, k starej mame, zistiť, ako oni prežívali materstvo, ženstvo. Zistíme, že možno sú tam veľmi podobné úzkosti alebo strachy, ktoré prežívame naskrz generáciami. Nie sme utrápenejšie alebo frustrovanejšie matky, ako tie pred nami. Frustrácia patrí k životu.

Trápim sa, plačem, nikto ma nechápe. Ani partner ma neberie vážne. Ako nájsť pomoc?

Obdobie materstva je náročné aj v tom, že mamičky sú pri malých deťoch často izolované, nemajú možnosť vyhľadať pomoc. Aktuálne mnohé mamičky využívajú možnosť poradenstva cez skype, inak im to nedovoľujú okolnosti. Nemajú sa na koho obrátiť, rodina ich podceňuje. Nemajú navnímané a nacítené, v akej ťažkej situácii sa žena nachádza. Dokonca tieto emócie nevnímajú ani naši rodičia. Poskytujú rýchle riešenia typu: „Pozri, máš zdravé deti, buď spokojná.“ Ženám však v tej chvíli racionalizácia situácie nepomôže. Potrebujú porozumenie, pochopenie. Počuť od mamy: „Chápem, že to máš ťažké.“

Netreba sa báť vyhľadať pomoc. Nájsť niekoho, kto vie naozaj aktívne počúvať a pochopí situáciu.

Odborník alebo aspoň kamarátka?

Sú situácie, kedy mamička už ani nemá chuť žiť. V tom prípade je určite nevyhnutné vyhľadať pomoc odborníka. Nemusí ísť totiž len o depresiu, ale aj o popôrodnú psychózu, ktorá je veľmi nebezpečná. Pri psychóze je potrebné si uvedomiť, že matka už nemá nadhľad. Tam je potrebná aktívna participácia blízkych, najmä otca dieťaťa. Netreba to v žiadnom pôrode podceňovať. Nie je to chyba ženy. Často je to spôsobené hormónmi, ktoré sa po pôrode rýchlo menia. V takej situácii si žena nedokáže poradiť sama.

Ak ide o stav smútku, keď sa žena cíti smutne, izolovane, tak je dobré, aby sa ženy stretli s kamarátkou, vyrozprávali sa. Ženám stačí vypočutie a pochopenie. Často ide o pocit neistoty, trápenie sa nad tým, či veci robí správne. Ak počuje kamarátku prežívajúcu to isté, pomôže jej to v uvedomení si, že nie je sama s takýmito pocitmi.

Neporovnávajme sa. Každý niečo nezvláda

Ženy sa často medzi sebou porovnávajú. Aj samých seba vo vnútri. Trápia sa, že iné matky to zvládajú lepšie a tak ďalej. Kto sú však tie iné matky? Možno, čo jedna žena nezvládne, zvládne druhá, ale zase nezvládne niečo iné. Každý sme iný, každý máme iný temperament, inú osobnosť. Naše deti nás napriek tomu aj tak ľúbia najviac na svete. Pre nich je mama naozaj stredobodom vesmíru. Neexistuje odpoveď na otázku alebo konštatovanie „veď iní to zvládajú“. Kto je to ten iný? To nie je nik konkrétny. Nevieme, či a ako to naozaj zvládajú. Každý niečo nezvláda. Nikto nie je taký, že zvláda všetko.

S Katarínou Šurdovou sa rozprávala Lucia Hurajtová v podcaste, ktorý si celý môžete vypočuť tu.