Posledný permoník: Kniha so zlatom na obálke

Kniha, ktorá sa nedá prečítať na jeden hlt. Cítite pri nej strach, napätie, vzrušenie. Vchádzate do tajomných pivníc, blúdite podzemnými chodbami. Dieťa číta či počúva, temer nedýcha. Ponúkame rozhovor s autorkami knihy Posledný permoník, ktorá vyšla len pár dní pred Vianocami.

Na otázky odpovedá spisovateľka Tereza Oľhová a ilustrátorka Eva Škandíková. Eva žije v Kremnici, kde sa tajomný príbeh odohráva.

Aký bol hlavný motív písania knihy? Boli to vlastné deti, vlastná túžba alebo možno popud, impulz okolia?

T. O.: S nápadom prišla moja kamarátka Eva Škandíková, ktorá v Kremnici žije a tvorí. Ukázala mi hotové ilustrácie k jednotlivým povestiam z knižky od Jozefa Cígera-Hronského, ktoré si urobila sama pre seba „len“ preto, že chcela. A toto ma nadchlo. Nebola v tom žiadna vypočítavosť, ale živý a úprimný záujem o tému, ktorý sa mi páčil. Zároveň to bola výzva napísať knižku pre deti. Niečo, na čo som predtým ani nepomyslela. Ale brala som to tak, že keď to takto prišlo ku mne, bola by škoda to odignorovať. 🙂

E. Š.: Keď som bola malá, mala som rada povesť o čiernom rytierovi strašiacom v mestskom hrade. Prečítala som si ju u kamarátky v starej knihe, ktorá vyšla ešte v roku 1925. Povesti do nej zozbieral Jozef Cíger-Hronský. Vždy sa mi páčili príbehy viažuce sa k nejakému konkrétnemu miestu, najmä tie strašidelné. Na základnej škole sme si radi takéto príbehy rozprávali a potom sa večer v posteli doma báli, či nás niekto pod ňou nechytí za nohu.

Pred pár rokmi sa mi knižku podarilo kúpiť v antikvariáte a s deťmi sme si ju pred spaním čítavali. Neskôr som vytvorila niekoľko ilustrácií a spýtala som sa Terezky, či sa jej páčia a či by nemala záujem skúsiť prepísať staré povesti a spraviť ich tak prístupnejšími pre dnešné deti. Videla som u nej nadšenie a to ma povzbudilo. Predstava, že by mohla vzniknúť knižka Posledný permoník, sa začala rysovať.

Ako hodnotia knihu vaše deti?

T. O.: Môj starší syn (4 r.) na moje prekvapenie vydržal a napäto počúval až do konca. Nie je to kniha, ktorá sa s deťmi číta na jeden hlt. Je tam dosť textu,  ktorý je delený na kapitoly, čo je podľa mňa u detských knižiek takéhoto rozsahu dôležité. Jeden večer pri čítaní ma objal a povedal: „Mami, pekne si to napísala. Je to veľmi smiešne.“ Myslím, že už krajšiu pochvalu nepotrebujem.

Mladší syn (3 r.) volá Permoníka „Perníček“, je nadšený zlatým obalom a písmenkami a počas čítania si sústredene staval kocky, čo považujem za dobré znamenie.

E.Š.: Deti sú príbehom nadšené. Veľmi sa im páči, že sa odohráva v meste, v ktorom bývame, a na miestach, ktoré dobre poznajú. Najmladší syn, tiež Adamko, hľadá permoníka za každým rohom. Keď som knižku doniesla domov už vytlačenú, stále si v nej listovali a hladili ju, najmä zlato na obálke.

Prečítajte si článok o tom, čo vám a deťom prináša čítanie.

Čo by ste odporúčali vidieť v Kremnici rodinám s deťmi? Čo by sme mali vedieť o Kremnici?

T. O.: Ja som Kremnicu navštevovala v minulosti. Hlavne  kremnickú „Šupku“ – školu úžitkového výtvarníctva, kde študovali moji dvaja súrodenci a aj môj prvý frajer. A ešte som tam chodievala na letný festival Kremnické gagy, kde som vždy postretávala veľa kamarátov a bola tam vždy skvelá atmosféra. Mám k tomu mestu silný citový vzťah. Kremnica je divokejšia ako Banská Štiavnica, z ktorej sa stal trochu „skanzen“. Je plná tajomných zákutí, lúk a aj zabudnutých štôlní. Sú to krásne miesta.

E. Š.: Kremnica je historické mesto s mnohými pamiatkami, ktoré môžete vidieť už pri obyčajnej prechádzke mestom. Kedysi bolo významným centrom, kde sa ťažilo zlato a razili mince. Tento duch je tu stále prítomný. Aj v okolí mesta sa človek stretáva so stopami po bývalej ťažbe. S deťmi sa určite oplatí navštíviť Mestský hrad a vyjsť na vežu kostola, Múzeum mincí a medailí s históriou platidiel a expozíciu Mincovne Kremnica, ktorá patrí medzi najstaršie nepretržite fungujúce na svete.

Môžete tu vidieť, ako razili mince v minulosti, ale aj nahliadnuť priamo do výroby. Do podzemia sa dá vstúpiť v Banskom múzeu štôlňa Andrej, kde dostanete na hlavu prilbu s čelovkou a prejdete sa chodbami 60 metrov pod zemou. Niektoré z týchto miest sa dajú nájsť aj v našom príbehu. Ak by ste chceli mesto vidieť z výšky zasadené do krajiny, z neďalekej obce Krahule vedie chodník k rozhľadni na Krahuľskom štíte. Je to jednoduchá turistika, ktorú deti bez problémov zvládnu. Na konci ich čaká zážitok z výstupu na rozhľadňu a pekný výhľad. A, samozrejme, keď budú pozorné, možno stretnú aj Permoníka.

Pozrite si inšpiráciu na výlety po strednom Slovensku.

Prečo Permoník v knihe nemá rád ľudí?

T. O.: Motív, že Permoník nemá rád ľudí, bol použitý v pôvodných povestiach, čiže prirodzene vyplynul a ja som ho využila. Je to výborná východisková situácia pre príbeh. Na začiatku je Permoník naštvaný a trochu podráždený prítomnosťou Adama v štôlni. Malý chlapec Adam je vlastne prvý človek, ktorého Permoník viac spoznáva. Ak nerátame baníkov, ktorí ho svojou prítomnosťou v bani len vyrušovali, a ešte sa naňho nalepila ich banícka „hantírka“.

Permoník môže Adamkovi mnohé vysvetliť, voviesť ho do tajomného podzemia a  pomôcť mu v jeho vzťahoch v škole.  Adamko mu zas pomôže s jeho bolesťou v uchu a ukáže mu nové ľudské „vynálezy“, napríklad zákusky. Na konci príbehu sú z nich dobrí kamaráti.

E. Š.: Vyplynulo to už zo samotných povestí, kde permoníci bojovali proti ľuďom, ktorí ich svojou prácou v podzemí rušili. Neskôr, keď zistili, že ľudia to nevzdajú a ich túžba po zlate je mocnejšia, sa s nimi snažili rôznymi spôsobmi dohodnúť a spolunažívať, alebo ich za prekročenie pravidiel potrestať. V našej knižke sa však Posledný Permoník spriatelí s človekom a príde na to, že priateľstvo s ním môže byť vlastne celkom fajn.

Ide o prvú detskú knihu o baníkoch (ak sa teda nemýlim). Aké je vaše želanie? Aký odkaz ste chceli knihou zanechať?

T.O.: Pri tvorbe veľmi nerozmýšľam nad odkazom, lebo by som sa bála, že vytvorím nejakú tézu. Chcela som napísať príbeh, ktorý by bavil deti a aj mňa. Prirodzene som sa pri písaní dostala k téme ťažby a baníctva, a tak je z príbehu zrejmé, že by sa nemala drancovať príroda a treba si ju vážiť. V knižke sú prerozprávané aj viaceré kremnické povesti, nejaké fakty o razení mincí a histórii Kremnice. Nemyslím si ale, že kniha je zaujímavá len pre Kremničanov. Snažila som sa to písať tak, že dej aj súvislosti pochopia aj deti, ktoré Kremnicu vôbec nepoznajú.

E. Š.: Nie, nie je to prvá kniha. Zuzana Boďová napísala tri knižky o permoníkoch, medzi nimi je jedna aj o tých kremnických, a tiež vyšla knižka o baníkoch a permoníkoch v Kremnici od Daniely Bednářovej.

Pôvodne ste chceli nadviazať na kremnické povesti. Prečo to nebolo možné a museli ste vytvoriť príbeh nanovo?

T. O.: Pretože nepoznám dieťa, ktoré by si začalo samo od seba čítať knižku, kde sú len povesti. Urobia to len vtedy, keď potrebujú projekt do školy. Viem, o čom hovorím. Mala som vo svojej knižnici odložených a nedotknutých pár knižiek s povesťami, ktoré som dostala za recitáciu na Hviezdoslavovom Kubíne. Povesti samé o sebe nie sú dostatočne atraktívne. Sú to v podstate zakonzervované príbehy, ktorých dej nemôžete meniť. Jediné, čo sa s textom dá robiť, je napísať ho nejako zaujímavejšie, možno vtipnejšie, čo je ale tiež otázne. To sme chceli zmeniť a vytvoriť príbeh, v ktorom postavičky z povestí budú žiť aj teraz v súčasnom svete. Keď si nastavíte situáciu takto, zrazu sa môžu diať zázraky. Ako autor máte voľnejšie ruky a dej môže byť prekvapivý a moderný.

Odkiaľ ste brali inšpiráciu pri písaní?

T. O.: Tvorba prebieha podvedome, takže asi neviem povedať, čo sa všetko v mojej hlave pomlelo, aby bol výsledok taký, aký je. Nefunguje to mechanicky. Je to dlhý proces. Veľmi dlho som si povesti čítala, hľadala som v nich niečo spoločné, triedila ich. Potom som našla slovník s baníckou „hantírkou“. A tak sa to postupne nabaľovalo. Chcela som, aby sa deti zabávali, ale aby sa aj trochu možno báli.

Strach je totiž výborná a podceňovaná emócia na udržiavanie ich pozornosti. Použila som v príbehu veci, ktoré v detských knižkách zaujímali alebo dráždili mňa: zákusky, strašidelná pivnica, tajná chodba, šupka na mlieku, ušná ambulancia. Myslím, že deťom stačí jednoduchý svet, ktorý musia vedieť čítať a orientovať sa v ňom. A v tom sa dá inšpirovať každodenným životom. Stačí sa len pozerať okolo seba.

S úplným začiatkom knižky mi pomohla ilustrátorka Eva. Povedala mi, že by to malo začínať nejakou tmavou pivnicou plnou pavúkov. Tak som si sadla, napísala som prvú kapitolu a potom to už išlo „samo od seba“.

Prečítajte si aj rozhovor so psychologičkou Martinou Wäldl: Ak sa dieťa pýta, treba mu odpovedať

Miesta, ktoré sa spomínajú v knihe, reálne existujú alebo ide o fikciu?

T. O.: Všetky miesta existujú. Aj ulica Jula Horvátha, aj domy, ktorých pivnice majú vchody do podzemných chodieb. Akurát pomyselný dom Adamka, našej hlavnej postavy, sme si museli nejak „vymodelovať“ a nájsť mu v Kremnici polohu. Všetky miesta z príbehu sú naznačené aj v mapke, ktorá je na predsádke knihy.

E. Š.: Snažili sme sa, aby väčšina spomínaných miest aj reálne existovala. Príbeh je potom pre deti uveriteľnejší a zábavnejší, keď tie miesta poznajú alebo sa tam môžu vybrať na výlet. Permoník pre ne potom ožíva a skrýva sa v tajomných zákutiach. Niektoré sú zachytené na mapke a pri pozornejšom pátraní sa dajú ľahko nájsť.

Pre akú vekovú skupinu je kniha určená? Do akého veku je podľa vás vhodná?

T. O.: Vekovú skupinu určiť presne neviem. Určite to zaujme školákov na prvom stupni, ideálne do 10 rokov. Ale to je individuálne. Moja teta, ktorá má päťdesiat rokov, mi tiež vravela, že sa bavila.

E. Š.: Myslím si, že knižka najviac osloví deti od 4 do 10 rokov, ale ak niekto mesto navštívi, a môže byť aj starší, určite si v nej nájde svoje.

Knihou svojím spôsobom aj propagujete mesto Kremnicu. Neplánujete nadviazať na knihu nejakou interaktívnou aktivitou, napr. náučný chodník po stopách Posledného Permoníka alebo niečo, čo by po prečítaní knihy vyžadovalo alebo podnecovalo nejakú aktivitu, spätnú väzbu u detí?

T. O.: To je otázka na mesto Kremnicu. Myslím, že obe by sme takúto spoluprácu prijali.

Je príbeh v knihe uzavretý alebo je možné, že sa môžeme tešiť aj na pokračovanie?

T. O.: Príbeh je uzavretý a v tejto chvíli si neviem predstaviť pokračovanie. Jedine, že by vznikli takéto podobné knižky o každom banskom meste. Ale túto možnosť sme, podľa mňa, vyradili názvom „Posledný permoník“. Pri takomto názve by pokračovanie príbehu muselo niesť titul „Naozaj posledný permoník“ alebo „ Permoník, ktorý prišiel po poslednom permoníkovi“. A to by asi neznelo veľmi dôveryhodne.

Ďakujem za rozhovor.

Ilustračná foto: archív autoriek