Existuje niečo ako materinský inštinkt? Vedci sa stále nevedia zhodnúť
My ženy sme známe tým, že disponujeme takzvaným „šiestym zmyslom“ a veľa vecí dokážeme akoby predvídať skôr, než sa reálne stanú. Keď sa ale staneme matkami, zrazu sa tento zmysel akoby rozšíri aj o dianie okolo detí. No vtedy sa tomu už všeobecne hovorí materinský inštinkt. Existuje však naozaj? Alebo je to len spôsob správania, ktorý odpozorujeme od okolia?
Vedecký pohľad
Materinský inštinkt je podľa slovníka definovaný ako prirodzená tendencia matky reagovať určitým spôsobom v súvislosti s jej dieťaťom alebo deťmi. Hoci je tento pojem všeobecne uznávaný v bežnom živote, stále neexistuje jeho presná vedecká definícia. Niektorí odborníci sa domnievajú, že toto správanie je podmienené vplyvom hormónu oxytocínu, ktorý sa nazýva aj hormónom šťastia.
Pri pôrode je oxytocín zodpovedný za kontrakcie a aj za následné „zabudnutie“ na bolesti, ktoré matka počas pôrodu prežíva. Následne je to práve oxytocín, ktorý aktivuje potrebu starostlivosti o novorodenca. Iné názory zase tvrdia, že sa vlastne jedná o naučené správanie, na ktorom majú biologické vplyvy len minimálny podiel. Úzka väzba, ktorá existuje medzi matkou a dieťaťom, je zodpovedná za to, že sa matka naučí predvídať určité vzorce správania a podľa toho koná akoby predvídavo.
Má ho každá matka?
Ako sa hovorí, pri pôrode sa rodí nielen dieťa, ale aj matka. Môžeme ale predpokladať, že sa v nej automaticky aktivujú aj materinské inštinkty? Podľa výskumu americkej antropologičky a primatologičky Sary Blaffer Hrdyovej to nemusí byť pravda. Dokazuje to najmä tým, že pokiaľ by sa tieto pudy aktivovali automaticky, tak by sa nevyskytovalo toľko prípadov zneužívania alebo dokonca odloženia, či usmrtenia dieťaťa matkou. Z jej pohľadu sú hlavnými rizikovými faktormi takéhoto správania najmä mladý vek matky, príliš malý rozdiel medzi súrodencami, prípadne, pokiaľ matka nemá zabezpečené zázemie alebo pomoc zo strany rodiny.
Z pohľadu antropológie a psychológie nie je materinský inštinkt automaticky aktivovaný po pôrode, ale je to istá forma správania, ktorú sa učíme v procese socializácie a pozorovaním iných rodičov. V prípade, že by tento pud bol daný len biologickými vplyvmi, teda hormónmi, ako by bolo možné, že aj adoptívni rodičia dokážu cítiť rovnakú lásku k „cudziemu“ dieťaťu?
Mamičky to vedia s istotou
Na inštinktívnej úrovni každá matka vie, že to, ako reaguje na základné potreby svojho dieťaťa, je kľúčové pre jeho fyzické a psychické zdravie. Rodičia a deti však v súčasnosti zažívajú veľmi zmätené časy. Je plno rozporov v tom, čo sa odporúča od odborníkov, čo nám poradia mamy a staré mamy, alebo čo si samé prečítame niekde na fórach a sociálnych sieťach.
Na dôvažok väčšina z nás nemusí byť úplne stotožnená s tým, ako sme boli vychovávané my sami. Neustále hľadáme zdravé inšpirujúce modely a zanedbávame svoju vnútornú intuíciu. Pri takom množstve protichodných informácií môžeme mať niekedy pocit, že je vlastne jedno, ako sa o svoje dieťa staráme. Ale existujú dôkazy, že to, čo sa stane medzi rodičmi a deťmi v prvých rokoch je neskutočne dôležité a buduje základ pre silný vzťah založený na dôvere.
Z výsledkov jednej balkánskej štúdie o materstve, ktorej sa zúčastnilo 27 matiek s deťmi v rôznych vekových kategóriách vyplýva, že len okolo 30% z nich bolo presvedčených o existencii materinského inštinktu ako vrodeného javu. Väčšina z opýtaných však bola presvedčená, že sa jedná len o mýtus, nakoľko oddaná matka jednoducho dokáže rozoznať určité správanie svojich detí. Vedcov zaujalo aj to, že každá z mamičiek si pod pojmom materinský inštinkt predstavila niečo iné. Pre niektoré to bola akási schopnosť predtuchy alebo telepatického spojenia s dieťaťom, najmä pokiaľ mu hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Pre iné to bol prirodzený biologický jav, ktorý sa objavuje po pôrode.
Vnútorný vodič autobusu
Materinský inštinkt nám pravdepodobne dala príroda do vienka, aby sme si dokázali poradiť v starostlivosti o naše ratolesti. Christine Koch vo svojej knihe venovanej minimalistickému rodičovstvu nazýva tento pocit ako „vnútorný vodič autobusu“. V podstate to dokonale opisuje situáciu, ktorú mamičky prežívajú každý deň.
Je jedno, či je vaše dieťa ešte celkom maličké, školák alebo už dospelý. Vo väčšine situácií je to ako riadiť autobus plný pasažierov, za ktorý zodpovedáte len vy sama. A ako v premávke musí každý dobrý šofér predvídať reakciu iných, prípadne pohotovo reagovať na prekážky na ceste, tak je aj každá mamička neustále v pohotovosti, keď treba riešiť problémy bežného života.
Zdroj foto: pixabay.com
