NAČÍTAVAM

Začnite písať

AKČNÉ MAMY HANDMADE MAGAZÍN ODPORÚČAME ROZHOVORY

Nadežda Durcová: Kúpou handmade výrobkov nám ľudia dávajú pocítiť, že nie sme zbytoční a na záťaž okoliu

Kristína Majerová
Share

Viete si predstaviť žiť v tichu? Ticho také, ktoré si nevyberiete dobrovoľne, ale ktoré vám daruje život. Nadežda Durcová sa narodila s poruchou sluchu. Intenzívna starostlivosť rodičov, odborníkov a operácia jej pomohli k plnohodnotnému životu. Hendikep jej však nebráni plnohodnotne sa starať o tri krásne zdravé deti a chodiť do práce. Viac ako my si uvedomuje výhody mailovej komunikácie. Vďaka nej vie skvelo vykonávať svoju prácu. Zdanlivé znevýhodnenie pomáha ľuďom v jej okolí učiť sa empatii a tolerancii. Spod rúk jej vychádzajú krásne šité ručné práce. S každým kúpeným kusom prichádza aj pocit, že ktorýkoľvek človek, aj ten s náročnejšími životnými podmienkami, vie byť užitočný. Nadežda Durcová s deťmi žije na západnom Slovensku.

Naďa, vy ste sa narodili s poruchou sluchu. Kedy ste si začali uvedomovať svoj hendikep?

Od narodenia som nepočujúca. Hendikep som si ako dieťa neuvedomovala, až neskôr. Vďaka obetavosti rodičov a spolupráci so psychológmi, lekármi a učiteľkami som napredovala. Niekedy som prepadla závisti aj hnevu, že nemôžem počuť všetko, o čom ľudia hovoria alebo čo počuli.

Rozprávať vás učili vaši rodičia, pričom spolupracovali aj so špecialistami. Spomínate si na toto obdobie?

Veru, pre rodičov to bolo ťažké obdobie. Učili ma rozprávať, keď som mala asi 1,5 roka. Bolo to už pomerne neskoro. Lekár však len mávol rukou…Viete, ako sa hovorí, že dieťaťu treba dať len čas a ono sa rozhovorí… Doma im už pobehoval aj môj starší brat, takže mali čo robiť.

PODPORTE združenie Akčné ženy a podnikanie žien na Slovensku



Takisto zháňanie kvalitných načúvacích prístrojov nebolo vôbec v tom čase jednoduché. Najmä keď začalo byť jasné, že prístroje, ktoré som mala, mi nepomáhali. Ani škola nebola taká samozrejmá. S pomocou psychologičky sa rodičia snažili presvedčiť pani riaditeľku tunajšej základnej školy, aby ma prijali. Bola som vtedy predškoláčka. O inklúzii sa vtedy ešte ani nechyrovalo. Ujala sa ma však úžasná pani učiteľka Michalcová.

Čím bola výnimočná?

Bola nesmierne obetavá a ochotná. Všemožne pomáhala rodičom a spolupracovala s nimi. Nad rámec svojich povinností. Chápala ma, vedela sa vžiť do môjho života. Chápala, aké to je, keď človek nie všetko počuje. Hovorila žiakom, že ja som ukrátená o zvuky, ktoré oni bežne počuli – spev vtáčkov, šum vetra… Keď si to tak spätne uvedomím, učila aj ich empatii, trpezlivosti, chápaniu, solidárnosti. Za veľa som jej vďačná. Občas som ju navštevovala už aj ako dospelá, naposledy v domove dôchodcov. Žiaľ, už nie je medzi nami.

Podstúpili ste niekoľko operácií. Bolo to pred viacerými rokmi. Ako na to spomínate?

Prvá kochleárna implantácia na Slovensku sa uskutočnila až v roku 1994. O dva roky neskôr som sa dozvedela o tej novinke aj ja. V novembri v roku 1996 som bola po prehodnotení operovaná. Mala som vtedy 18 rokov. Presne po dvadsiatich rokoch mi však vnútorný implantát vypovedal službu. Štyri mesiace trvali “naťahovačky s poisťovňami”. Boli to mesiace ticha, mesiace utrpenia. Trpela som tinitusom  (pozn. redakcie: hučanie, pískanie, tlak v ušiach). Problémy odzneli až po reimplantácii a opätovnom nastavení. Som rada, že počujem viac. Klasické prístroje mi tiež pomáhali, ale nie natoľko, ako práve spomínaný implantát. Škatuľkový načúvací prístroj z Japonska a záušný prístroj z Nemecka mi veľmi uľahčili komunikáciu a umožnili akú-takú možnosť načúvania. Miera straty sluchu však bola u mňa mimoriadna. Nestačili lacné pomôcky. Reálne pomáhali len tie kvalitné a drahé. Vďaka kochleárnemu implantátu som sa naučila mnohým novým veciam. Už som schopná niekedy rozumieť aj bez odzerania z pier, dokonca niečo zachytím už aj cez rúško. Ide však väčšinou o jednoduché slová alebo vety.

Podarilo sa vám nájsť si normálnu prácu.  Pracujete v administratíve. Naučili sa kolegovia rešpektovať váš hendikep? Ako s vami komunikujú?

Ešte skôr, ako sa mi skončila rodičovská dovolenka pri mladšej dcérke, začala som si hľadať takú prácu, ktorej by som sa mohla venovať aj popri deťoch. Nechcela som len tak nečinne čakať. Oslovila som personálne oddelenie jednej firmy, kde mi sľúbili, že sa mi ozvú. Prijali ma na skúšobnú dobu s tým, že uvidíme, ako ďalej. Prácu som však zvládla skvelo, dokonca môžem povedať, že mi úplne „sadla“. V tom čase sa práve vo veľkom začala používať emailová komunikácia, čo bolo pre mňa neskutočne vyhovujúce. Aj v našej firme používame na komunikáciu výlučne mail, telefonáty sú sporadické.

Ak sa chcú kolegovia so mnou rozprávať, vedia, že potrebujem odzerať. Majú pre to pochopenie. Učia sa pri mne trpezlivosti a empatii. 🙂

Čo nepotrebujú počuť ľudia s hendikepom? A opačne… čo ich najviac poteší alebo povzbudí?

Nás hendikepovaných poteší, keď ľudia prejavia záujem o naše handmade výrobky. To je najlepší dôkaz, že napriek hendikepu nie sme zbytoční a na záťaž okoliu. Každý je v niečom šikovný. Aj zdravý človek má dary, len ich musí vedieť objaviť.

Pochádzate z umelecky nadanej rodiny. Krásne kreslíte a šijete. Tvoríte rôzne handmade výrobky a ozdôbky. Dokonca aj zložité prehozy na posteľ. Ako vnímate slovenskú handmade scénu? Je ťažké presadiť sa?

Áno, prehozy som dcéram šila ja. Avšak pochopila som, že to zaberie veľmi veľa času aj miesta. Zároveň nie každý má možnosť šiť práve prehozy. K tomu treba viac ako obyčajný šijací stroj, ten na to nestačí. Osobne však nemám veľký vzťah k zložitým patchworkovým prácam. Veľmi ma teší výroba jednoduchých a praktických vecí, ako sú chňapky, vrecúška na bylinky alebo aj ľanové (konopné) vrecká na chlieb. Čiže veci, ktoré nájdu využitie v každej domácnosti. Vyrábam aj ozdoby na stromček, vianočné a veľkonočné dekorácie. Snažím sa vyhovieť zákazníkovi. Nedávno som šila set do kuchyne a do obývačky. Spoločne sme vybrali látky, odmerali rozmery a následne som sa pustila do realizácie.

Moje dve sestry tiež vyrábajú, takže v prípade remeselných jarmokov a väčších akcií sa spojíme a navzájom si pomáhame. Na predaj využívam aj portál www.sashe.sk a takisto aj hendikup.sk.

Konkurencia je veľká, ale ak je človek šikovný a robí veci s láskou a rád, ľudia to vycítia a radi si kúpia ručne zhotovený výrobok.

Ste mamou troch zdravých, krásnych detí. Nebáli ste sa, že zdedia tento váš hendikep?

Mám potvrdené, že moje ochorenie nie je dedičné. Takže som žiadne obavy nemala. Moja mama v tehotenstve prekonala rubeolu, dôsledkom čoho sa mi vážne poškodil sluch. Za svoje deti som naozaj každý deň veľmi vďačná.

Čomu sa vaše deti venujú?

Moje deti sú už v dospievajúcom veku. Syn končí strednú školu elektrotechnickú, staršia dcéra navštevuje štátne konzervatórium. Baví ju hudba, vystupuje vo folklórnej skupine POĽUN. Mladšia dcéra sa ešte len rozhoduje, čo ďalej. Láka ju však ekonomický smer. Teraz sú ťažké časy v školstve. Dúfam, že zvládnu skúšky. Nemá to teraz nikto ľahké.

Aký je váš nesplnený sen?

Mojím nesplneným snom je rodina. Pred jedenástimi rokmi som sa rozviedla. S deťmi žijem u rodičov. Je to priestorovo náročnejšie. Ako pracovňu nemám vyhradenú samostatnú izbu, šijem v jedálni. Čiže keď sa ohlási návšteva, už som došila. 🙂

Ako relaxujete?

Mojím relaxom je práve šitie. Upokojuje ma to. Po práci si sadnem a šijem. Ak je čas, rada si niečo prečítam alebo pozriem film. To sa však stáva veľmi zriedkavo.

Ak by ste si mohli priať čokoľvek pre seba a pre svoju rodinu, čo by to bolo?

Nie som veľmi náročná. Veľmi by som si priala vlastné bývanie.

Ako by ste sa vy sama charakterizovali?

Naďa je žena, čo má rada pekné tradičné veci, nie prehnane moderné. Miluje klasiku, prírodu, kvety. Obľubuje pokojné, príjemné prostredie. Je rodinne založená a skromná.

Zdroj foto: archív N. D.

klub žien
Tagy

Mohlo by sa vám páčiť

2 komentáre

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *