Andrea Šprochová: Ak máte v okolí človeka, ktorý sa vyrovnáva so stratou dieťaťa, nebojte sa ho opýtať, ako sa má

V médiách sa cíti ako ryba vo vode, v tejto oblasti pracuje od svojich osemnástich rokov.  Redaktorka spravodajstva televízie Markíza. Andrea Šprochová. Venuje sa najmä téme školstva a vzdelávania, ktoré aktuálne v čase koronakrízy dostáva zabrať. Andrea je mamou dvoch detí (Emmka 7 r., Števko v 04/2021 bude mať 1 rok). O koľkej musí vstávať, keď ide do práce? Je Števko náročnejší ako bola Emmka? Aký je jej recept na šťastné manželstvo? Prečo sa rozhodla zamerať sa na tému školstva? Čítajte exkluzívny rozhovor, Andrea Šprochová špeciálne pre akčné ženy, akčné mamy.

Počas materskej dovolenky s prvou dcérkou Emmkou ste sa dali na štúdium Verejnej politiky a verejnej správy v Trnave. Ťahalo vás to z hľadiska osobného záujmu či kvôli práci?

Na materskú som šla po šiestich intenzívnych rokoch v spravodajstve. Pracovala som 24 hodín denne takmer sedem dní v týždni, takže to bola pomerne tvrdá zmena. Po nejakom čase doma som mala pocit, že mentálne prešľapujem na mieste. Učenie a nové kamarátstva mi dodali svieži vietor do života. Fungovanie a riadenie štátu ma vždy zaujímalo. Je to téma, s ktorou sa aktívne stretávam aj ako novinárka.

Dcéra Emmka je už školáčka. Ako zvládate online učenie? Hovorí sa, že dievčatá sú pokojnejšie a samostatnejšie v porovnaní s chlapcami.

V druhej vlne pandémie bola naša škola pripravená na online vyučovanie. Takže sme nemali žiadne starosti navyše. Emmka ráno o 8mej začína, hodiny má podľa rozvrhu každú v dĺžke 30 min. a potom 30 min. prestávka. Predpoludním ani neviem, že je doma. Okrem toho, že si príde do kuchyne po desiatu alebo vodu. Je šikovná, nepotrebuje pomoc. Ale domáce úlohy si píšeme spolu. Striedame sa pri nej s manželom, máme ten luxus, že je s nami doma.

Pre nás, mamy je to teraz náročné obdobie. Skĺbiť prácu, domácnosť, rodinu, učenie s deťmi, úlohy, varenie. Ako je to u vás?

V jarnej vlne to bolo náročnejšie. Neučili sme sa online, mali sme iba zadania úloh, takže všetko učenie bolo na našich pleciach. To sme skutočne drvivú časť dňa venovali škole, úlohám a základnej starostlivosti, aby sme neumreli od hladu:). Bola som tehotná, už pred pôrodom a dosť mi to dalo zabrať. Teraz je to jednoduchšie, keďže Emmka má predpoludním vyučovanie a ja sa môžem venovať Števkovi, domácnosti a čiastočne aj práci – na instagrame prinášam informácie z oblasti školstva. Novinárčinou žijem aj po odchode na materskú.

Máte za sebou očakávané, no nenaplnené tehotenstvo. Prišli ste o bábätko v 22.týždni tehotenstva. Človek si to ani nevie predstaviť. Teší sa na príchod nového človiečika, zariaďuje, robí si plány a zrazu….Tehotenstvo ste mali bezproblémové, musel to byť šok. 

Zmieriť sa s tým nedá, ale naučíte sa so stratou žiť. Neprejde deň, aby som si na naše bábätko nespomenula. Je súčasťou našich životov, našej rodiny a aj Emmka to tak vníma.  V januári zomrela manželova stará mama a Emmka zareagovala, že už je v nebíčku s naším anjelikom. Tehotenstvo som mala bezproblémové a nič nás nevarovalo. Absolvovala som morfologický ultrazvuk bez akýchkoľvek známok nebezpečenstva. Asi o dva týždne na to bábätko zomrelo. Urobil sa uzol na pupočnej šnúre. Ja som prestala cítiť pohyby, žiaľ, obavy sa  potvrdili. Lekári mi vysvetľovali, že takéto prípady nevedia odhaliť. Ani im zabrániť. Jednoducho sa to stane.

Čo Vám pomohlo prekonať bolesť zo straty nenarodeného dieťaťa? 

Som vďačná za moju rodinu. Pomohlo mi smútenie, plač, zdieľanie skúsenosti s inými. Cítila som veľa empatie od kolegov. No paradoxne som zažila aj to, že niektorí ľudia akoby nevedeli ako sa môžu so mnou rozprávať a tak sa so mnou nerozprávali. Ak máte v okolí človeka, ktorý sa vyrovnáva so stratou, nebojte sa ho opýtať, ako sa má. Nič tým nepokazíte. Ak mu váš záujem bude prekážať, určite to dá najavo.

Prečítajte si aj rozhovor so psychologičkou Martinou Wäldl: Ak sa dieťa pýta, treba mu odpovedať

Hovoríte svojim deťom, teda najmä Emmke, že už máte anjelika v nebi? Pripomínate si ho nejako? 

Áno samozrejme. Veľa sme sa o smrti bábätka rozprávali a vysvetľovali jej. Veľmi to s nami prežívala. Určite to bol pre ňu traumatizujúci zážitok. Potvrdilo sa to, keď som bola so Števkom v pôrodnici. Veľmi sa bála, že sa domov nevrátime alebo že sa mu niečo stane.

S manželom máte pekné niekoľkoročné manželstvo. Zúčastňujete sa aj plesov v Opere. Čo je podľa vás dôležité, aby pár dokázal pretancovať spoločne životom?

Tento rok budeme mať 14. výročie svadby. Znie to neuveriteľne. A my sa pritom stále cítime manželsky tak mlado. Nemám recept na šťastné manželstvo. Ale čo funguje u nás je absolútna dôvera, ťahanie za jeden povraz, aj kompromisy. Mám v živote šťastie, že som našla svoju polovičku. Dopĺňame sa a spolu vytvárame náš domov. Pre mňa je dôležité prežívať v rodine pokoj, pohodu a bezpečie. A to máme.

Ako vyzerá váš deň, keď idete do práce? Predsa len, Teleráno začína skoro ráno, o 6. hodine. Kedy musíte vstávať? 

Od januára som sa vrátila do ranného spravodajstva v Teleráne. Zatiaľ raz týždenne. Je to iné vstávanie ako k Števkovi. Prvý budík mi zvoní 3.30, aby som mohla malého nadojčiť, nech spinká ďalej. Ja vstávam zhruba o 4.00hod. Chodievam do terénu, robím živé vstupy, takže čas si plánujem tak, aby som stihla aj presun z domu na miesto.

Synček Štefan oslávi v apríli 2021 jeden rok. Aké je dieťa? Dáva vám možnosť aj oddýchnuť, alebo patrí medzi náročné deti, ktoré dávajú zabrať?  

Števko je iné dieťatko ako Emmka. Je náročnejší na pozornosť, je na mňa veľmi naviazaný. Dnešné pandemické časy to ešte prehlbujú, keďže sme prakticky stále spolu. Keď bol maličký, takmer dva mesiace mával silnú celodňovú koliku. Skoro stále bol na rukách, pretože mu to nedalo ani spávať. Skúšali sme všetko možné, no zázračný liek na koliku sme nenašli. Števko má rád spoločnosť. Stačí mu, aby ste pri ňom sedeli na zemi a on sa spokojne hrá. Ak sa ale postavím alebo odídem, okamžite dá najavo nespokojnosť.

Vnímate rozdiel, prípadne podobnosť v povahových črtách medzi deťmi z hľadiska pohlaví? Bola Emmka pokojnejšia?

Áno, toto veľmi vnímam. Emmka bola pokojnejšia, spávala celé noci. Pri Števkovi naozaj pozorujeme také mužské črty. Často vrčí, brmká, kričí. Je to veľmi vtipné sledovať. Fascinuje ho akákoľvek technika a má tendenciu rozoberať všetko, čo dostane do ruky. Je veľmi zvedavý a stále chce niečo robiť.

Väčšinou robíte spravodajstvo zo školstva. Ako vnímate súčasnú formu distančného vzdelávania? Máte nejaké zlepšováky pre školákov? Skúšali ste niečo pre Emmu?

Tieto pandemické časy zrejme nezmazateľne poznačia súčasnú generáciu žiakov. Myslím si, že až po návrate do škôl sa ukáže, aké následky dištančné vzdelávanie naozaj zanechalo. Na vedomostiach, ale aj vnímaní či prístupe ku škole, k povinnostiam, ku kamarátom. Prvá vlna bola z môjho pohľadu čistá katastrofa. Školy na odrezanie od žiakov neboli vôbec pripravené. Dovtedy nám nikdy nenapadlo, žeby sa mohli zatvoriť na tak dlhú dobu. Takže rodičia na jar dostali veľmi zabrať. Niektoré školy sa rýchlo zorientovali, iné sa až počas leta dokázali pripraviť na druhú vlnu. Žiaľ, stále sú tu tisíce detí, ktoré sa nemôžu učiť online, pretože na to nemajú podmienky. A sú úplne odrezané od akéhokoľvek učenia.

Prečo Vám je tak blízka práve téma školstva?

Pochádzam z učiteľskej rodiny. Môj otec učil biológiu, chémiu a zemepis. Bol aj riaditeľom základnej školy. Okrem toho manželova babka a tety sú učiteľky. Takže prirodzene som k tejto téme inklinovala. Šťastná náhoda chcela, že keď sa u nás v spravodajstve uvoľnil rezort, dostala som ponuku od šéfredaktora, aby som sa školstva ujala. A tak spolu žijeme už celé desaťročie.

Ak máte voľný čas pre seba, čo najradšej robíte?

Rada si doprajem pleťovú masku či pedikúru. Vyložím si nohy a vychutnávam si latte. Počúvam podcasty, vyfarbujem s Emmkou omaľovánky alebo sa hráme spoločenské hry. Nie som náročná, vie ma potešiť aj prechádzka s kočíkom.

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: archív A. Š.

Jana Karabinoš Fignárová: Humor je jazyk, ktorým sa dajú vypovedať veľmi hlboké veci