Gabriela Futová: Nútenie je najlepšia cesta, ako dieťaťu čítanie sprotiviť
Za 20 rokov napísala 26 kníh. Pre deti. A ešte neskončila. Milovníčka kníh telom i dušou Gabriela Futová. Textovala aj knihu O Bezvláske. Vedela sa vcítiť do detí, pretože sama si prešla ťažkým ochorením. Ako vníma konkurenciu na detskom knižnom trhu?
Gabriela, vy ste spisovateľka celou bytosťou. Písanie vás živí, baví, napĺňa. Kedy ste zistili, že sa chcete venovať výlučne písaniu?
Písať som túžila odmalička. Ale venovať sa výlučne písaniu, po tom som začala túžiť až vtedy, keď mi moje aktivity prerástli cez hlavu. Mala som pocit, že odo mňa v jednom kuse niekto niečo chce, či písať, či besedovať, či len poslať odpovede na pár otázok. Ono to bolo v poriadku, lenže ja som popritom chodila do práce a venovala sa rodine a stále častejšie som zažívala pocit, že to nezvládam a nestíham. Bola som podráždená a keď som bola v zlom psychickom stave, neodpovedala som na maily ani na telefonáty, lebo som mala chuť so všetkým seknúť. Našťastie pre mňa, vždy keď som si oddýchla, tak som začala uvažovať, ako veci preorganizovať, aby som nebola stále ako pred výbuchom. Postupne som si začala skracovať pracovný čas, až som s prácou v knižnici skončila úplne a teraz som naozaj spisovateľkou na plný úväzok a môj život sa jednoznačne upokojil.
Študovali ste žurnalistiku. Tušili ste už vtedy, akým smerom vás to zavanie?
Žurnalistika bol omyl. Chcela som študovať niečo, kde by som mohla písať, ale až na vysokej škole som pochopila, že žurnalistika je síce o písaní, ale nielen o ňom. Novinár sa nesmie báť oslovovať ľudí, pýtať sa, musí byť rozhľadený a mal by byť nastavený pracovať kedykoľvek, keď si to okolnosti vyžadujú. No a ja som z toho nespĺňala nič. Školu som síce aj doštudovala, ale vedela som, že sa novinárčine určite venovať nebudem.
Za 20 rokov písania ste napísali vyše 26 kníh. Koľko by ste ich chceli ešte napísať?
To netuším. Knihy si neplánujem. Ak ma budú múzy kopať naďalej, budem písať ďalej. Ale ak nie, tak uvidíme… Možno objavím nejakú inú prácu, ktorá ma nadchne.
Stáva sa, že aj spisovateľ vyhorí? Čo pomáha?
Jasné, že sa to stáva. Mne pomáha, keď si udelím voľno. Napríklad v lete sa nastavím, že dva mesiace nechcem o písaní ani počuť a naozaj žiadne písanie neriešim. Vtedy sa cítim veľmi slobodne a venujem sa úplne iným veciam a potom sa zrazu chuť písať objaví, nápady ma priam tlačia, takže sa zas rozpíšem. Ja už veľmi dobre poznám svoj životný cyklus. Poriadnu pauzu potrebujem na konci roka a koncom júna.
Prešli ste si vážnym onkologickým ochorením. Viete spätne povedať, čo vám rakovina dala a čo vzala?
Budem úprimná. Rakovinu som brala strašne naľahko, užívala som si oddych od všetkého a veľmi mi ten oddych pomohol. Ale je pravda, že nič nie je zadarmo. Hormonálna liečba mi spôsobila veľké problémy v intímnom živote, faktom je, že sa s tým s manželom boríme už takmer päť rokov a ja svojho manžela veľmi obdivujem, že je mi stále oporou.
Ste aj autorkou textov v knihe O Bezvláske. Písala sa táto kniha ťažšie ako iné? Predsa len, vedeli ste, že je určená pre ťažko chorých malých čitateľov.
Rozprávku O Bezvláske som napísala na jeden šup. Keďže som od začiatku vedela, že chcem svojich čitateľov povzbudiť, neriešila som nič iné.
Ako reagovali deti na knihu O Bezvláske? Vy sama ste im ju čítali. Človek má až zimomriavky, keď si to predstaví. Deti však možno svet vidia inak.
Deti sú skvelé v tom, že neriešia veci tak ako my dospelí. Nemajú problém skamarátiť sa s kýmkoľvek, majú otvorené srdiečka a nehľadajú v nikom skryté úmysly. Keď som malým čitateľom čítala o Bezvláske, myslím, že princeznej veľmi držali pršteky, aby jej tie vlásky narástli. Ale myslím, že pochopili, že vlasy nie sú to najdôležitejšie.
Máte dve už dospelé deti. Ako hodnotia oni vaše knihy? Čítajú ich?
Moje deti už dlho tvrdia, že píšem somariny (úsmev). Ale pravdou je, že prvých päť kníh som im čítavala večer pred spaním a že stále žobronili, aby som neprestávala. Aj som sa tešila, že ako super som to napísala, ale pred pár rokmi sa mi syn priznal, že na mňa tlačili, aby som neprestala čítať, len preto, aby nemuseli ísť spať (úsmev). Dcéra zase zvládla na základnej škole knihu Poškoláci sama od seba a povedala, že ujde. Viac z nich nedokážem dostať.
Vaše detstvo nebolo ľahké. V troch rokoch ste vinou rakoviny prišli o ocka, v 14 rokoch o mamičku. Prenášate spomienky do kníh? Čo vám pomohlo vyrovnať sa s týmto osudom? Ako dieťa ste to museli mať veľmi náročné.
V mojich knihách je veľa mojich spomienok. Ocka si vôbec nepamätám, ale keď som bola malá, predstavovala som si, aké by to bolo, keby sa zrazu zjavil a ako by sa čudoval, čo všetko sa okolo nás zmenilo. Moja mamka zas bola nezabudnuteľná baba s obrovským zmyslom pre humor a šialenými nápadmi, čo som po nej aj zdedila. Na obdobie, keď zomrela, nespomínam rada. Ide asi o 18 mesiacov, ktoré vidím totálne začiernené, pretože mi v tom čase zomreli štyria najbližší ľudia (starí rodičia a mama). Môj svet sa obrátil hore nohami, všetky plány, ktoré sme s mamou mali, padli, zmenili sa mi rodinné podmienky a vzťahy.
K tomu všetkému som stratila aj miesto, ktoré som milovala a o ktorom som snívala, že sa tam presťahujem – bydlisko mojich starých rodičov. A prišla som aj o ich psa, aj keď on sa dostal do veľmi dobrých rúk a bola som neskôr pri ňom aj na prázdninách.
Čo mi pomohlo? Rodina. Príbuzní z ockovej strany ma na čele s babkou vzali pod svoje krídla a príbuzní z mamkinej strany na mňa nikdy nezabudli. Či už pri rodinných oslavách alebo len tak. Celý život mi dávali najavo, že som ich pevnou súčasťou, chodievala som k nim na prázdniny a dodnes sa máme veľmi radi, stretávame sa a navzájom si pomáhame. A veľmi podstatné pre mňa je, že sa poznajú aj naše deti.
Čo číta Gabriela Futová, keď má chvíľu pre seba a nepíše? Čo aktuálne čítate?
Čítam všeličo a čítam vždy, keď sa dá. Zaujíma ma čokoľvek: detektívky, romány, poviedky, autobiografie, skutočné príbehy. Vždy som sa vyhýbala romantike, ale teraz ma dcéra namotala na titul Outlander (Cudzinka). To je séria takých aj 1500 stranových kníh – príbeh je niekedy zaujímavejší, niekedy nudnejší, ale fascinuje ma opis lekárskych zákrokov v osemnástom storočí a veľmi podrobné bylinkárstvo, takže knihy čítam s otvoreným internetom v mobile, aby som si overila slovenské názvy (knihy sú v češtine) a obrázky. Skvelé na tých knihách je to, že ústredným motívom je presun v čase, škótske dejiny a osídľovanie Ameriky, takže sa ja, ako absolútny neznalec dejepisu, konečne niečo naučím.
Je náročné presadiť sa v knižnom svete, špeciálne u detí? Vďakabohu, dobrých kníh aj autorov pribúda, ale tým pádom je to aj väčšia konkurencia. Ako to vnímate vy?
Vítam každú novú knihu a každého nového autora. Čím je väčšia rozmanitosť kníh a autorov, tým majú čitatelia väčší výber a vzniká tým šanca, že sa na čítanie namotá viac a viac detí. A čo sa týka mňa, tak stále dúfam a snažím sa, aby moje ďalšie a ďalšie knihy čitateľov nesklamali.
Odkiaľ čerpáte názvy kníh? Sú veľmi pútavé: Hľadám lepšiu mamu, Lebo musím!, Nejdem a basta!, Čo učky nevidia….
Niektoré názvy mi vystrelia v hlave okamžite, s inými sa trápime s redaktorkami vo vydavateľstve. Už viackrát sa mi stalo, že som text písala a netušila som, ako sa bude volať, ale vo finále vždy niečo vymyslíme.
Chodíte po školách, zúčastňujete sa besied, ste v kontakte s deťmi. Čítajú dnešné deti? Netreba zdvihnúť varovný prst pre rodičov, aby sa spamätali a brali čítanie vážne? Aby išli deťom príkladom? Aby im čítali, aj keď si deti už vedia čítať samé?
Ja si myslím, že dvíhanie varovného prsta nepomáha. Sú ľudia, čo čítajú a tým varovný prst netreba. A sú ľudia, čo nečítajú a je im to jedno, takže neriešia ani ten náš varovný prst. Je mi jasné a mám to potvrdené aj z domu, že deti napodobňujú hlavne rodičov a teda, ak vidia rodičov čítať, ak s rodičmi čítajú spoločne, chuť na čítanie v nich pretrvá. Ale ak dieťa nemá čitateľský vzor doma, potom je veľmi dôležitý čitateľský vzor a návyk vybudovať v škole a v knižniciach. Myslím si, že priestor na čítanie by mali mať deti aj počas vyučovania. A knižnice, tie dnes deťom ponúkajú také zaujímavé programy, o akých sa mne ako dieťaťu ani nesnívalo.
Prečítajte si článok o tom, čo vám a deťom prináša čítanie.
Donedávna ste pracovali v knižnici v Prešove. Intenzívna práca s ľuďmi, komunikácia, knižný prehľad, zmapovaná databáza čitateľov. Nechýba vám to?
Ja som bola vlastne medzi ľuďmi málo. Pracovala som na oddelení metodiky, mala som na starosti marketing, akcie, motiváciu kolegýň a pod., takže som takmer stále sedela za počítačom. Keď som niekedy odbehla na detské oddelenie, tak som si to naozaj užívala, aj keď teda neviem, či si ma užívali aj útlocitnejší rodičia, lebo som rada deti strašila. Na ich otázku, čo keď nestihnú vrátiť knihy načas, som zvyčajne odpovedala, že za to je trest smrti. Väčšinou mi neverili, ale červíka som im do hlavy zavŕtala:).
Čo by ste odporučili rodičom v rámci motivácie čítania, najmä pre staršie deti, teenagerov? Je dobré dieťa „nútiť“, štýlom prečítaš teraz 20 minút knihy a až potom počítač? Ako docieliť, aby si napr. štrnásťročný chalan rád čítal?
Myslím, že najlepšou motiváciou je dobrý príbeh. Žiadne nútenie, žiadny predpis, koľko strán má dieťa prečítať. Nútenie je najlepšie cesta, ako dieťaťu čítanie sprotiviť. Ja aj celkom chápem, že decká láka počítač a hry a sociálne siete, aj mňa lákajú. Príbehy v knihách sú však o inom. A ak aj má niekto odpor k čítaniu, stále existujú zvukové knihy. Moja sestra Mimka je učiteľkou výtvarnej výchovy v ZUŠ-ke. Páči sa mi, že jej žiaci pri práci počúvajú rozprávky. Aj to je spôsob, ako deťom ponúknuť príbehy. Audioknihy vlastne umožňujú počúvať a prežívať príbeh aj počas cestovania, čakania, šoférovania, či nejakých rutinných činnostiach. Podstatné však pritom je, že ak dieťa príbeh zaujme a vzbudí jeho zvedavosť, je pravdepodobné, že bude chcieť spoznať ďalší a ďalší príbeh. Vtedy ho stačí ku knihám už len postrčiť.
Zvedavá otázka….Máte aj čítačku kníh? Uprednostňujete skôr knihu fyzicky v ruke alebo čítate aj e-knihy?
Čítačku kníh nemám. Nedokážem si predstaviť čítať z elektronického média. Stačí, že tak čítam noviny. Ja mám rada klasiku. Papierové knihy s ich špecifickou vôňou. Police plné kníh. Ťažký kufor, lebo na dovolenke nesmie kniha chýbať a jedna by bola málo.
Čo by chcela detská spisovateľka odkázať rodičom?
Och, to je ťažké. Neviem, či vôbec niekoho nejaký môj odkaz zaujíma. Ale ak by som mala, tak by som rodičom odkázala, aby sa s deťmi veľa rozprávali. A aby sa nebáli používať slová, ktoré deti nepoznajú, lebo veď rodičia sú na to, aby ich deťom vysvetlili a tým im obohatili slovnú zásobu. Aby s deťmi trávili veľa času, lebo ten čas ubehne strašne rýchlo. A ak sa im aj možno zdá, že venovať sa deťom je otravné, ono je to otázka len pár rokov. Deti rastú veľmi rýchlo a veľmi rýchlo sa dostanú do veku, kedy im rodičia budú pripadať otravní a už si nebudú vyžadovať ich prítomnosť tak často. A ešte, povedala by som, že deti treba nechať objavovať svet po svojom. Netreba im zametať cestičku a všetko im podkladať. Stačí byť ich spoločníkom a zasiahnuť len v prípade núdze. Lebo ono aj to „otĺkanie“ životom má svoj zmysel.
Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.
Foto: archív G. F.
