Knihy poézie učiteľky a autorky Janky Barillovej si získajú (nielen) detské srdcia
Janka Barillová je učiteľkou na prvom stupni základnej školy. Okrem učenia je veľmi kreatívna duša, dokáže vyrobiť takmer všetko. Vydala štyri knihy poézie pre deti. Vníma detské srdce a vie, čomu deti rozumejú.
V rozhovore nám prezradila:
- ako vníma zmenu v správaní detí za 26 rokov učiteľskej praxe,
- prečo sa rozhodla písať poéziu pre deti,
- ako motivuje žiakov k čítaniu,
- aké bolo stretnutie u prezidentky Zuzany Čaputovej,
- ako hodnotí online výučbu z pohľadu pedagóga.
Janka, vy ste učiteľkou už 26 rokov. Bolo vám toto povolanie zrejmé od mala? Kedy ste v sebe objavili, že chcete byť učiteľkou?
Mala som šesť rokov, keď som nastúpila do prvého ročníka na základnej škole. Vtedy sa vo mne prebudila túžba učiť. Doma som si na posteľ ukladala všetky bábiky a medvedíkov, ktoré som doma našla a vysvetľovala som im učivo. Samozrejme, kto ho nevedel, dostal do mnou vyrobenej žiackej knižky päťku. Ale priznám sa, že prevládali jednotky a moje bábiky boli veľmi múdre (úsmev). A ako som dospievala, utvrdzovala som sa, že budem učiteľkou. Toto povolanie som si jednoducho vysnívala.
Učíte deti na prvom stupni. Ako vnímate dnešné deti? Aké sú?
Deti sú stále úžasné tvory plné energie. A také boli aj kedysi. Sú schopné do seba absorbovať všetky podnety, ktoré sú okolo nich. Aj tie pozitívne, no aj negatívne. Deti sú „rýchlejšie“, ako boli kedysi. Je to určite tou rýchlou dobou, rýchlym tempom vo všetkom, čo sa deje okolo nás. Dostupnosť moderných technológií ich nenechá na pokoji a neustále musia do niečoho pozerať, od počítačov, cez mobily, po televíziu. Nájdu sa určite aj výnimky, ktoré si sadnú ku knihe, kresleniu, hre. Ale z môjho pozorovania je takýchto detí čoraz menej.
Ako zvládate online výučbu? Čo je pre vás najväčšou výzvou?
Som typ človeka, ktorý sa nebojí skúšať nové veci. Som zvedavá, rada sa učím nové veci. Takto to bolo aj v marci 2020, keď sme náhle museli ostať doma, a hoci nám bolo povedané, že to nebude dlho (snáď dva-tri mesiace), trvá to už rok. Po určitom čase posielania úloh cez školský portál edupage alebo cez messenger som zatúžila vidieť mojich žiačikov a nabehli sme na na audiovizuálny systém online vyučovania, kde sme sa celá trieda mohli počuť, vidieť. Bolo to úžasné. A správa, ktorú mi poslal môj žiak v piatok popoludní, to „zaklincovala“:
„Pani učiteľka, aj zajtra budeme mať online hodinu?“
„Paťko, zajtra je sobota, uvidíme sa v pondelok.“
„Škoda,…“.
Čo najviac funguje na deti pri online vyučovaní?
Online vyučovanie nie je len to, že sa vidíme a počujeme. Je o dôslednej príprave. Vopred si musím pripraviť, čo budem s deťmi robiť. A aby ich vyučovanie bavilo a tešili sa aj na to ďalšie, je potrebné striedať aktivity. Samozrejme, nie často, ale podľa potreby.
Hodina spĺňa kritéria bežnej hodiny. V úvode si povieme, čo sme robili na minulej hodine, potom vysvetlím, čo budeme robiť na hodine. Niekedy sa zahráme motivačnú hru, na ktorú používam rôzne internetové portály. Je ich mnoho, len treba hľadať. Deti podľa potreby píšu poznámky, často si dáme slovný testík formou otázok a odpovedí, zopakujeme si, čo sme sa na hodine naučili, občas použijeme pred záverom vzdelávacie videá a zadáme si úlohy.
Záverečných päť minút patrí deťom, keď si navzájom môžu ukázať svoje domáce zvieratko, niečo nám o ňom môžu povedať. A toto ich veľmi baví (úsmev). A tu pripomeniem, že učiteľka si musí rozvrhnúť hodinu tak, aby to všetko rozumne a vyvážene rozložila a všetko stihla. Niekedy aj tie naplánované veci musím preložiť, alebo ich deťom pošlem do správy (videá, náučné hry).
Lucia Hurajtová nahrala pre deti diktáty na precvičovanie gramatiky. Zvládli by ste ich aj vy?
Okrem učiteľstva ste veľmi kreatívna. Kde všade sa vaša kreativita prejavuje?
Moja kreativita je rôznorodá. Ďakujem mojim rodičom, že mi v génoch odovzdali všestranný talent. Ako dieťa som rada spievala, hrala na hudobný nástroj a kreslila. Ako dospievajúce dievča som veľmi rada vyšívala obrazy, ktoré mám doteraz a zdobia mi steny na chalupe. Po druhej materskej som však začala aj písať (skúšala som to aj na gymnáziu, ale keď to čítam po čase, tak to vtedy nebolo nič moc).
Popri básničkách som na internete, ktorý vtedy začal naplno ovládať životy ľudí a čoraz viac sa v tom čase (rok 2006) začal rozvíjať, našla mnoho návodov na ručné práce. Zaujala ma technika pletenia z papiera. Držalo ma to dlho, hádam aj sedem rokov, pokým som všetkých okolo obdarovala pletenými košíkmi, kvetináčmi, mačkami, fľašami (úsmev).
Po čase som sa začala venovať výrobe šperkov z polymérovej hmoty, tzv. FIMO. Bavilo ma to a občas som aj do noci šúľala, vaľkala, piekla šperky. Neskôr, keď šperky mali všetky moje kamarátky, som skúsila šiť( na mojej amatérskej úrovni) a to ma drží dodnes. Rada pracujem s jutovinou, s prírodnými materiálmi, milujem šiť vankúšiky (zips som sa však dodnes šiť nenaučila).
No a celým mojim tvorivým obdobím sa ťahá písanie básní pre deti. Postupne sa básničky predlžovali, deti ich začali recitovať a dostávala som spätné ohlasy, ktoré ma motivovali písať ďalej. Až tak, že dnes mám vydané štyri knihy básní pre deti na prednes. Posledná, Čo si mačky rozprávali, vyšla akurát teraz vo februári 2021 a mám z nej výborný pocit, keďže denne dostávam krásne emaily a správy s videami deťúreniec, ktoré recitujú moje básne a vyhrávajú s nimi súťaže.
Napísali ste štyri knihy poézie pre deti. Prečo práve poézia?
Poézia pre deti. Už len slovo poézia znie odpudzujúco pre niekoho (úsmev). Najlepšie to vystihol nedávny email od jednej mamičky:
„Milá pani Janka, neviem, čím to je, ale básne naša Ninka nikdy nemala rada. Nevedela ich nikdy pochopiť, boli také zložité. A pri tých Vašich zaspáva, čítame ich cez deň, čítame ich v aute, chce ich stále počuť, opakuje si ich…..“
Poézie pre deti je v slovenských knižniciach málo. A ak aj niečo je, tak sú to kratučké básničky, alebo básne, ktoré deťom nič nehovoria, sú dvojzmyselné, majú v sebe skryté posolstvá. A toto deti nechcú. Deti milujú priamosť, jednoduchosť.
Keď som začala písať, môj menší syn Paľko mal dva roky, Miško šesť rokov. Vedela som presne, čomu budú rozumieť, čo ich zaujme a bude ich baviť od začiatku až do konca.
A také sú moje básne. Zaujmú (nielen deti) od začiatku až do konca.
Kedy sa vám najlepšie píše?
Mám obdobie, že aj mesiace nič nepíšem, len tak premýšľam a v hlave mám nápady, ale nestihnem ich dať na papier a potom si už nepamätám. Vo vhodnom čase však viem vymyslieť báseň aj každý deň. Možno, že práve vtedy, keď som na chalupe a pozerám na les a predstavujem si, čo v ňom zvieratá robia. Alebo keď sedím za katedrou a premýšľam, na čo deti myslia….alebo pri rôznych situáciách, ktorých je v živote tak veľa.
Kde všade sa môžeme s vašimi knihami stretnúť?
Moja tvorba sa šíri zdieľaním po virtuálnom svete, čo ma nesmierne teší a v dnešnej dobe je to asi najefektívnejší spôsob, keď chcete niečo dostať medzi ľudí, alebo aj keď nechcete (smiech). Aj rodičia detí šíria a zdieľajú moju tvorbu medzi sebou navzájom. V tom je internet výborná pomôcka. Moje básne nájdete aj na Facebooku ako Básne na prednes.
Najlepšie je však mať všetky básne pohromade. Bezkonkurenčne vyhráva papierová podoba, teda knižná. Knihy aktuálne nie sú v kníhkupectvách. Predchádzajúce boli, ale žiaľ, sú už beznádejne vypredané, Tajne dúfam, (a oslovujem touto formou niekoho) že sa nájde vydavateľstvo, ktoré urobí z mojich predchádzajúcich kníh (tak veľmi žiadaných) druhé vydania. Ak by sa našlo ochotné vydavateľstvo, nech sa mi ozve (úsmev). Určite neoľutuje, dopyt je obrovský.
Knihy sú zaujímavo a pre deti veľmi pútavo ilustrované. Kto je autorom ilustrácií?
Dve knihy (Pod trnkovým kríkom a Z domčeka pri lese) ilustrovala pani Tatiana Repková. Prvú knihu Studnička múdrej vrany a štvrtú Čo si mačky rozprávali, som ilustrovala ja, keďže milujem kreslenie a maľovanie a nemám s tým najmenší problém. Prezradím, že moji žiaci sú tiež šikovní a vďaka ich talentu a mojej starostlivosti sme sa dostali v decembri 2019 k pani prezidentke Zuzane Čaputovej, keď si maľbu mojej žiačky vybrala ako námet na novoročný pozdrav PF 2020 a posielala ho do rôznych krajín. Toto bol jedinečný zážitok nielen pre deti , bolo ich tam so mnou deväť, ale i pre mňa, hoci sme museli zo Spiša cestovať do Bratislavy spolu desať hodín.
Prečítajte si článok o tom, čo vám a deťom prináša čítanie.
Akým spôsobom ste riešili proces vydania kníh? Vydávali ste si ich sama alebo ste išli cez vydavateľstvo?
Prvú knihu som vydávala ťažko, oslovila som veľa vydavateľstiev a keďže som vtedy nemala meno v oblasti poézie, nemala som za sebou skúsenosti, tak to bolo náročné. Už ani neviem, cez aký web mi pomohla pani (už žiaľ nežije) Bohuslava Vargová Habovčíková, ktorá cez vydavateľstvo Multikultúra v nás pomohla s vydaním knihy Studnička múdrej vrany. A s ostatnými tromi mi dodnes pomáha vydavateľstvo Famaart a pán Petrík, hoci som to vydávala vlastným nákladom.
Čo je podľa vás najťažšie, ak si človek povie, že by chcel svoju tvorbu vydať do knižnej podoby? Čo bolo pre vás tým hnacím motorom?
Hnacím motorom sú vždy ľudia, ktorí sa dožadujú vydania kníh, aby mohli mať moje básne pohromade. A to je ozaj také motivačné. A na druhej strane, aj ja chcem mať svoju tvorbu pokope, vziať si svoju knihu do ruky a čítať, čo všetko som záhadným spôsobom dokázala vymyslieť. Sama sa občas tomu čudujem, a to ma na tom baví.
Rozmýšľate vyskúšať aj prózu, či ostávate verná poézii?
Nemám problém s prózou. Milujem písať príbehy, nielen vo veršoch. Rada píšem, písmenká sa mi len tak kĺžu po klávesnici, hoci dodnes neovládam prstoklad. Píšem však rýchlo a môj syn Miško, ktorý je maturant a úžasne ovláda prstoklad, len krúti nado mnou hlavou, ako toto dokážem.
Ale vrátim sa k otázke, takejto mojej poézie je na Slovensku málo a prózy zdá sa, je až až, hoci nie každá je vydarená. Každopádne ju neodsudzujem, ja sama si rada prečítam, a to nielen v škole s deťmi, ale i doma, peknú detskú knižku.
Kde sa dajú objednať vaše knihy básní?
Momentálne neviem na túto otázku odpovedať, nová kniha čerstvo vytlačená ešte nie je distribuovaná v kníhkupectvách, je zatiaľ iba u mňa a viac ju rozdávam, ako predávam (smiech).
S akou najvtipnejšou reakciou na básne (prípadne. konkrétnu báseň) ste sa stretli?
V novej knihe som napísala báseň, kde som spomenula všetkých susedov z chatovej oblasti, kde máme s rodinkou chalupu. Báseň sa volá Paprikovo a je fakt vydarená. Susedia, keď ju čítali, sa v nej postupne spoznávali a bolo to super. (Moja tvorba baví nielen deti, ale i dospelých ?.)
Chcem sa podeliť ešte o jeden príbeh. Dostala som email, kde sa mi ozvala neznáma pani, ktorá cestovala vo vlaku. Jej spolucestujúcimi v dlhom otvorenom vagóne boli rôzni ľudia a medzi nimi aj rodinka s malým dievčatkom, ktoré sa postavilo uprostred a začalo recitovať nahlas báseň O zamilovanej lienke.
Pani mi písala, že bola hotová nielen z dievčatka, ale i z obsahu básne a keď sa spýtala, že kto báseň napísal, dievčatko povedalo: „No predsa Janka Barillová“. A tak pani prišla domov, sadla k internetu, dala si moje meno do „gúgla“, našla si na mňa kontakt a napísala mi. To bola ozaj pecka. Fakt ma to potešilo (úsmev).
Po akej knihe siahnete vy? Aký je váš obľúbený autor?
Prečítala som už mnoho kníh, skôr to boli romány pre ženy alebo historické romány. Ale odkedy sa venujem detskej tvorbe, rada nakuknem do kníh pre deti, aby som zistila, čo deťom chýba a čo by som mohla napísať ja. Baví ma Valentín Šefčík, Gabriela Futová a najviac zbožňujem Rúfusa, je mi vzorom a jeho básne sú bezkonkurenčné.
Máme marec, mesiac knihy. Máte tipy ako motivovať deti k čítaniu?
V tomto školskom roku učím štvrtákov. Je síce ťažká doba, ale nevzdávame sa a ideme ďalej. Ešte kým boli tretiaci, vymyslela som triednu čitateľskú súťaž, kde deti čítajú doma knihy, zapisujú ich obsah do čitateľského denníka, nakreslia ilustráciu, donesú do školy, kde nám o knihe na hodine čítania porozprávajú. Získavajú body, ktoré si zapisujeme na nástenke do veľkých kvetín (každý má svoj kvet) a na konci školského roka súťaž vyhodnocujem a oceňujem najlepších čitateľov. Takto to funguje aj v tomto roku a musím napísať, že počas obdobia pandémie deti doma čítajú a body nám na nástenke krásne pribúdajú.
Aký je váš nesplnený sen?
Momentálne žiadny. Pre túto chvíľu sa mi splnili všetky sny (klopem), mám úžasného manžela, šikovných synov, vysnené zamestnanie, kde pôsobím 21 rokov, chalúpku, kde chodím „makať“ do záhrady. Doma mám päť a pol ročnú zajačicu Mucu, k nej nám nečakane po lete pribudol už dnes osemmesačný kocúr Džolko, ktorého máme od prvého dňa jeho života doma. Nikdy som si to nevedela predstaviť, ale je to niečo úžasné, mať doma zvieratá. Deti sú z toho šťastné, zdá sa, že aj manžel (smiech) a ja pri pohľade na takú veľkú rodinku, tiež (úsmev).
Ale to, že mám všetky sny splnené, neznamená, že si neplánujem veci dopredu. To treba vždy, aby sa mal človek na čo tešiť (alebo nadávať, ak mu to nevyjde).
Aké sú vaše tri rady pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom?
- Vždy si plánujte, čo by ste chceli dosiahnuť. Mať plány je zmyslom života.
- Choďte za svojim snom a verte, že s pozitívnym myslením to vyjde.
- Tešte sa z každej maličkosti, ktorá Vás v živote postretne a všímajte si, že nič sa nedeje len tak, ale všetko sa deje pre niečo.
