O tom, aké ťažké je nakopnúť sa do blogovania

V každom z nás driemu nejaké myšlienky, nápady. No veľa z nás sa ich bojí vypustiť von, pretože máme strach z reakcie ostatných ľudí.

Ako to už v tomto svete býva, tu sa nič neodpúšťa a nech už dáte von čokoľvek, veľmi často sa stretnete s negatívnymi reakciami. Prečo je to tak? Prečo si ľudia v tomto svete neprajú navzájom? Prečo v sebe nemáme pochopenie pre iných? 

To, čo v sebe máme a odhodláme sa vypustiť do sveta, sú naše myšlienky. A tie by mali byť akceptované. Nehovorím, že s nami musí každý súhlasiť. To nie. Veď predsa sme každý iný. Každý máme svoje názory. Ale prečo toľko negativity, posmievania, ironických poznámok, nepochopenia? Kam si sa stratil, človek? 

Mali by sme prekročiť sami seba

Mnohým umelcom sa posmievali, keď začali skladať hudbu, maľovať obrazy, neverili im, že sa dokážu presadiť. Ľuďom boli na smiech. Z teraz úspešných hercov chceli mať rodičia doktorov, ekonómov, právnikov. Ale kto by hral v divadle? 

Kde by bol svet, ak by sa vytratilo umenie? Čím by sme sa dokázali preniesť cez rôzne životné útrapy, pokiaľ by neexistovala hudba, ktorá nám často pomôže. 

Aký by bol svet fádny, ak by neexistovali maľby, kresby, fotografie či iné umelecké obrazy? 

Nedovoľ aby ťa strach z prehry vyradil z hry

Žijeme v dobe internetu. Internet je skvelým sluhom. Vďaka nemu môžeme získavať rôzne informácie, naučiť sa množstvo nových vecí, prečítať si rôzne príbehy alebo zdieľať obsah, ktorý sami vytvoríme. 

Len s tým zdieľaním je to trošku otázne. Naše virtuálne nástenky sú presýtené obsahom. Niekedy viac, niekedy menej zaujímavým. Čo teda “patrí” na plochu našich obrazoviek? 

Ja sama často bojujem s tým, prečo zverejňovať niektoré fotografie. Či očakávam lajky, chcem sa prezentovať, alebo sa jednoducho podeliť o vnútornú hodnotu fotky. O myšlienku, hĺbku fotografie a emócie, ktoré so sebou ten obrázok nesie. 

Poviem vám, často premýšľam, či to ľudí vôbec zaujíma. Či to niekomu niečo dáva…

Iná forma vyjadrenia myšlienky

Fotenie je jedna z možností sebavyjadrovania. Druhým spôsobom môže byť slovo. Písané slovo na blogu, na ktorý sa veľmi dlho odhodlávam. 

Poznáte aj vy ten pocit, keď neviete, či sa do niečoho pustiť alebo nie? Či to má nejaký význam? 

V tomto si často opakujem Kaliho slová, respektíve texty piesní, kde hovorí, že sa nemáme báť dať zo seba von myšlienky, že máme konať. Nemáme riešiť to, čo si budú ľudia myslieť. Lebo to nie je náš problém. 

Lenže, načo to potom mám dať von, ak to nemá byť osožné aj pre iných? Alebo je správne byť sebec? To si nemyslím. 

To, čo robíme aj pre ostatných, má skutočný význam

Zostáva mi len veriť, že sa nájde čo len jeden človek, ktorému tie moje písmenká niečo dajú. Že nás bude viac, ktorí zvádzame vnútorný boj s vypustením vlastných myšlienok. A vzájomne sa môžeme podporiť. 

Bez strachu z odsúdenia. . . 

Pretože v jednote je sila 

Vo svojej knihe Austin Kleon spomína na slová spisovateľa Theodora Sturgeona, ktorý hovorí, že 90 percent čohokoľvek sú hovadiny. To isté platí pri našej práci. Problém je, že nie vždy vieme, ktorá časť je tá dobrá a ktorá, naopak, nestojí za nič.

A práve preto je dôležité robiť veci pred ostatnými a sledovať ich reakcie. Pretože spätná väzba je dôležitá. 

Niekedy ani nevieme, čo vytvoríme. Ak príde uznanie, to nám môže dodať chuť pracovať ďalej. Pokiaľ sa vráti kritika, tá nás zas môže posunúť. 

Tak čo hovoríte vy? Aký máte názor na prezentovanie seba samého a svojej práce? 

Napíšte mi do komentára alebo pokojne nechajte správu. 

Zdroj foto: archív D.H.