NAČÍTAVAM

Začnite písať

AKČNÉ MAMY CESTOVANIE MAGAZÍN ODPORÚČAME ROZHOVORY

Stanka Krhlová: Náš život v Istanbule

Kristína Majerová
Share

Stanislava Krhlová pochádza z Košíc a je mamou dvoch detí (Katka 5 r., Ivan 4 r.). Už štyri roky žije v Istanbule, kde jej manžel pracuje na Generálnom konzuláte SR.  Vyskúšala aj bruselský život a nájdeme ju aj na blogu s príznačným názvom Krhlovci. Aký je život v Istanbule? Je taký rozprávkový, ako ho poznáme z tureckých telenoviel?

Stanislava, vaše prvé pracovné pôsobenie bolo v Bruseli. Ako ste sa tam vôbec dostali?

Vyštudovala som Strednú priemyselnú školu stavebnú a geodetickú v Košiciach. Vysoká škola pre mňa nebola to pravé orechové. Teda, aspoň v tom čase som si to myslela. Krajinu vyslania si vybral môj manžel Matej, pravdaže, po konzultácii so mnou (úsmev). Manžel pracuje na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky. Ja ako manželka som ho vo vyslaní nasledovala a mala som to šťastie, že úrad v Bruseli ponúkol prácu aj mne.

PODPORTE združenie Akčné ženy a podnikanie žien na Slovensku



Kde sa skrížili vaše životné cesty, kde ste sa spoznali?

Spoznali sme sa vďaka nášmu spoločnému hobby – sme rádioamatéri. Ja dokonca pochádzam z rádioamatérskej rodiny. Moji rodičia sa ešte ako mladí teenageri po prvý raz počuli cez vysielačku a preskočila medzi nimi iskra. Podobný romantický rádioamatérsky príbeh pokračoval. Mala som 18 rokov, keď sme sa s Matejom v lete stretli na rádioamatérskych pretekoch. O niekoľko dní neskôr sme strávili spolu dva týždne na rádioamatérskom tábore a odvtedy sa šialene milujeme (smiech). O pár rokov to isté postihlo moju sestru, ktorá má tiež za manžela rádioamatéra (úsmev).

Tak to je naozaj netypické zoznámenie. Stíhate sa aj teraz venovať tejto záľube?

Nie, bohužiaľ, v tomto čase nemáme na rádioamatérstvo priestor ani čas. Ale deti nám rastú, o pár mesiacov sa vraciame späť na Slovensko a už sa nevieme dočkať, kedy sa stretneme s našimi kamarátmi, zapojíme vysielačky, postavíme antény a naladíme sa (úsmev).

Prečítajte si aj o Slovenke v Toronte: Zo Slovenska mi chýba treska a bryndza

V Bruseli ste porodili vaše dve detičky. Ako spomínate na život v tomto meste?

Na Brusel máme pekné spomienky. Žili sme ako mladý manželský pár bohémsky, bezstarostný život. Po práci sme chodievali na prechádzky so psom, občas sme sa zastavili na belgické pivko v našej obľúbenej krčme. Cez víkendy sme chodievali na výlety alebo sme spávali dlho do obeda. Keď sa nám narodili deti, náš život sa zmenil, prirodzene a samozrejme k lepšiemu (úsmev). Tehotenstvá a aj samotné pôrody prebehli bez väčších problémov. Ja som si toto obdobie užívala. Katka bola vďačné bábo, preto sme sa poponáhľali a do roka prišiel na svet Ivko. Celkový dojem a komfort narušili až udalosti z roku 2016, kedy si teroristi „spravili párty” na letisku a odpálili bomby aj na stanici metra.

V Bruseli ste žili šesť rokov. Teraz už plynie štvrtý rok vášho pôsobenia v Istanbule. Aké sú z vášho pohľadu najväčšie rozdiely?

Rozdiely sú v zmýšľaní aj v správaní ľudí. Turci sú hluční, priami, tvrdohlaví, neuveriteľne družní, zabávajú sa, sú pohostinní a milujú deti, ktoré si môžu dovoliť naozaj veľa na verejnosti. Belgičania sú slušní, tichí, rezervovaní (ako Hercule Poirot od Agathy Christie). Ale nedá sa im to úplne uveriť. Turci sú zas veľmi priamočiari ľudia, je ľahké zistiť, akú majú práve náladu. Turecké ženy sa obliekajú extravagantne, líčia sa výrazne a nosia okázalé šperky. Rady si pomáhajú plastickými operáciami a pôsobia skôr neprirodzene. Belgické ženy majú vybrúsený decentný vkus, sú dokonalo zladené do posledného detailu. Líčenie majú jemné a prirodzené.

Veľmi viditeľné sú aj sociálne rozdiely v týchto krajinách. V Belgicku každý, kto pracuje, si môže dovoliť žiť dôstojný život. Zjednodušene, aj menej kvalifikované zamestnania a profesie sú ohodnotené tak, aby si človek mohol dovoliť splácať hypotéku, auto, prípadne ísť na dovolenku raz do roka. Zatiaľ, čo v Turecku sú obrovské rozdiely medzi „bohatými a chudobnými“, istanbulské getá sa podobajú osadám, ktoré poznáme aj tu na Slovensku, ale sú omnoho väčšie.

V ktorej krajine sa vám žilo najlepšie?

V každej krajine sme si našli niečo najlepšie.

Aktuálne aj pracujete popri deťoch alebo ste sa rozhodli byť mamou na plný úväzok?

Nepracujem. A som veľmi vďačná za to, že môžem byť s deckami doma. O pár mesiacov sa nám táto rodinná bublinka rozplynie, Katka nastupuje v septembri do školy, Ivka by sme chceli dať do škôlky. Snažím sa naplno si užívať tieto chvíle, kým sa začne naša ďalšia životná etapa.

V čom je náročná výchova detí v cudzine? Okrem faktu, že vám tam nemôžu prísť pomôcť starí rodičia ani rodina.

Náročné obdobie už máme za sebou. Myslím tým fyzicky náročné, keď sme toho veľa nenaspali, osobné záujmy išli bokom. Celý deň sme prispôsobovali deťom a doma to vyzeralo ako po výbuchu bomby. Dnes už je skôr náročné robiť správne rozhodnutia a v správnom čase. Deti sa formujú a všetko nasávajú. S manželom sme si vedomí, že máme len jeden pokus, jednu šancu, vychovať z nich slušných, sebavedomých a zodpovedných ľudí, ktorí zároveň budú brať život s humorom a nadhľadom.

Ako vyzerajú aktuálne protikoronové opatrenia v Turecku?

V marci Turci otvorili reštaurácie a služby, zákaz vychádzania máme v nedeľu a v noci počas celého týždňa. Nevzťahuje sa na kritickú infraštruktúru, turistov a diplomatov.

Aké je postavenie žien v Turecku? Ako to vy osobne prežívate, na čo si musíte dávať pozor?

Vo všeobecnosti sú vydaté ženy v Turecku matky, doma, nepracujú. Finančne sa postarať o rodinu je úlohou muža. Ženy poslúchajú manželov – bez diskusie. Samy von nevychádzajú, nerozhodujú. Takto to vraj funguje v Turecku v nábožensky založených rodinách. Ja som sa s takýmto modelom rodiny doposiaľ nestretla. Našťastie, Istanbul je moderné, multikultúrne mesto, ktoré sa chce podobať nášmu západnému svetu. Tu takéto pravidlá neplatia. V Turecku máme rodinných priateľov so zmiešanými vierovyznaniami a kultúrami. Vychovávajú deti a žijú „prozápadný“ život okorenený tureckými zvykmi a tradíciami a veľmi im to spolu pristane.

Prečítajte si aj o Mayi žijúcej v Austrálii: Chcela som dobrodružstvo, a tak som sa vybrala do Austrálie

Ako sa deti prispôsobujú životu v rôznych krajinách?

Deti si podľa mňa ani nevšimli, že by sme sa mali niečomu prispôsobovať. Sú to chameleóni, ktorí sa tešia na nové miesta.

Zvykli ste si na tureckú kuchyňu? Aké turecké jedlo vám a vašim deťom chutí?

Zvykli sme si rýchlo. Pred pandémiou sme radi chodievali raňajkovať do reštaurácií. Na stôl vám prinesú samé dobroty a človek sa nevie rozhodnúť, z ktorej strany začne ochutnávať. Okrem klasických vajec, syrov, šuniek, zeleniny a olív prinesú aj niekoľko druhov džemov, med, tahini pastu zmiešanú s hroznovou melasou, oriešky a sušené ovocie. Samozrejme, nesmie chýbať turecký čierny čaj, ktorý varia v dvojposchodových varných kanviciach. V spodnej kanvici vrie voda a vo vrchnej, menšej sa pomaly varí silný odvar čierneho čaju. Každý si môže namiešať taký silný čaj, aký mu chutí.

Občas si dáme aj kebab alebo kofte (turecká výrazne korenená hovädzia fašírka). Najviac nám chutia sezónne ryby. Mám rada iskender, jahňací kebab na paradajkovej šťave s čerstvým jogurtom a chlebom nakrájaným na kocky, ktorý je vopred opečený a poliaty roztopeným maslom. Deti majú rady simity, čo je turecký bagel obalený v pražených sezamových semienkach. Myslím, že slovenský rožok dokonale nahradil tento druh pečiva, ktorý sa v Turecku dá kúpiť všade. V každom supermarkete, na staniciach metra, na pláži, na väčších križovatkách alebo len tak na ulici, kde začujete alebo vidíte uja, ktorý tlačí pred sebou vozík a nahlas vyzýva okoloidúcich, aby si od neho simit kúpili.

Ako varíte doma? Ste verná slovenskej kuchyni?

Varíme všetko, väčšinou s ohľadom na ročné obdobie a ponuku sezónnych potravín. V zime veľa polievok, v lete často grilujeme. Našťastie nemáme žiadne intolerancie ani alergie. Matej je vďačný stravník, zatiaľ čo deti majú len určitý okruh jedál, ktoré sú ochotné konzumovať (nevzťahuje sa na sladkosti). Snažíme sa obmedzovať mäso, hovädziemu sa vyhýbame, ale nevylúčili sme ho úplne. Milujeme ryby, ale tak isto aj bryndzové halušky (úsmev). Ja som si obľúbila vegánsku kuchyňu, ktorú sa snažím zakomponovať do jedálnička aspoň raz do dňa. Okrem toho si pečieme kváskové chlebíky a pečivo, pijeme domáci kefír a občas si naklíčime nejakú strukovinu na spestrenie. Každý rok si natlačíme do súdka kapustu, zavárame ovocné džemy, kečupy a omáčky. S deťmi často pečieme koláče, vymýšľame nové recepty a kombinácie.

Zvedavá otázka. Naučili ste sa piť „turka?“

Áno, kávu pijeme každý deň a milujeme ju. Turecká káva je zomletá na veľmi jemno, má konzistenciu múky a popíja sa v malých šáločkách. Medené džezvy, v ktorých sa nad ohňom alebo v rozpálenej pahrebe pôvodne varila turecká káva, vystriedali moderné „kávostroje“, takže si ju aj my vychutnávame v reštauráciách aj v pohodlí domova.

Ako si zvykli deti na istanbulský život? Dorozumievajúcim jazykom je pravdepodobne angličtina.

Deti si zvykli veľmi rýchlo, boli ešte malé, keď sme sa prisťahovali. Dorozumievame sa rukami-nohami, po anglicky tiež, ak máme šťastie na anglicky hovoriacu osobu (úsmev). Matejovi to s turečtinou ide najlepšie.

Spravujete pekný blog krhlovci.sk. Čo vás viedlo k jeho založeniu?

Ja si to pamätám úplne presne: pred troma rokmi sa ma Matej jedného večera opýtal: „Mama? Kúpim ti doménu, chceš? Je v zľave (smiech). Môžeš si svoje recepty ukladať na blog.“ O pár dní nato sme už vymýšľali názov a ja som po večeroch písala prvé články. Po vyše ročnej pauze som sa nakopla a snažím sa publikovať recept aspoň raz týždenne. Zapojila som do mojej tvorby aj sociálne siete a teším sa, keď sa mojim známym (aj neznámym) páčia fotky a recepty. Je to naozaj môj spôsob realizácie, milujem varenie a baví ma fotenie. Manžel je zameraný na IT, takže je moja technická podpora.

V ktorých krajinách si viete predstaviť rodinný život? Kam vás povedú najbližšie štyri roky?

Bude to desať rokov, čo žijeme v zahraničí, a poviem za seba, mne stačilo. Teším sa už hlavne na rodinu, chýbajú mi rodičia a sestra so švagrom. Vekom si uvedomujem význam rodiny, a aj keď ma život v zahraničí veľa naučil, dnes vidím dôležitosť v rodinných väzbách a tie sa z Turecka ťažko pestujú. Preto si predstavujem rodinný život na Slovensku.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Slovenka a mama troch detí v Singapure: Väčšina mojich najlepších kamošov v krajine sú barmani alebo tetovači

 

 

 

klub žien
Tagy

1 Komentár

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *