Materská dovolenka na plachetnici. Anna s rodinou sa plavila z Holandska až do Karibiku
Snívala o tom, že obopláva svet. A naozaj! Už dva roky na vlastnej lodi spolu s dvomi deťmi Samkom (5) a Lukáškom (3) sa plaví šírym svetom. V čase písania rozhovoru je akurát v Nemecku a na začiatku mája sa zase vyberá na loď, ktorá práve stojí v španielskom prístave Vigo. Akčná mama Anna Hinderer, manželka Nemca Jána v rozhovore prezradila:
- ako sa človek zbalí na pár rokov plavby na lodi,
- či by túto skúsenosť menila „s bežným“ životom,
- o „ponorke“ na lodi,
- obsah lodného jedálnička.
Splnil sa vám sen spoznávať svet na plachetnici. Znie to až neuveriteľne rozprávkovo. Najmä, keď si človek uvedomí, že ste to zvládli s deťmi. Ako dlho ste plánovali túto cestu?
Vždy sme snívali o plavbe na lodi. Sen oboplávať svet sa nám ešte nesplnil. Ale plní sa postupne. Plavbu sme začali plánovať, keď mal Samko dva roky a Lukáško dva mesiace. Po roku prípravy sme sa presťahovali na loď.
Aké boli vaše najväčšie obavy pred plavbou a počas plavby?
Veľmi sme sa tešili na náš spoločný čas ako rodina, ale samozrejme sme si aj robili starosti, ako to zvládneme, hlavne ja. Ešte nikdy sme neboli na mori bez niekoho skúsenejšieho. Preto bolo pre nás veľmi dôležité, že nás prvé týždne sprevádzal skúsený kapitán a profesionálny moreplavec. Ten mi povedal:
„Každá mama mi hovorí to isté: Čo deti? Deti nie sú problém. A ty to zvládneš a vrátiš sa domov ako iná žena.“
Mal pravdu.
Počas plavby si človek samozrejme tiež robí starosti. Hlavne kvôli počasiu. Časom sa naučí, že predpoveď počasia nie je pozeranie do čarovnej sklenenej gule. V dnešnej dobe predpoveď počasia na najbližšie tri dni zodpovedá skutočnosti. Môžu sa vyskytnúť mierne odchýlky, ale určite nepríde z ničoho nič nejaká katastrofálna búrka. Keď sa človek naučí rozumieť počasiu, cíti sa na lodi bezpečne a príjemne.
Vyrážali ste v roku 2019 zo severného Holandska. Naložili ste sa s deťmi do auta a vybrali na 800 km cestu do holandského Lelystadu. Prečo práve Holandsko?
Bola to skôr náhoda, že sme našu loď kúpili práve v Holandsku. Nič ma s touto krajinou nespájalo. Pre mňa z pod Tatier mi pripadala príliš rovná, bez jediného kopčeka, ale nakoniec som si obľúbila priateľských Holanďanov. Zistila som, že je to krajina neuveriteľne priateľská k deťom. Na každom rohu človek nájde ihrisko, herňu, či park.
Odtiaľto ste sa plavili cez Lamanšský prieplav, cez jednu z najfrekventovanejších vodných ciest. Bola to vaša prvá plavba loďou?
Bola to naša prvá plavba a veľmi napínavá. Tesne pred odchodom nám napísal náš priateľ, ktorý nás mal sprevádzať, že je vážne chorý. Veľmi sme sa báli, že vôbec nezdvihneme kotvy, že budeme musieť ísť sami, a zúfalo sme hľadali náhradu. Nakoniec sme mali šťastie v nešťastí. Spoznali sme Jana Paula, profesionála, ktorý nás svojimi radami, ako dobrý anjel, sprevádzal celou plavbou.
Podľa čoho ste plánovali trasy plavieb?
Plán, kam pôjdeme, bol od začiatku jasný. Podľa počasia sú aj na moriach a oceánoch sezóny, kde sa človek môže plaviť a kde nie. Bolo jasné, že pôjdeme z Holandska okolo Francúzska, Španielska, Portugalska, na Madeiru, Kanárske ostrovy, Kap Verde, cez Atlantik do Karibiku. Pritom sme si ale povedali, že ak sa nám to nebude páčiť, odbočíme do Stredozemného mora. Je vždy dôležíté, aby mal človek plán B.
Náš plán plavby je vždy taký, maximálne jeden celý deň na vode a potom ďalší deň na súši, aby deti mohli vybehnúť na ihrisko.
Čo všetko predchádzalo tomu, kým ste nakoniec zdvihli kotvy a odišli?
Počas príprav si manžel tiež vybavil materskú dovolenku, prenajali sme dom a kúpili loď. Jan už hľadal vhodnú loď snáď aj päť rokov. Bol to jeho sen. Chceli sme mať loď s kokpitom v strede. Ten vyzerá ako vaňa a deti z neho teoreticky nemôžu vypadnúť. Chceli sme aj čo najmenšiu loď. Keďže bolo naše rozhodnutie vybrať sa na cestu pomerne spontánne, aj naše prostriedky boli obmedzené. Čím menšia loď, tým menšie náklady na prevádzku. Naša loď bola tretia najmenšia z lodí, ktoré sa plavili s nami cez Atlantik, ale my sme vedeli, že bola vyrobená vo veľmi dobrej kvalite a cítili sme sa v nej vždy bezpečne a útulne.
Počas prípravy manžel vybavil loď solárnymi panelmi, veterným generátorom, radarom, bezpečnostnými systémami a podobne. Ja som zatiaľ pripravila oblečenie, hračky, pomôcky na majstrovanie, maľovanie – proste zábavu na približne tri roky.
Ešte v Holandsku sme nakúpili zásoby potravín na pol roka a priebežne sme ich dopĺňali. Takže sme boli veľmi samostatní.
Z čoho pozostáva jedálniček na lodi?
Pri pobreží sa veľmi neodlišuje od toho, čo jedávame doma. Samozrejme, na stole sa častejšie objavia ryby, či garnely. Počas plavby je to iné. Musím povedať, že každá loď má iné vybavenie. My, napríklad, nemáme mrazničku a kvôli šetreniu elektrickou energiou vypíname chladničku. Tým pádom nahrádzame čerstvé mlieko trvanlivým, maslo arašidovým maslom, mäso párkami vo fľaši, alebo suchou salámou. Druhým faktorom je, že počas plavby vlny znepríjemňujú prípravu jedla. Namiesto chleba s maslom varíme na raňajky ovsenú kašu. Je totiž jednoduchšie miešať kašu v hrnci, ako držať sa jednou rukou za zábradlie kuchynskej linky a druhou rukou držať nožík, maslo aj chlieb. Varenie je tiež napínavým dobrodružstvom.
Nebojíte sa o bezpečnosť detí? Predsa len, sú to deti. Musíte ich mať stále na očiach.
Samozrejme, som mama a vždy sa bojím o naše deti. Ale na druhej strane viem, že sú na lodi v bezpečí. Keď sme sa nasťahovali na loď, Lukáško nevedel ani poriadne chodiť, plávať už vôbec nie. Deti vždy nosia záchranné vesty, keď ideme na pevninu, aby v prístave nespadli do vody a na lodi, keď vystúpia z vnútra lode von. To je pravidlo pre našu celú rodinu. Ktokoľvek vojde do kokpitu, má na sebe vestu a okamžite sa pripúta bezpečnostným pásom o loď. To je moja istota. Jediné riziko je spadnúť z lode. Kto zostane na lodi, je v bezpečí.
Kde všade ste sa plavili?
Prešli sme podľa plánu z európskeho kontinentu na Madeiru a Kanárske ostrovy. Ja som nechcela ísť cez oceán sama, preto sme sa zúčastnili súťaže ARC a plavili sme sa zo stovkou iných lodí na Cap Verde a odtiaľ na karibský ostrov St. Vincent. Potom sme kotvili pri rozličných karibských ostrovoch (Mustique, Martinique, Guadeloupe, Antigua,…), až kým nás na ostrove St. Martin zasiahli správy o koronavíruse a my sme sa už chceli len čo najrýchlejšie vrátiť domov.
Koľko dní najdlhšie ste strávili iba na lodi, bez možnosti vystúpiť na pevninu?
Osemnásť dní nám trvalo preplávanie Atlantiku.
Prečítajte aj článok: Stanka Krhlová: Náš život v Istanbule
„Ponorka“ na lodi?
O ponorkovej chorobe vždy hovorím, že je horšia ako morská. Morská choroba prejde po troch dňoch. Ponorková sa každým dňom zhoršuje a aj anjel by človeku liezol strašne na nervy. Jedného dňa však človek dorazí k pevnine a morská aj ponorková choroba zmiznú.
Bez čoho by ste s deťmi neprežili plavbu?
Jednoznačne nás vždy zachránilo lego a vyrábanie hračiek z papiera. Predvianočné prípravy, adventný čas a Mikuláš nám, samozrejme, tiež veľmi pomohli.
Píšete blog a len nedávno vám vyšiel e-book Ako zabaviť deti v čase korony a nezblázniť sa. Ide naozaj o korona námety, alebo ste čerpali zo zážitkov na lodi?
Na lodi sme vždy museli rozmýšľať, ako zabavíme deti. Mala som pripravený zoznam s možnými aktivitami, ale bol to práve čas korony, ktorý ma priviedol na myšlienku napísať knihu. Chcela som zapísať nápady, ako stráviť s deťmi pekný čas, čo s nimi robiť v tejto ťažkej situácii. Tak isto je dôležité, aby sa mama cítila dobre. Preto píšem v druhej časti knihy o tom, čo môže človek urobiť, aby zvládol ťažké časy vyrovnane, s dobrým pocitom a šťastne.
Ako vnímajú život na lodi deti? Nebývalo im zle na lodi? Nechýbali im kamaráti? Alebo to brali ako prirodzenú súčasť života a neriešili?
Pre deti je život na lodi nádhernou skúsenosťou. Nerobia si žiadne starosti. Užívajú si každý deň, slnko, teplo, vodu a piesok. Našťastie ich morská choroba obchádza. Počas plavby sme stretli viacero rodín s deťmi, takže im kamaráti nechýbali.
Prečítajte si aj o Slovenke v Toronte: Zo Slovenska mi chýba treska a bryndza
Plánujete ešte ďalšie plavby alebo presedláte na suchozemský život?
Naša materská dovolenka končí v septembri a tak dúfame, že ten zvyšok ešte budeme môcť stráviť na lodi a zažiť s deťmi pekné chvíle. Náklady na údržbu lode nie sú nízke, a tak nás čaká suchozemský život s nádejou, že jedného dňa zase zdvihneme kotvy a zažijeme nejaké spoločné dobrodružstvá.
Najvtipnejší moment vašich ciest?
Najvtipnejšie boli vždy výroky detí. Deti samozrejme niekedy šantia a nechcú robiť, čo sa im povie. Na lodi to však môže ohrozovať bezpečnosť celej posádky. V takom momente sa Jan s nimi chcel vážne porozprávať v zmysle, že sme na lodi a na lodi sa vždy musí počúvať kapitán. Samko sa na neho vážne pozrel, zamyslel sa a povedal: „No dobre, ale potom budem kapitánom ja.“
Váš najbližší sen?
Môj najväčší sen je taký, ako v dnešnej dobe každého človeka a každej mamy. Len nech sme zdraví. Je to jedno, kde budeme a čo budeme robiť. Nech sme zdraví a potom budeme aj šťastní.
Menili by ste túto skúsenosť s „bežným“ životom?
Každá skúsenosť je dobrá skúsenosť, lebo nás niečo naučí. Som veľmi vďačná, že som dostala šancu zažiť tento čas na lodi, s mojou rodinou, v rôznych krajinách, s fantastickými zážitkami, ale aj často z veľkým sebazaprením a prekonaním seba samej.
Bolo to každopádne dobrodružstvo môjho života a zmenilo môj pohľad na „bežný“ život. Teraz si vážim pohodlie, ktoré nám ponúka, viac ako kedykoľvek predtým.
Zdroj foto: archív A. H.
