NAČÍTAVAM

Začnite písať

MAGAZÍN ODPORÚČAME ROZHOVORY

Skutočný príbeh mamy: Na deň, kedy môjho partnera hľadali za vraždu, nikdy nezabudnem

Kristína Majerová
Share

Mamy, o ktorých sa hovorí málo. Mamy, ktoré svoj osud nesú statočne a hrdinsky. Mamy – samoživiteľky.

Niektoré sa majú relatívne dobre, sú ako tak zabezpečené. Avšak sú aj ženy, ktoré museli ujsť od svojich partnerov a žijú v krízových centrách. My sme sa osobne stretli s pani Ľubkou s piatimi deťmi, aby sme si vypočuli jej príbeh. 

PODPORTE združenie Akčné ženy a podnikanie žien na Slovensku



Na úvod mi nedá nespomenúť – neposudzujme. Kým nekráčame v niekoho topánkach, nevieme, čo všetko si nesie na svojich pleciach. Pani Ľubka patrí medzi ženy a mamy, ktoré si zaslúžia uznanie. Nerepce, nevzdáva sa. Snaží sa. Robí maximum preto, aby sa pohla ďalej. Avšak situácia pre mamy samoživiteľky nie je vôbec jednoduchá a všetko je to na dlhé lakte.

Prichádzam na stretnutie. Pred bránami krízového centra ma čaká pani Ľubka s deťmi. Nechce sa mi veriť. To je ona? Krásna upravená mladá žena s nádhernými dlhými vlasmi. Deti ako zo škatuľky. Slušne pozdravia, najstarší syn berie najmladšieho za ruku. Na prvý pohľad vidieť zohratosť detí. Držia spolu a majú sa radi. Kamarátka berie deti bokom, na ihrisko, aby sme sa mohli nerušene porozprávať. Mamy z krízového centra majú deti stále so sebou. Nemajú ich kam odložiť. Jedine, že by ich postrážil niekto v centre. Viem, že tento rozhovor nebude ľahký. Ale realita života nie je vždy pre každého ružová.

Čo považujete za najťažší okamih vo vašom živote?

Prvýkrát sa mi zrútil svet, keď zatvorili partnera za vraždu. V tom čase som mala dve deti, syna a dcérku. Keď som ostala na materskej, znížil sa nám príjem. Partner začal problémy riešiť alkoholom. Raz sa pobil s parťákom, s ktorým spoločne pili. Priprel ho až tak, že zomrel. Nešťastný úder. Syn mal dva roky, dcérka približne dva mesiace.

Dostal 15 rokov za vraždu. Keď ho pustia, dcérka už bude mať 17 -18 rokov. Toto bol môj najväčší životný úder.

Vedia to deti?

Nie, deti to nevedia. Nechcem, aby sa trápili kvôli tomu, kto je ich otec a kde je teraz. Povedala som im, že nám to spolu nefungovalo a odišiel preč.

Prejavoval sa partner takto agresívne?

Ani nie, začalo to tak postupne. Ja som mu dala podmienky, ako si predstavujem náš spoločný život. Aj kvôli deťom, chcela som, aby vyrastali vo vhodnom prostredí. Mali sme dohodnutý nájom, mali sme si ísť vyzdvihnúť kľúče. Namiesto toho som pred rodičovským domom (v tom čase som bývala u našich) videla päť policajných áut. Bolo to niečo strašné…

Nevedela som, čo sa deje. Dozvedela som sa to až na kriminálnej polícii. Dokonca som ja bola obvinená zo spolupáchateľstva, ale mala som alibi, tak uznali, že som v tom nevinne. Až tak som sa dozvedela, že môjho partnera hľadajú za vraždu. Zo dňa na deň sa môj život zmenil. Presne si pamätám, deň predtým, vo štvrtok, sme sa lúčili. Namiesto toho už v piatok prišli policajti.

Ako reagovali vaši rodičia? Nepomohli vám?

S rodičmi sme neboli v kontakte. S prvým partnerom sa to celé pokazilo. Mama neuniesla tú hanbu. Predstavte si, malá dedina, veľa policajtov. Všetci všetko riešili. Povedala mi, že musím odísť. Vraj nechce vidieť, ako z detí vyrastú ľudia ako ich otec. Bolo mi z toho veľmi smutno. Čakala som, že ma mama podrží. Slová ako zvládneme to spolu, neboj sa. Ale nie.

Do krízového centra ste odišli od tretieho partnera. Čo bolo pre vás okamihom, že ste sa rozhodli definitívne odísť? Veľa žien neodíde. Kde bol ten zlom?

Všetko bolo v pohode, až kým partner nezistil, že som tehotná. Už si bol istý, že neodídem. Už dovtedy som bola slobodná matka s tromi deťmi. Aj preto som dala vzťahu šancu, lebo to bolo také ako keby….Cítila som tlak okolia, doliehalo to na mňa zo všetkých strán…vraj som ešte mladá…deti potrebujú otca…mohla by si to ešte vyskúšať….aj po finančnej stránke to bude lepšie…

Po čase som sa nechala akoby ukecať, zlomiť. Klapalo nám to, rozumeli sme si, bol pracovitý.

Scény začali byť na dennom poriadku po zistení, že som tehotná. Samozrejme, za banality. Sem-tam som dostala úder. Mala som asi dva mesiace do pôrodu. Bála som sa o dieťa v brušku, o deti, či sa to nebude stupňovať. Čo bude, ak pôjdem do pôrodnice a deti nechám s ním. Chcela som odísť…veľmi som vtedy chcela. Ale nedovolil…Skončila som s rozbitým telefónom, SIM kartu si nechal u seba. Nevedela som sa skontaktovať vôbec s nikým. Skončila som s vykrútenými prstami (pani Ľubka mi ukazuje prsty ako spomienku na partnera).

Ani vtedy sa za vás nepostavili rodičia?

Nie, ani len mama. Celý čas som čakala slová: „Neboj sa, ustojíme to.“ Mrzelo ma to veľmi. Nech sa stane, čo sa stane, ale keď sklame ešte aj najbližšia rodina. Uvedomujem si, ako veľmi mi chýbalo rodinné zázemie. Myslím si, že vo vzťahoch som si neverila. S podporou by to možno vyzeralo všetko inak.

Aký ste mali vzťah s vaším otcom? Prečo ste práve vy zažívali extrémne vzťahy?

Vždy som mala veľmi dobrý vzťah s otcom. Bola som jeho miláčik. Mama mi to vždy vyčítala, aj otcovi… Nebolo to však nikdy také, že by sa o mňa rodičia zaujímali. Nedokončila som si ani školu. Nikto ma do toho nenútil. V druhom ročníku na strednej mama ochorela, bola tehotná, čakala 7. súrodenca. Nevládala. Zdravotne bola na tom veľmi zle. Ja som si požiadala o odklad na tri roky. Vyhoveli mi. Bola som v tom, že keď sa mama zotaví, školu si dokončím. Ale nebolo to tak.

Otec mal ťažkú autohaváriu, začal sa odznova učiť chodiť. Ostala som úplne doma. Mala som 17-18 rokov, bola som najstaršia zo súrodencov. Už ako 16-ročná som začala brigádovať. Chcela som byť sebestačná, nepýtala som si od rodičov peniaze. Rodičia sa o mňa viac menej nebáli, vedeli, že si poradím. Ale chýbalo mi to. Žeby mi niekto povedal, tento chalan sa k tebe nehodí. Takto by sa k tebe muž nemal správať. Možno by ma to alarmovalo,,,

Participujú otcovia pri starostlivosti o deti? Majú vôbec o ne záujem?

Prvý partner chce. Avšak, keď mi dôjde zásielka z Ústavu na výkon trestu, je to pre mňa neakceptovateľné. Nechcem, aby sa moje deti trápili. On musí rešpektovať, na čom sme sa dohodli. Sem-tam mu pošlem fotku detí.

Druhý partner je nezvestný… Ani Pán Boh nevie, kde je…Nevie ani, kedy má syn narodeniny. Nikdy od neho nedostal ani len jeden darček. Raz mal šancu stretnúť sa s ním. Hneď sa vytočil, keď ho syn nazval ujom. Celé zle…

Tretí sa domáha. V tom vzťahu však bolo prítomné psychické násilie, manipulácia. Dva roky som sa dávala dokopy. Vôbec uveriť, že viem niečo urobiť, niečo dotiahnuť. Pre neho som bola čistá katastrofa. Podľa neho som nevedela nič o svete, o varení a podobne. Keď som niečo urobila, tak to bolo vždy celé zle. Uvarila som obed, on ho vyhodil a uvaril druhý. Ráno som umyla dlážky, večer prišiel a umyl znova. Vraj sa neviem starať o deti, neviem sa s nimi učiť, budú blbí po mame a podobne.

Čiže on sa môže s deťmi stretávať?

Žiaľ, nemá zákaz styku s deťmi. V čase, keď som ho mohla udať, som tak neurobila. Spätne by som už konala inak. Aktuálne som podala žiadosť na súd o zvýšenie výživného a úpravu styku s deťmi. Stále však všetkým tvrdí, že som zrelá na psychiatriu. Snaží sa ovplyvniť riaditeľku krízového centra, psychologičku. Tie sú však na mojej strane. Psychologička povedala, že jemu nejde v skutočnosti o deti. Chcel by naspäť len mňa, aby mnou mohol zase manipulovať. Riaditeľke dokonca ukazoval fotky bytu, kde na nás čaká. Ja vraj zbytočne zaberám miesto v krízovom centre…

Dostala som však právnika, ktorý mi pomáha a zastupuje ma. Som vďačná za sieť odbornej pomoci, na ktorú sa môžem spoľahnúť a ktorí bojujú za mňa.

Akú pomoc máte od štátu ako matka samoživiteľka?

Mne pomohli krízové centrá a organizácie. Ostala som s deťmi sama. Zo dňa na deň. Na ulici. Na Úrade sociálnych vecí, práce a rodiny ma nakontaktovali na krízové centrá, obtelefonovali. Veľmi mi pomohli. Je to obrovská pomoc. Prvý mesiac som bola úplne bez príjmu. Potrebujete však zaplatiť nájom krízovému centrum (nájomné je zvyčajne vo výške energií, prípadne v niektorých centrách sa platí nájom v určitej výške a pri odchode matky z krízového centra jej peniaze vrátia). Suma je vyrátaná presne podľa počtu ľudí, ja teda platím za šesť osôb.

O žiadnej inej pomoci však neviem.

Ako vyzerá život v krízovom centre?

Nie je to hotel (úsmev). Žijeme v jednej skromne zariadenej izbe s kúpeľňou a toaletou. Sme v nej šiesti, ale máme všetko, čo potrebujeme. Žena sa však musí uskromniť…ale dá sa to.

Žijete v komunite, rôzne osudy, rôzne ženy, rôzne psychické rozpoloženie. Musíte však vydržať.

Aj keď odídete od partnera, nie je to vôbec ružové. Veľa žien sa vráti. Okolie nechápe. Často ľudia hovoria, prečo sa k nemu nevrátiš, prečo si odišla. Kto však nezažil, ťažko pochopí.

V krízových centrách platia pravidlá, určité podmienky. Počas pandémie to bolo ešte prísnejšie, nesmeli sme prijímať žiadne návštevy.

Varíme si sami, všetko okolo detí si robíme sami. Potraviny si nakupujeme. Ľudia často pomôžu v rámci zbierok alebo z ich vlastnej ochoty napríklad s potravinami, s oblečením. V septembri bola zbierka na školské pomôcky. Veľmi mi to pomohlo. Predsa len, mám troch školákov.

Vy ste aktuálne na rodičovskej?

Áno, som s najmladším synom na rodičovskej dovolenke. Veľmi chýba druhý príjem. Musíme však vydržať. V septembri by som chcela nastúpiť do zamestnania. Hneď ako budem môcť – po umiestnení syna do škôlky. Posun vpred ma veľmi motivuje.

Pobyt v krízovom centre je časovo obmedzený?

Je to rôzne, maximálna dĺžka pobytu je jeden rok. Niekde je to len šesť mesiacov. Ja som aktuálne už vo štvrtom krízovom centre. Bola som aj v bezpečnom ženskom domove. Tie sú špeciálne zamerané na matky, ktoré priamo ujdú od agresora. Musia byť schovávané. Platia tu aj oveľa prísnejšie pravidlá. Telefóny sa vypínajú, menia sa maily, SIM karty. Mali sme ženu, ktorá si musela zmeniť komplet všetko. Musela prestrihnúť styky s rodinou, s kamarátmi. Všetko by to boli nitky, cez ktoré by ju agresor vystopoval.

Sú ženy, ktoré si prešli peklom, ušli, ale nesmeli dať vedieť nič a nikomu.

Ak si myslíte, že ide o priemernú sociálnu vrstvu, mýlite sa. Nachádzajú sa tam aj mamy podnikateľky, vzdelané ženy. Násilie si nevyberá.

Facka sa zahojí, tá vás prepleskne. Psychické násilie je však omnoho horšie. Omotá vás, zničí vás zvnútra.

Z vašich pobytov poznáte mnoho žien. Čo z vášho pohľadu by im najviac pomohlo?

Jednoznačne by bola dobrá finančná pomoc od štátu. Nemuselo by byť ani krízové centrum… Keby tak bola možnosť bytov…

Ja vidím možnosť dosiahnutia sociálneho bytu v horizonte ôsmich rokov. Z krízového centra riešite sociálne ubytovne, potom žiadosť o sociálny byt. Nesmiete mať príliš veľký príjem, z malého však nevyžijete. Ráta sa to, čo je na papieri. Mne napríklad prvý partner má platiť výživné 150 EUR na dieťa. Nikdy som tie peniaze nevidela. Ani zrejme neuvidím. Ale na papieri sú to čísla za dve deti, ktoré existujú/neexistujú…

Ako vnímajú deti tento životný štýl? Nestretli sa v škole so šikanou, posmechom?

Deti vnímajú, že žijeme inak ako bežné rodiny. Nevraciame sa domov. Nemôžu si vodiť kamarátov. Máme externé pravidlá, ktoré musíme dodržiavať. Čo som však veľmi rada, všetci majú úžasných spolužiakov a panie učiteľky. Nestretli sme sa sa žiadnou negatívnou reakciou, skôr opačne.

Pani Ľubke ďakujem za rozhovor a podelenie sa so svojím životným príbehom.

 

Projekty, cez ktoré môžete pomôcť osamelým rodičom: OZ Zdieľaj,  Jeden rodič n.o., Ďakujeme.sk.

 

Andrea Mišíková spája ľudí: Čím nás je viac, tým viacerým dokážeme pomôcť.

 

 

klub žien
Tagy

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *