Začnite písať

INŠPIRÁCIE

Keď ťa osud prebudí až tak, že skončíš v nemocnici

osud

Poznáte ten pocit, keď stále neviete nájsť odvahu pustiť sa do vecí, po ktorých už dlho túžite? Alebo všetky svoje plány odkladáte na potom? Veď potom, keď odrastú deti. Veď potom, keď nazbieram trochu skúseností. Veď potom, keď budem mať viac času sa tomu venovať. Niekedy to však osud porieši za vás a po svojom.

Napadlo vám niekedy, že to POTOM už nemusí byť?

Asi nie. Ani ja som nad tým nepremýšľala. Vždy som riešila TERAZ a to POTOM som nechávala visieť, kým na to príde správny čas.

Vždy som našla niečo, prečo som sa do svojich plánov nepúšťala. Ale pravdou je, že som si myslela, že proste nie som dosť dobrá, aby som to zvládla. Aby som to dokázala.

Kto sa už teraz našiel v mojej pozícii? Ruky hore, nech vás vidím. A teraz sa ozvite tie, ktoré stále čakajú na priaznivé znamenie osudu. Šup, šup, nehanbite sa, nikto sa nepozerá. No, tak vám teraz všetkým poviem jedno veľké tajomstvo. Dúfam, že to ostane medzi nami.

Tie znamenia osudu – tak tie prídu. Ale verte mi, nechcete na ne čakať, ani ich zažiť. Lebo už keď je na rade znamenie osudu, že máte pohnúť zadkom a konečne niečo robiť, tak to teda vôbec nemusí byť príjemné. Práve naopak. Môže to byť taká šupa, až z toho skončíte v nemocnici, alebo ako v mojom prípade, až na operačke.

Keď ti znamenie osudu nabije ciferník

Ideme si tak v aute. Ja s manželom, naše dve deti na zadných sedadlách. Klasická cesta domov z nákupu, ako po mnoho iných dní. Keďže bývame ďalej od najbližšieho mesta, presuny autom sú u nás na dennom poriadku.

Všetko sa však v sekunde zmení, keď sa na nás zo zákruty vyrúti šofér, ktorý zjavne na mokrom snehu nedokáže udržať riadenie. Vezme ho na jednu stranu, prudko stočí volant a už sa šmykom rúti skrížené auto rovno nám do cesty.

Keď sa preberiem, nič nevidím. Počujem len hlasy a ktosi ma ťahá za ruku. Poviem si: „Dobre moja, keďže vidíš tmu a nie svetlo, tak to asi nebude ten pomyselný koniec tunela, o ktorom sa všade píše. Takže asi budeš žiť. Takže kľudne vypočuj tie hlasy.“ Zisťujem, že ma bolí ruka. Cítim, ako ma ktosi vyťahuje z auta a umiestňuje na nosidlá. Kamsi ma vezú. Zrak sa mi po troške začne vracať, až keď som už v sanitke. Čosi mi pichajú, skúšajú, merajú, zisťujú.

„Kde sú moje deti a manžel?“ pýtam sa do pléna všetkých tých hlasov.

„Sú vo vedľajšej sanitke, ale dcéru odvážajú vrtuľníkom do inej nemocnice.“ odpovedá ženský hlas.

Detailov ohľadom následných vyšetrení a pobytu v nemocnici vás radšej ušetrím. Prejdem k tomu, čo som týmto všetkým vlastne chcela povedať.

Radšej na žiadne znamenia nečakaj

Po celej tejto udalosti som dospela k jednému záveru. Nemôžem čakať na potom. Pretože čakaním sa vlastne nič nevyrieši. Len sa posúva to nevyhnutné. A ja som to zjavne posúvala už tak dlho, že mi môj kamoš osud uštedril také prebudenie, z ktorého som mala otras mozgu. A by toho nebolo málo, tak som si dolámala aj pravú ruku tak vážne, že mi ju museli zošróbovať.

Zrazu som nemohla robiť takmer nič z toho, čo som si plánovala na potom. Tak na čo vlastne bolo dobré čakať? A obávať sa, že nie som dosť dobrá, lebo niekto bude stále lepší? Vykašľať sa na to. Stále bude niekto lepší a múdrejší a šikovnejší. Ale to len preto, že sa nenechá odradiť a niečo robí.

 Z tohto celého som si teda vzala k srdcu tieto veci:

  • Už nestojím o žiadne znamenia osudu.  … Nie, vážne, už mi stačilo.
  • Všetko zlé je na niečo dobré. Aj autonehoda ti ukáže, že máš dosť sily zvládnuť náročné situácie.
  • A že keď nevieš, kde začať, tak sa opýtaj. A pýtaj sa dovtedy, kým nedostaneš tie správne odpovede.

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár