Začnite písať

RODIČOVSTVO ROZHOVORY

Rodič by výsledným hodnotením dieťaťa nemal byť prekvapený. Opýtali sme sa psychologičky, ako vhodne reagovať na zlé známky na vysvedčení

vysvedčenie

Blíži sa koniec školského roka a s ním spojené odovzdávanie vysvedčení. Pre mnohých bude ukončenie tohto nevšedného roka určite veľkou úľavou. Mnohé deti a s nimi aj učitelia si museli svoje školské hodiny odsedieť doma pred počítačom. Môže to mať výrazný vplyv na záverečné hodnotenie vedomostí? A aký postoj by mali zaujať rodičia ku koncoročným vysvedčeniam? Opýtali sme sa poradenskej psychologičky a kariérnej poradkyne Mgr. Kristíny Hroncovej, PhD.

 

Ako by mal rodič reagovať na koncoročné hodnotenie a výsledky dieťaťa práve s ohľadom na tento zvláštny pandemický rok?

V tomto pandemickom roku je možné, že hodnotenie detí nie je, ani podľa predstáv samotných detí, ani podľa predstáv rodičov. Niektorým žiakom, podmienky vytvorené situáciou pandémie mohli vyhovovať, avšak mnoho detí online vyučovanie považovalo za zaťažujúce. Aj podľa najnovších štúdií ohľadom vplyvu pandemickej situácie na deti je zrejmé, že sa zvýšil počet mladých ľudí, ktorí potrebovali vyhľadať pomoc odborníkov. Zvýšila sa miera prežívania úzkosti, depresie a prejavili sa u detí mnohé ďalšie ťažkosti v prežívaní a so zvládaním situácie.

Preto by som skúsila odporučiť, že ak sa zhoršil prospech dieťaťa, oproti iným rokom, aby sa rodič snažil pozrieť na situáciu z pohľadu svojho dieťaťa. Žiaci museli absolvovať online vyučovanie, pri ktorom sa pozornosť udržuje omnoho náročnejšie, ako pri štandardnej prezenčnej forme výučby. Deti boli sociálne izolované, nemohli sa stretávať so svojimi spolužiakmi a rovesníkmi, výklad učiteľa bol rovnako podaný iba cez online priestor. Sústredenie sa v online priestore, tiež spôsobuje vyššiu unaviteľnosť. Ak si rodič predstaví, že by sám trávil takto svoje dni, môže mu to umožniť lepšie porozumieť prežívaniu svojho dieťaťa a prípadným problém, ktoré mohli nastať.

Aké reakcie rodiča by sa teda vôbec nemali objaviť, keď dieťa prinesie domov vysvedčenie?

Prvá vec, ktorú by som rada zdôraznila pri téme pohľadu rodiča na hodnotenie dieťaťa je to, že rodič by výsledným hodnotením dieťaťa nemal byť prekvapený. Teda mal by prejavovať záujem o dieťa a jeho výsledky v škole kontinuálne, počas celého školského roka. Samozrejme je vhodné, aby rodičia ponechali deťom určitú mieru samostatnosti, aby aj dieťa vnímalo zodpovednosť za svoje rozhodnutia a správanie, avšak rodič pôsobí v živote dieťaťa ako „výchovný element“, preto je vhodné, aby vedel čo sa s jeho dieťaťom deje počas celej školskej dochádzky.

Z môjho pohľadu, ako psychológa, nie je vhodné, ak je dôsledkom spätnej väzby rodiča na známky dieťaťa, že sa dieťa cíti úzkostne alebo prežíva strach. Nie je vhodné, aby rodič na známky/ hodnotenie dieťaťa reagoval krikom, vyhrážkami alebo zákazmi. Tieto formy reagovania len umocňujú v dieťati pocity úzkosti, strachu a nie sú žiadnym spôsobom pre dieťa korektívnou skúsenosťou, teda že by v budúcnosti zmenil svoje správanie.

Existujú aj rodičia, ktorí samotnému vysvedčeniu neprikladajú veľký dôraz. Je vhodné, ak namiesto negatívnej reakcie rodič na situáciu jednoducho nereaguje vôbec?

Tak ako každý človek, aj dieťa potrebuje porozumenie a pochopenie, chce byť vypočuté, chce byť tolerované a akceptované rodičom, chce byť pre svojich rodičov dôležité. Neznamená to, že rodič má dieťaťu všetko tolerovať a za každých okolností sa jeho zlyhanie snažil ospravedlňovať, avšak je dôležité správne odhadnúť, čo sa deje v danej situácii a na základe toho zvoliť vhodný prístup k dieťaťu. Deti sú veľmi vnímavé a citlivé na „skutočný záujem zo strany rodiča“. Je zrejmé, že rodičia v dnešnej dobe často žijú veľmi hektický život. Nie je nutné, aby sa venovali deťom nad svoje kapacity, avšak pri komunikácii s dieťaťom by rodič mal byť vždy „skutočne prítomný“.

Aký máte názor na to, keď rodičia porovnávajú výsledky svojho dieťaťa s rovesníkmi?

Ako vhodné z môjho pohľadu nie je ani to, aby rodič porovnával svoje dieťa s výkonmi jeho spolužiakov alebo iných ľudí. Je v poriadku, že deti sú školským systémom hodnotené a sú konfrontované s určitou mierou rivality, keďže sa s takýmito podnetmi budú stretávať vo svojom živote, učia sa tak ako s hodnotením pracovať.  Avšak, ak rodič porovnáva svoje dieťa s inými, učíme tým deti tomu, že je v poriadku, ak sa aj v budúcnosti bude stále s niekým porovnávať, čo môže mať do budúcnosti závažné dôsledky v tom, že si dieťa nevybuduje zdravé sebavedomie a sebalásku.

Stáva sa tiež, že rodič má predstavu o tom, že jeho dieťa bude nosiť domov lepšie hodnotenia, ako sú schopnosti dieťaťa v danom predmete alebo v celkovom školskom prospechu. Je namieste zvážiť z akých dôvodov dieťa neprosperuje, a či miera v akej dosahuje výsledky, nie je v skutočnosti najlepším výsledkom, ktorý môže dosahovať. Rodič by túto skutočnosť mohol rozpoznať na základe toho, keď zváži motiváciu dieťaťa k vzdelávaniu, jeho prípravu, zodpovednosť s ktorou pristupuje k štúdiu. Ak dieťa, laicky povedané, „robí čo môže“ a napriek tomu nemá v očiach rodiča dostatočné výsledky, nie je adekvátne vytvárať veľký psychický tlak na dieťa, aby sa jeho výsledky zlepšili.

Veľa rodičov malo práve tento rok možnosť „nakuknúť“ do vzdelávacieho procesu svojich detí, keďže výučba prebiehala z domu. Môže to byť argument, aby dieťaťu vytkli, že sa mohlo viac snažiť?

Z môjho pohľadu je v prvom rade prioritná komunikácia medzi dieťaťom a rodičom. Rodič by mal prejavovať záujem o to, čo sa stalo, prečo jeho dieťa neprosperuje, prípadne, prečo neprosperuje do tej miery, ako by si želal on. Je dobré, aby sa rodič s dieťaťom aj počas školského roka rozprával o tom, prečo prinieslo domov konkrétnu známku. Vnímam ako vhodné, ak rodič zisťuje o čo vlastne ide, či má dieťa problémy s vyučujúcim, nebaví a nemotivuje ho konkrétny predmet, je pre neho náročné naučiť sa na konkrétny predmet, „odflákol“ prípravu, nenašiel si čas na prípravu, alebo napríklad či nebol v testovej situácii vo veľkom strese, čo mu znemožnilo dosiahnuť lepšie hodnotenie. Ak bude rodič poznať pozadie toho, prečo nosí jeho dieťa domov také známky, aké domov nosí, budú sa jednoduchšie hľadať spôsoby, ako prípadne známky skorigovať.

Zdroj: samorincan.sk

Na čo by sa mali teda rodičia zamerať, aby sa im do budúcna podarilo dieťa motivovať k lepším, resp. pre nich prijateľnejším, výsledkom?

Rodič môže pokojne poukázať na to, kde vidí nedostatky svojho dieťaťa a diskutovať s ním o príčinách. Rodič môže so svojim dieťaťom hľadať konštruktívne kroky k tomu, aby sa jeho výsledky zlepšili, najlepšie kroky k zlepšeniu sú potom tie, ktoré reálne reflektujú na príčiny zlyhávania. Je tiež dobré, ak rodič poukáže dieťaťu na to, že je ok „nebiť dokonalý“, a že v živote môžeme robiť chyby, alebo môže nedosiahnuť také výsledky, ako by sme si želali. Z hľadiska neuropsychológie je robenie chýb jeden z najlepších spôsobov, ako sa učíme nové veci. Tento postoj je dôležitý preto, aby si dieťa uvedomovalo, že v reálnom svete nie vždy všetko dopadne tak, ako očakávame a je možné sa z týchto skúseností poučiť a posunúť sa ďalej.

Z pohľadu kariérového poradenstva rodič tiež môže  upriamiť pozornosť na to, v čom je dieťa dobré a snažiť sa rozvíjať jeho potenciál v konkrétnych oblastiach. Kariérové poradenstvo sa zameriava na talenty jednotlivca, charakteristiky v ktorých je výnimočný, v ktorých sa odlišuje od ostatných ľudí. Jednoducho povedané, všetci nemôžeme byť dobrý vo všetkých oblastiach, a preto ak sa dieťa profiluje určitým smerom, je vhodné ho podporiť, práve v zameraní o ktoré má najväčší záujem a dosahuje v ňom najväčšie úspechy, čím posilníte jeho prednosti.

Ako postupovať, ak má dieťa strach z hodnotenia, prípadne má pocit, že tým rodiča neuspokojí?

Najskôr je dôležité uvedomiť si prečo vlastne dieťa môže mať strach z hodnotenia, kde tento strach mohol vzniknúť? Z môjho pohľadu vnímam viacero možných príčin.

Dieťa sa snaží vyhnúť kritike od rodičov

Ako prvú možnú príčinu strachu z hodnotenia u detí vidím to, že si dieťa uvedomuje otvorený postoj svojho rodiča ohľadom jeho výkonu. Ak rodičia dieťaťu doma často verbalizujú, že môže domov nosiť iba samé jednotky, aby sa pozrelo na spolužiakov, tým písomka dopadla lepšie, alebo napríklad, že z neho nič nebude, že je hlúpe alebo neschopné, dieťa sa bude snažiť vyhnúť takémuto správaniu rodiča.

Na jednej strane sú rodičia najbližšími vzťahovými osobami pre svoje deti a pre deti je názor a pohľad svojich rodičov (či si to už deti priznávajú alebo nie) nosným a veľmi podstatným. Rodičia sú tiež najbližšie osoby s ktorými sa dieťa od útleho veku socializuje, takže si dieťa prirodzene osvojuje myšlienky a vzorce správania rodičov. Preto sa deti snažia vyhovieť a priblížiť požiadavkám svojich rodičov.

Na druhej strane, deti ešte nevedia, ako zarámcovať negatívnu spätnú väzbu na ich osobu, navyše takú, ktorá ohrozuje ich pohľad na seba samých, preto sa snažia vyhnúť tomu, aby od rodiča takúto spätnú väzbu dostávali. Nerobia to však preto, lebo sú racionálne a berú takúto kritiku ako možnosť na rast, ale aby sa vyhli podnetom, ktoré im ubližujú. Dlhodobé negatívne reagovanie/kritika rodičov, aj keď je často z ich strany dieťaťu podávaná s dobrým úmyslom, môže mať za následok do budúcnosti ťažké poškodenie sebadôvery a sebaobrazu dieťaťa.

Reakcia na nevedomé správanie rodiča

Ako ďalšiu možnú príčinu strachu detí z hodnotenia vnímam reakciu na odpozorované správanie rodičov na nevedomej úrovni rodiča (nerobí to dieťaťu schválne, rodič si neuvedomuje, že sa tento mechanizmus deje). O deťoch sa hovorí, že sú ako „špongie“, čím je dieťa menšie, tým viac sa učí nových informácii, nových podnetov, správania z okolia. Ako som už spomínala, rodičia a rodina sú najbližšie vzťahové osoby, takže pre dieťa je do budúcnosti „vlastné“ to, čo vidiel a naučil sa doma.

Ak dieťa vidí, že sú jeho rodičia výkonovo zameraní, ak sú nervózni a frustrovaní, keď sa im niečo v živote alebo v práci nepodarí, keď si rodič myslí, že chyba je zlyhanie, dieťa všetky tieto podnety podvedome absorbuje. Ak sa napr. mama snaží byť dokonalou mamou, od zabezpečenia stravy, oblečenia, programu, vzdelávania dieťa a ona sa necíti spokojná, ak všetky tieto okolnosti nevie zabezpečiť v takej miere, ako by si ona predstavovala, dieťa to vníma. Preto, ak dieťa vidí takéto „nastavenie“ v rodine, bude pre neho normálne, aby bolo takto nastavené aj ono samotné.

Potom prípadné zlyhania v škole, nedostatočný výkon a známky mu môžu prinášať vysokú mieru nepohody v jeho prežívaní a obavy  z toho, že nebude prosperovať. Z môjho pohľadu je preto vhodné, aby vedel byť rodič dostatočne sebareflexívny a vnímal to, akým príkladom môže ísť svojmu dieťaťu. A tiež následne, aby rodič dieťaťu vedel vysvetliť prečo on koná, tak ako koná, aby dieťa porozumelo situácii a správaniu rodiča.

Vplyv samotnej osobnosti dieťaťa

Ako ďalšiu možnú príčinu strachu z hodnotenia u detí vnímam osobnosť dieťaťa. Deti sú vždy od útleho veku formované aj správaním a výchovou rodičov, preto je náročné hovoriť čisto o osobnostných charakteristikách dieťaťa, ktoré by mohli byť príčinou toho, že sa obáva neprospievania. Avšak niektoré deti z pohľadu svojej osobnosti vedia veci jednoduchšie zvládať, adaptovať sa, spracovávať ich. Napríklad citlivejšie deti viac navnímajú aj nevedomé vzorce správania svojich rodičov alebo nevypovedané požiadavky zo strany okolia. Je preto vhodné, aby si rodič uvedomil „aké dieťa má vlastne doma“.

Hovorí sa, že každý sme jedinečný. Vo vlastnej praxi si uvedomujem, že toto tvrdenie je veľmi pravdivé a nenájdeme dvoch rovnakých jednotlivcov. Preto je z môjho pohľadu najdôležitejšie, aby rodič od malička budoval dôveru vo vzťahu so svojim dieťaťom, aby sa dieťa nebálo prejavovať v jeho prítomnosti, také ako naozaj je.  Čím lepšie bude rodič poznať svoje dieťa, čím viac bude rozumieť jeho cíteniu a osobnosti, tým lepšie s ním bude vedieť komunikovať aj náročné , nie len školské, ale aj životné situácie.

Zdroj titulnej foto: skolske.sk

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár