Manželia Čemeričkoví: Chceme rozšíriť povedomie o výnimočných ľuďoch, ktorí prerástli nielen túto krajinu, ale aj samých seba
Nie sú spisovatelia, no napísali knihu. A nie iba jednu. A nie hocijakú. Mladý manželský pár s tromi deťmi chcel deťom čítať knihy o slovenských hrdinoch. Keďže nič také nenašli, rozhodli sa, že si ju sami napíšu. Hoci sa im v tom čase narodili dvojičky. Zdá sa vám to neuveriteľné? Manželia Róbert a Stanislava Čemeričkoví sú nielen pekným párom, ktorému to spolu ladí, ale ich srdcia sú zapálené pre Slovensko, pre reálnych skutočných hrdinov. Hodnotu a posolstvo ich života chcú posúvať generáciám aktuálne v podobe ich detí a mnohým ďalším. Sú autormi prvých dvoch kníh zo série Veľkí ľudia z malej krajiny: Ja som Milan a Ja som Ľudovít.
V rozhovore nám prezradia:
- prečo sa rozhodli práve pre tému slovenských národných hrdinov,
- o voľbe špeciálneho fontu písma Dyscont pre dyslektikov,
- o náročnosti samovydania knihy,
- detaily knihy, ktoré sa inde nedozviete,
- prečo je dôležité podporovať národnú hrdosť.
Čo bolo motívom, že ste sa rozhodli spoločne napísať knihu?
Stanislava: Môj muž pracuje v oblasti IT, ja v HR. Nie sme teda ani učitelia, ani spisovatelia. Sme však rodičia (úsmev). Keď sme začali uvažovať o písaní knihy, mali sme dcéru a čakali sme dvojičky. Dcére sme chceli čítať príbehy o slovenských významných osobnostiach. Hľadali sme literatúru vyslovene pre malé deti, dcéra v tom čase mala iba dva roky. Boli sme v tom, že na Slovensku máme takéto knihy. Vedeli sme totiž, že v zahraničí ich majú. Veľmi sa nám to páčilo. Už vtedy sme si povedali, že keď raz budeme mať deti, tak im budeme čítať takéto príbehy.
Pre tak malé deti nič vhodné nebolo. Môj muž je kreatívny človek, ktorý si povedal, že keď to nie je, tak to budeme musieť urobiť my. Keď sa nám narodili dvojičky, tak usúdil, že teraz je ten správny čas… On je z našej rodiny vizionár. Ja som vtedy nemala nato čas (dvojičky boli malé), povedala som mu, že keď chce, nech si píše. Na prvej knihe Ja som Milan začal pracovať vlastne sám…
Róbert: Nepredstavujte si, že sme sa zobudili s tým, že poďme robiť knihu (úsmev). Skôr to bolo tak, že my sami sme spoznávali príbehy našich velikánov a konkrétne Milana (Milan Rastislav Štefánik). Prvýkrát sme ho spoznali v Divadle v Nitre na divadelnej hre Evy Borušovičovej, ktorá mimochodom aj krstila túto našu knihu. Všetko, čo som o ňom v tom čase vedel, bolo, že bol generálom. Veľkou inšpiráciou pre nás bola samotná hra, zrazu sme videli, aký život žil. Takisto nás veľmi inšpirovalo zahraničie. Hovorili sme si, veď aj my na Slovensku máme kopec takých úžasných ľudí, velikánov. Nešlo nám do hlavy, že sme nič nenašli. Že o nich nikto doteraz nenapísal.
Takže to, že ste nemohli nájsť žiadnu vhodnú knihu, vás vyprovokovalo k tomu, aby ste ju napísali vy sami?
Róbert: Áno (úsmev). Hľadali sme knihu konkrétne o Milanovi R. Štefánikovi. Beznádejne. Potom sme si povedali: „Čo keby sme to skúsili urobiť? Len tak, zo srandy?“ Deťom sme aj tak chceli hovoriť o týchto našich hrdinoch. Zistili sme však, že aj my si musíme veľa naštudovať, že to nie len tak. Na spomínanej divadelnej hre sme prišli nato, že nevieme vôbec nič.
Stanislava: Róbert si vlastne napísal scenár aj so základnými textami. Dal mi to prečítať, čo na to hovorím a spoločne sme sa do toho pustili.
Ako prebiehal samotný prieskum pred vydaním knihy?
Stanislava: Snažili sme sa ísť všade, kam sa dalo. Dôležité pre nás bolo nasať atmosféru, spoznať ľudí. Pozerali sme dostupné filmy, seriály, počúvali rozhovory, navštívili múzeá, rodné domy a pamätné miesta, čítali sme knihy. Prieskum je veľmi obohacujúci aj pre nás, veľmi veľa sa naučíme a stretávame veľa úžasných a zanietených ľudí.
Po Milanovi sme sa báli, či dokážu mať ďalšie osobnosti tak strhujúci životný príbeh. Obavy boli zbytočné. Ľudovít Štúr si nás absolútne získal, vliezol nám pod kožu. Možno aj tým, že on bol tu na Slovensku, budoval komunitu, bol lídrom, dokázal motivovať, nadchnúť. Mal naozaj úžasný život.
Ako dlho trvá príprava jednej knihy?
Stanislava: Milan nám trval dva roky, čo bola strašne dlhá doba. Pri Ľudovítovi Štúrovi sme si hneď na začiatku stanovili termín a zvládli sme ho za rok.
Aké posolstvo chcú knihy odovzdať deťom?
Róbert: Pri mojej práci v zahraničí som videl, ako sa cez životné príbehy dá budovať národná hrdosť. Ako sa dá šíriť. Nielen doma, ale aj za hranicami.
Napríklad Milan. Rozhodol sa, že bude astronómom, čo bolo v tej dobe u nás dosť málo pravdepodobné. Dokázal to. Je dôležité nezničiť sen dieťaťa, ambíciu. Chceme ukázať deťom, že nie vždy je všetko prvoplánové. Vidíme, že sa to dá. Dokázali to ľudia pred nami. Aj Ľudovíta Štúra mnohí odhovárali pri jeho činnosti. My chceme, aby si deti uvedomili, že veci, ktoré berieme ako samozrejmosť, v minulosti samozrejmé neboli. Kedysi v slovenčine nebolo veľa kníh. Už len samotné čítanie nebolo samozrejmé. Takisto je dôležité naučiť sa veriť si. Uvedomiť si, že hoci sme malé Slovensko, čo všetko sme dokázali, akú cestu sme prešli.
Dá sa povedať, že chcete priblížiť už v rannom detstve reálnych slovenských hrdinov?
Stanislava: Presne tak. Celá knižná séria je určená deťom od päť rokov. V tomto období sú ešte malé, čisté, radi počúvajú, nasávajú a dokážu si vytvoriť pozitívnu emóciu napríklad so Štúrom. A potom v škole už budú mať na čom stavať. Pointou nie je dať do knihy všetko o konkrétnej osobnosti, ale vytvoriť dobrý prvý dojem. Snažíme sa ich nezahltiť, ale vzbudiť záujem a motivovať k ďalšiemu čítaniu.
Prečo je podľa vás dôležité, aby deti vedeli o minulosti?
Deti často poznajú len rozprávky a o skutočných velikánoch sa nehovorí. My potrebujeme poznať našu minulosť. Máme byť na čo hrdí, potrebujeme vedieť sa stotožniť s ľuďmi, ktorí v minulosti už niečo dokázali.
Je dôležité si uvedomiť, že to nebolo ľahké. Ľudia, ktorí niečo dokázali, nemali jednoduchý život. Museli vydržať a častokrát aj vytrpieť. A mohli žiť aj normálne, mať svoju pohodu alebo mohli ísť za svojim snom. Čo však znamenalo zažiť útrapy a strasti. Aj Ľudovít si vybral ťažšiu cestu. Preto sú to veľké osobnosti, lebo sa nezmierili s vtedajšou realitou a bojovali za zmenu, posun, slobodu.
Prvé dve knihy sú o mužských hrdinoch. Plánujete aj ženskú postavu?
Stanislava: Môže sa zdať, že sú to knihy len pre chlapcov, ale nie je tomu tak. Hoci prvé dve mali mužských hrdinov, sú určené aj pre dievčatá. Ja mám však rada rovnováhu, uvedomili sme si, že to musíme vyvážiť (úsmev). Ženská hrdinka je v pláne. Zatiaľ však viac neprezradíme (úsmev).
Róbert: Uvedomili sme si, že pri Ľudovítovi sú naozaj samé mužské postavy, veľmi veľa mužov. Ženu tam ani nemáte kde nakresliť. Bola vtedy taká doba…
Aké je to písať knihu ako manželia?
Róbert: Je to zaujímavé, veľa sa hádame pri písaní (úsmev). Smejeme sa, že treba sa vedieť hádať, resp. nájsť si dobrý dôvod na hádku. Ja mám veľmi rád fakty, históriu, niekedy sa príliš rozbehnem. Manželka je zase tá, ktorá vie texty skrátiť a okresať tak, aby tam ostala pointa, dynamika. Myslím, že sa ideálne dopĺňame.
Stanislava: Myslím si, že je dobré, že knihu píšeme spoločne. Vnášame tam mužský a ženský prvok, svoj pohľad. Ja vnášam emóciu, mám rada vzdušné texty a skryté odkazy, dolaďujem farebné zladenie, aby všetko do seba zapadlo, bolo vizuálne a významovo prepojené.
V knihe Ja som Milan ste použili špeciálne písmo pre dyslektikov. Čo vás k tomu viedlo?
Róbert: Úplná náhoda (úsmev). Pred pár rokmi sme boli na TEDx, kde mal prezentáciu autor tohto fontu, Martin Pyšný. On sám je dyslektik, zároveň grafický dizajnér. Tým, že sme chceli, aby deti čítali a aby čítali aj tie, ktoré majú s čítaním problém (dysfunkcie), prišlo nám prirodzené použiť práve tento font. Chceli sme deťom uľahčiť čítanie. Vizuálne je to veľmi pekný font, pasoval ku knihe.
Pri Ľudovítovi sme však použili iný font Comenia Script, ktorý bol vyvinutý pre deti, ktoré sa učia písať. Dobre sa číta, deti sa s tým fontom môžu stretnúť na niektorých školách, je veľmi podobný písanému písmu.
Kniha Ja som Milan zaujme krásnym obalom a zlatou razbou. Vedeli ste hneď, čo chcete na obale?
Stanislava: Sú to skutočné príbehy v rozprávkovej knižke. Je to teda kniha pre deti, ktorá má pre nás veľkú hodnotu, hĺbku a posolstvo. Preto je tam tá zlatá razba.
Hviezdy majú tiež svoju symboliku?
Stanislava: Samozrejme. Nič v knihe nie je len tak. Súhvezdie Cassiopeia je na obálke zámerne a odkazuje na Štefánikovu dizertačnú prácu. Má teda logické opodstatnenie.
Nakoľko sú citácie postáv a ilustrácie hodnoverné a zobrazujúce realitu?
Róbert: Citácie hrdinov sme sa snažili čo najviac ponechať. Samozrejme, mierne úpravy boli v rámci prispôsobenia deťom, ale kontext ostal zachovaný.
Stanislava: Chceme, aby ilustrácie čo najvernejšie zobrazovali realitu danej doby. Snažíme sa vychádzať z autentických zdrojov, aby to bolo historicky pravdivé. Takže keď sme potrebovali nakresliť salónik z 19. storočia, ktorý nebol nikde na obrazoch, prípadne fotkách zachytený, dlho sme hľadali a zisťovali: aký nábytok sa používal, čo bolo na stenách, aké boli podlahy, aký koberec, aký porcelán sa používal. Dá sa to aj odfláknuť v zmysle, že však deťom je to aj tak jedno. Ale nám to nie je (úsmev). S nami to ilustrátori nemajú jednoduché.
Róbert: Ja som sa snažil dbať aj o také detaily, ako je typ lietadla, zástava, uniforma a podobne. Čitateľ si tieto drobnosti neuvedomuje, ale za tým je kus detailnej práce.
Nájdeme v knihe tieto informácie niekde na konci, napríklad v poznámkach pre rodičov?
Sekciu pre rodičov tam zatiaľ nemáme, kniha má daný presný počet strán, nevojde sa všetko.
Vychádzame však z toho, že kniha je určená deťom, obsahuje najmä ilustrácie, ktoré sú doplnené textom. Teda spoliehame na to, že obrázok povie viac ako 1000 slov (úsmev).
Neľutujete, že ste sa do toho pustili?
Róbert: Určite by sme ľutovali, keby sme sa do toho nepustili (úsmev). Veľa ľudí totiž ostane len pri svojich snoch, hoci by chceli niečo urobiť – no neurobia nič a nechajú to tak.
Stanislava: Samozrejme, boli momenty a chvíle, keď sme nevedeli, či si našu knihu vôbec niekto kúpi. Či bude o ňu záujem. Dva roky sme si odkladali peniaze pre prípad, že na všetko ostaneme sami. Boli sme pripravení.
Aký je záujem o knihy? Máte spätnú väzbu?
My sme sa rozhodli ísť cestou samovydania, keďže sme chceli knihu vydať podľa našich predstáv a podľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia. Na druhej strane, tým pádom PR knihy a marketing je tiež na nás. Nie je to jednoduché popri práci a troch malých deťoch. Aj knihu sme písali len po večeroch, keď už deti spali.
Slovenský trh je malý a keďže ide o slovenských hrdinov, tak aj cieľová skupina je špecifická. Reakcie ľudí sú však veľmi pozitívne a povzbudivé. Rodičia aj deti nachádzajú v našich knihách inšpiráciu, nové vedomosti a mnohí nás dlhodobo podporujú a držia nám palce. Taktiež skúšame osloviť školy, múzeá, ambasády. Veľmi nadšení boli napríklad americkí Slováci, čo nás milo prekvapilo.
Kde je možné kúpiť knihy zo série Veľkí ľudia z malej krajiny?
Dostupné sú na našom webe. Taktiež ich nájdete aj v kníhkupectvách. Nečakajte, že ich uvidíte vo výklade alebo vystavené na poličkách. My sme príliš malí páni v porovnaní s veľkými vydavateľstvami, ktoré si zabezpečujú promo svojich kníh.
I keď si myslíme, že je to škoda, lebo sa snažíme zviditeľniť práve slovenských reálnych hrdinov. Kniha Ja som Milan sa dá kúpiť aj v múzeu M. R. Štefánika na Košariskách, čomu sa tešíme.
Aké sú vaše vydavateľské plány?
Róbert: Veľké (úsmev). Chceme rozšíriť povedomie o výnimočných ľuďoch, ktorí prerástli nielen túto krajinu, ale aj samých seba. Veríme, že nebude trvať dlho a Slovákom postupne predstavíme ďalších Veľkých ľudí z malej krajiny (úsmev).
Ďakujem za rozhovor.
Foto: archív R. Č. + S. Č.
