Skúsenosť Zuzky: Nikdy som si nemyslela, že budem tak dlho dojčiť

Pri príležitosti Svetového týždňa dojčenia sa chceme s vami podeliť o skúsenosť, ktorú nám do redakcie poslala mama dvoch detí Zuzka. Zuzkin príbeh dojčenia nebol vôbec jednoduchý, ani ľahký…No chce dodať odvahu aj ostatným ženám – mamám, že aj keď sa zdá, že to niekedy už nejde, aj keď je to ťažké, náročné…ak sa chce, dá sa…Začítajte sa už do slov Zuzky..My veríme, že dojčenie má zmysel a je veľmi krásne, krehké, ale zároveň aj náročné a preto budeme rady, ak povzbudíme aj vás. Samozrejme, rešpektujeme, že to nie je cesta a voľba každého.

Myslela som si, že budem dojčiť tak tri mesiace

O dojčení som nikdy nemala veľké plány. Neriešila som to. Nepripravovala som sa nato. Brala som to tak, že veď nejako bude:). Pri prvom synovi to naozaj aj nejako tak bolo. Bez väčších problémov, štrajkov či iných komplikácií. Žiadne zápaly, žiadne prestrihávanie uzdičky, žiadne ragády, pohoda. V pôrodnici som si povedala, že keď vydržím tri mesiace, budem dobrá. Po troch mesiacoch som si povedala, že keď dám pol roka, tak super. Po pol roku sme začali s príkrmami. Syn sa naďalej dojčil, ale keďže sme plánovali druhé bábätko, tak aj mliečka bolo stále menej a menej a on sa nejako postupne sám a prirodzene odstavil. Bez plaču, bez sĺz.

Dieťa číslo dva

Narodilo sa druhé dieťa, vytúžená dcérka. Mlieka som mala toľko, že v pôrodnici našu izbu ukazovali ako ukážkovú izbu, čo sa týka dojčenia detí. Obe so spolubývajúcou sme boli druhorodičky, mlieko sa mi vytvorilo hneď hádam, čo som sa pozrela na dcérku:). Pamätám si, že bolo husté, žlté…Som sa išla spýtať, či to nemôže byť z toho, že mi manžel pred pôrodom robil zdravé mrkvové šaláty….Takže začiatok úplne ukážkový. No, zhruba po troch mesiacoch nastal zlom. Dcérka sa nechcela prisať, hnevala sa, jedovala, nič. Nechcela ani fľašku, kde som jej ponúkala svoje odsaté materské mlieko. Na tie dni si pamätám ako včera. Dcérka revala, revala, revala. Bola hladná, nevedela sa napiť. Nešlo to. Jediný spôsob, ako do nej dostať mliečko, bolo dávať jej ho malou umelohmotnou lyžičkou (ak si pamätáte také tie Babylove lyžičky z DM, tak tie…). 90 ml krvopotne odsatého mlieka som lyžičkovala asi 30 minút. Zdalo sa mi to ako večnosť. Keď som konečne do nej mlieko dostala a zdvihla ju na odgrgnutie, tak nás „postihol“ reflux. Aby sme sa nenudili. Čiže čo som do nej „naliala“, tak vrátila oblúkom späť. Zase plač, rev a celé odznova.

Bola som zúfalá. Ba čo zúfalá! Úplne na nervy. Ráno som sa budila s tým, že nech je už večer a večer som sa len modlila, nech je dobrá noc. Aj keď som v noci bývala veľakrát hore, to mi nevadilo, lebo dcérka sa vedela vtedy dojčiť. V noci. Paráda, nie?

Záchrana v podobe poradkyne

Keď som sa o tomto probléme rozprávala s kamarátkami, mamičkami, tak viaceré mi odporučili obrátiť sa na laktačnú poradkyňu. Nechcela som. Dlho som nechcela. Veď ja to zvládnem sama, čo neviem ani svoje dieťa nadojčiť? No, to určite, aby som niekoho platila…to je dobrá blbosť…To len také úzkostlivé, neschopné ženy si ich volajú…Naozaj…Takéto a podobné myšlienky sa mi preháňali hlavou…Ale keďže ako dni pokračovali a situácia sa nezlepšovala, rozhodla som sa to predsa len skúsiť. Nakontaktovala som sa na jednu veľmi milú a láskavú laktačnú poradkyňu z OZ Mamila, ktorej doteraz vďačím za to, že som to nevzdala. Ona nič nekomentovala. Neposudzovala. Neodsudzovala. Videla moje slzy, plač, neistotu….

Jedna z prvých vecí, ktoré urobila, že mi pomohla upraviť polohu dojčenia. Dovtedy som si myslela, že ja to viem a robím to dobre. Videla to aj moja mama, kamošky, sestričky v nemocnici, nikto nič nepovedal, tak som si myslela, že je to OK. Ona neurobila radikálnu zmenu, ale tu centimeter, tam 10 centimeter, trošku inak zakloniť ruku, hlavu a už bolo vidieť zmenu v lepšom dojčení. V tom čase mala dcérka 3,5 mesiaca, tak mi poradila začať skôr s príkrmami…A skúšať si odsávať, podľa mojich možností a síl…

Prečítajte si aj: 13 zaujímavých faktov o výhodách dojčenia pre matku a dieťa

A ako to skončilo?

Šesť týždňov som o dojčenie bojovala. Vyslovene som si povedala, že ja to nevzdám. Keby to trvalo dlhšie, neviem, či vydržím. Mám kamarátku, ktorá mala dvojičky…A dokázala si odsávať mlieko asi pol roka, ak nie aj viac…Má môj obdiv, to by som asi nedala. Mne Pán Boh nadelil toľko, aby som to ustála. A predstavte si…Dojčím doteraz…Nebudem hovoriť koľko, nakoľko názory na dĺžku dojčenia sú rôzne. Dcérka však už chodí do škôlky…A ja som hrdá nato, že som to dokázala a v ťažkých chvíľach nevzdala.

Čo mi dojčenie dalo?

• Dalo mi krásny vzťah s dcérkou, puto, ktoré neviem inak vysvetliť ani opísať – krásne spoločné chvíle, kde sme si boli tak veľmi blízke.
• Dalo mi pochopenie pre iných, že nie vždy dojčenie je bezproblémové a ide to „len tak samo“.
• Dalo mi možnosť spoznať kopec žien a mám, ktoré sa rozhodli dojčiť a nevzdávali sa, aj keď by sa im už nikto nečudoval, ak by sa vzdali.
• Dalo mi príležitosť spoznať laktačné poradenstvo a nemať voči nemu predsudky.

A čo vzalo?

Rozmýšľam, či mi dojčenie niečo vzalo. Áno, priznávam, že to bolo niekedy náročné. Byť neustále k dispozícii…Veď fľašku by mohol podať aj muž. Ale ani druhýkrát by som sa nerozhodla inak. Je to niečo, čo mám asi ako mama v sebe prirodzene zakódované. Nemenila by som.

Foto: SHUTTERSTOCK, @mamila_dojcenie

Aké sú vaše skúsenosti na tému dojčenie?

Mali ste ťažkosti alebo išlo všetko hladko, bez problémov?

Budeme rady, ak sa s nami podelíte do KOMENTÁRA.

Laktačná poradkyňa: Pre každú mamu je frustrujúce, keď nemôže upokojiť svoje dieťatko