Ako reagovať, keď mi dieťa klame? Praktické rady pre rodičov

Klamanie je prirodzenou črtou takmer všetkých ľudí. Niekedy môžeme klamať neúmyselne, inokedy zámerne, aby sme zakryli nejaké svoje previnenie. My dospelí sme už tak akosi zvyknutí, že často klameme nielen svojmu okoliu, ale aj sami sebe. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že túto nemilú vlastnosť sme si  jednoducho mohli odkukať od rodičov a preto nám ani nepríde taká neprirodzená? A ako by sme sa mali zachovať, keď zistíme, že nám dieťa klame?

Prečo deti klamú?

Schopnosť klamať sa podľa štúdií u detí začína rozvíjať medzi 2-3 rokom a vedci upozorňujú, že sú znakom skorého kognitívneho vývoja – poznávania a porozumenia, ako svet vôkol nás funguje a ako sa myseľ od tohto sveta „oddeľuje“. Klamstvo je pre dieťa istá forma experimentu a tréning myslenia. Klamanie si vyskúša takmer každé dieťa. Dokonca aj tie, ktoré sa s klamstvom doteraz nestretli – preto nemusí vždy platiť, že sa to naučili od kamarátov.

5 dôvodov, prečo deti klamú

• chcú na seba upútať pozornosť
• chránia sa pred realitou, ktorú nedokážu pochopiť alebo z nej majú strach
• chcú sa vyhnúť trestu
• nechcú sklamať očakávania rodičov
• bránia sa, keď nechcú poslúchnuť príkaz

Aj rodičia občas deťom zaklamú

Aj rodičom sa stáva, že pri rozhovore s deťmi si radšej zvolia klamstvo. Občas sú unavení a nemajú chuť na zdĺhavé vysvetľovanie všetečných detských otázok. Inokedy zase môže byť príliš náročné dieťaťu vysvetliť situáciu, ktorú by nemuselo ešte adekvátne pochopiť. Určite ste sa sami niekoľkokrát pristihli pri tom, ako ste namiesto pravdy použili malú lož, hoci s tým najlepším úmyslom.

Na problém klamania sa zamerala aj MUDr. Diana Porubčanová, jedna z ambasádoriek konferencie Pre zdravie ženy 2021, na svojom instagramovom profile:

Klamať sa nemá? To ste už asi počuli…

A v rodičovstve to platí niekoľkonásobne. Ak dieťaťu klameme, časom na to príde a nebude to pre neho nič príjemné. Stratíte jeho dôveru a to nehovorím o tom, že sme dieťaťu vzorom, podľa ktorého sa učí žiť.

A neexistuje žiadna dobrá alebo milosrdná lož. Lož je len lož. Hovorme s deťmi na rovinu, primerane veku. Dieťa berme ako partnera, ku ktorému chceme byť úprimní a chceme, aby bol aj on úprimný k nám.

A týka sa to aj takých vecí ako zoberú ťa čerti (policajti,…), alebo traktor ide spinkať apod. Poznáte to? Viem, že to väčšinou vyplýva z rodičovskej bezmocnosti, ale aj napriek tomu radšej povedzte, že sa vám nepáči, ako sa dieťa správa a potrebujete od neho to alebo ono. Odložíme traktor do skrinky, lebo už ideme spinkať. A potom mu dajte radšej na výber, či si pôjde najprv umyť zúbky, alebo vybrať knižku a nech ono rozhodne, čo ďalej.? Prípadný rozhovor samozrejme prispôsobte.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa zdravie | emocie | deti (@rodinna.lekarka)

Klamstvo alebo spoločensky prijateľná (ne)pravda

Podobne by sme klamstvom mohli nazvať aj živenie dôvery dieťaťa v Ježiška, Mikuláša, Santa Clausa a … (doplňte si už podľa svojho uváženia). 🙂 Z pohľadu mnohých je to skôr podpora detskej fantázie. Veď aj nám to tak tvrdili rodičia, keď sme rástli. A potom sme z toho vyrástli. Niektoré klamstvá si takto predávame z generácie na generáciu. Časom sa už stali akosi spoločensky prijateľnými a ani nemáme potrebu sa voči nim nejako brániť. Problém by mohol nastať napríklad, keď by dieťa v kolektíve v škôlke začalo tvrdiť, že žiadny Mikuláš nie je. Ako sa potom postaviť k takejto situácii?

Pre rodičov býva často prekvapením, keď sa ich malé dieťa naučí klamať. Deti v predškolskom veku sú totiž často až neznesiteľne úprimné a pravdovravné. Svoje myšlienky a slová necenzurujú a my sa teda často dostaneme do situácie, kedy sa za ich vyjadrenia hanbíme. Preto učíme deti, že niektoré veci sa hovoriť proste nepatrí, aj keď to môže byť v danej chvíli pravda.

Ako dieťa spoločensky dospieva učí sa teda, že pre svet dospelých je oveľa prijateľnejšie, keď občas zaklame alebo pravdu nepovie. Rodičia si teda musia uvedomiť, že oni sami sú deťom príkladom. Ak budú často používať klamstvo, aby sa vyhli nepríjemný situáciám, tak ich deti budú napodobňovať.

Ako teda reagovať na klamstvo?

• Menšie dieťa ešte nedokáže dobre pochopiť abstraktné pojmy typu „klamanie nie je dobré“, preto mu to radšej vysvetlite na príkladoch z rozprávok alebo z okolia (ale nie formou strašenia, že mu napríklad narastie dlhý nos, pretože to opäť rýchlo prekukne).
• Rozprávajte sa s dieťaťom o tom, prečo je lepšie hovoriť pravdu a ako by mohlo stratiť niekoho dôveru pri klamaní.
• Podporujte ho v statočnosti, aby sa vedelo priznať a ospravedlniť.
• Zvoľte primerané tresty – dieťa by si nemalo voliť klamstvo zo strachu pred tým, že dostane veľký trest. Skúste ho viesť k tomu, že priznať sa je pre neho výhodnejšie, než klamať.
• Ak už viete, že vám dieťa klamalo, nesnažte sa ho ďalej vypočúvať. Dajte mu jasne najavo, že viete, aká je pravda a priestor na priznanie alebo ospravedlnenie.
• Netvrďte deťom niečo, čo nedokážete splniť alebo nie je pravda. Nesľubujte im nereálne veci. Sami v nich totiž takto podporujete schopnosť ohýbania pravdy v so svoj prospech.
• Nesnažte sa dieťa chrániť zatajovaním pravdy o smrti alebo chorobe. Dieťa zvyčajne vie, že sa niečo deje a má potrebu sa s tým vysporiadať po svojom. Zvoľte radšej vhodný spôsob, ako mu situáciu vysvetlíte, aby sa mohlo s emóciou vysporiadať, rozlúčiť a uzavrieť kapitolu.
• Dieťa prijíma názory rodičov nekriticky. Ak mu teda budete tvrdiť, že je klamár (aj keď len zo žartu), môže sa s tým stotožniť a bude sa tak aj správať. Rovnako to platí aj iných prípadoch.
• Pripravte sa na to, že aj keď vaše dieťa vie, že nemá klamať, z času na čas sa o to aj tak pokúsi.

 

A čo vy? Pristihli ste sa pri niektorom z týchto klamstiev? Používate ich niekedy pri výchove detí ako pomocné barličky? 🙂