Denník zamestnanej matky: Matka jedného dieťaťa

Počasie vonku je čoraz sychravejšie a mnoho z nás si volí radšej domáce pohodlie v teple. My vám tieto dni chcem spríjemniť a preto sme si pre vás so spisovateľkou Danielle Medenou pripravili novú rubriku. Každý týždeň vám budeme zverejňovať kapitoly z jej knihy Denník zamestnanej matky, ktorá sa na materstvo pozerá s humorom a nadhľadom. 

Kto je Danielle Medená?

Danielle je matkou dvoch detí, dcér Klárky a Sárky. Popri tom je manželkou začínajúceho podnikateľa. No a ako inak, aj zamestnankyňou, aby prispela do rodinného rozpočtu. Svoje zážitky v tejto troj-úlohe si zapisovala, a tak vznikol denník, ktorý ju pri spätnom čítaní rozosmial aj pohladil po duši. Myslí si, že úloha matky je v dnešnej dobe stále nedocenená, preto sa rozhodla tento svoj denník publikovať. Aby aj ostatné maminky vedeli, že v tom nie sú samé. Všetko zlé raz predsa prehrmí a na to dobré sa bude spomínať s úsmevom na perách.

Prečítajte si aj Kapitolu 1: Správni chlapi sú nedostatkový tovar

Kapitola 2: Matka jedného dieťaťa

Manželstvo v prvej fáze (rozumejte bez detí) býva bezstarostnou sériou slnečných dní, práce je minimum, lebo veď udržovať domácnosť o veľkosti 3 hrncov a jednej rýchlovarnej kanvice dokáže každá (aspoň trochu manuálne zdatná) žena ľavou zadnou a s prstom v nose. A hlavne pre mňa, multifunkčnú, praktickú osobu, zvyknutú kŕmiť veškerú domácu háveď a obrábať hriadky mrkvy a zemiakov kam oko dovidí, bolo bývanie v panelákovom byte o veľkosti 25 metrov štvorcových čistá nuda.

Môj manžel mal pravidelne teplé večere, s láskou zabalený obed na ďalší deň, na sobotné a nedeľné ráno čerstvo upečenú domácu bábovku a popri tom som stíhala pravidelne každý deň cvičiť hodinovú jogu. No život ružová gombička. Nikdy sme sa nehádali, nebolo kvôli čomu – veď kto by protestoval proti zapečeným šampiňónom so šunkovou penou, nadýchanej tvarohovo – čokoládovej bábovke a čerstvej káve počas víkendových rán.

Aby bolo jasné, tak tú bábovku som piekla večer a ráno vstávala a robila kávu výlučne ja. Nie, že by som na tom trvala, ale pán manžel sa k tomu akosi nemal. Vtedy mi to nejako neprišlo, ulovila som chlapa a teraz som sa mu snažila dokázať, že dobre spravil, keď sa nechal a pri ktorej žene by mu lepšie bolo. Inak povedané, rozmaznala som ho. Je to síce v prudkom rozpore s tým, čo som písala o tridsiatnikoch, že ich už nič nenaučíte, ale verte mi, na dobré sa ľahko zvyká a aj taký starý pes je ochotný sa nechať škrabkať za ušami každý deň, ak mu to raz ukážete.

Po cca. roku tento pokoj a gombičkovský život skončil

Zistila som, že čakáme prírastok. Hlavnými príznakmi bola silná ranná nevoľnosť, ktorá sa však ťahala až do neskorých nočných hodín, lepšie povedané – bolo mi zle odkedy som sa ráno zobudila, až pokým som večer nezaspala. Raňajky spravidla tvoril dúšok čistej vody a pokus udržať ho v sebe. Málokedy sa podarilo. Obedom bola desiatová polievka do hrnčeka, ktorú som chlipkala kávovou lyžičkou spôsobom – dať si lyžičku do pusy, podržať to v ústach kým prejde pocit na vracanie, prehltnúť. Takýmto spôsobom sa mi v lepších dňoch podarilo vychlípať polievočku tak za tri hodiny. V horších dňoch som v polovici vyvrátila aj to, čo som do žalúdka krvopotne nasúkala a väčšinou som už nemala odvahu skúšať to s druhou polovicou polievky.

Hlavné jedlo dňa bol suchý toast, ktorý som do seba súkala ďalšiu polovicu dňa – po príchode domov. Po zjedení a kontrolnej hodine hore koncom som sa konečne uložila k spánku. Táto jednoduchá a dosť jednotvárna strava po mesiaci spôsobila, že som bola unavená, zoslabnutá, bolo mi zle, lebo som bola hladná, a bola som hladná, lebo mi bolo zle a tak som nevedela nič zjesť. Proste radosť žiť.

Napriek tomu som sa snažila „neprudiť“

Napriek tomu som sa snažila správať statočne (veľká chyba) a s plným nasadením som s drahým zariaďovala byt, vláčila po schodoch kusy nábytku (ešte väčšia chyba), neotravovala vzduch pokojnej domácnosti, neobťažovala sťažnosťami na bolesť žalúdka a celkovo neprudila. Trpezlivo som protestovala a argumentovala svokre, ktorá mi počas jej návštevy u nás naliala za „decko vínka“, lebo veď „dieťaťu treba dopriať trochu inteligencie“ a ako žiarivý príklad mi dávala seba.

Ona v čase svojho požehnaného stavu so synčekom (teraz mojím mužom) vypila na svadbe celú fľašu vajcového koňaku a aha, aký je krásny a múdry (he??). Predstava, že v tomto tehotenskom a ubolenom stave by som si mala ešte hrnkúť nejaké to vínko, ma okamžite poslala na záchod, kde mi pri vracaní šumeli zuby a zvukovú kulisu bolo počuť aj k susedom. To jej však nebránilo v tom, že keď som sa vrátila nazad do obývačky, ešte zelenšia a zúboženejšia, podávala mi znova pohár vína, vraj – urobí ti to dobre. Išla som sa vyvracať druhý raz a potom zamierila rovno do postele. Nevysvetlíte, nepochopí.

Prečítajte si aj Kapitolu 1: Správni chlapi sú nedostatkový tovar

Na ďalšiu kapitolu z knihy Denník zamestnanej matky

sa môžete tešiť už o týždeň. ?

Denník zamestnanej matky: Správni chlapi sú nedostatkový tovar