Mesiac úcty k starším nám pripomína aj zodpovednosť za výchovu našich detí
Október je mesiac, ktorý poznáme aj ako mesiac úcty k starším ľuďom. Na prvý pohľad si môžeme myslieť, že sa nás to netýka. Veď my ešte nie sme starí / staré. Avšak ako rodičia máme zodpovednosť za výchovu našich detí. Zamyslime sa spoločne ako môžeme v našom okolí a v našej rodine budovať úctu ku starým ľuďom.
Aj my raz budeme starí
Moja mama nás vždy učila slušnosti. Základom bolo pozdraviť sa. V obchode, u lekára, človeka, čo býval s nami v jednej bytovke, suseda. Ak sme náhodou nepozdravili, tak nám to pekne krásne zopakovala a počkala, až kým sme nepozdravili. Už to stihla naučiť aj moje deti, jej vnúčatá. Je pravda, že niekedy im to musím pripomenúť. Dlho som si myslela, že to všetci rodičia takto vedú svoje deti. Skúsenosť však ukázala, že veru nie. Ak ma nepozdraví vo výťahu mne seberovný (dospelý), nemôžem očakávať, že ma pozdraví jeho dieťa. Som ja rozmaznaná a precitlivená? Alebo sa mení spoločnosť? Ako chceme, aby spoločnosť vyzerala o pár rokov? A nemusí to byť len pozdrav. Stačí akékoľvek gesto či prejav úcty.
Keď sa chce, tak sa dá
V našej škôlke je možnosť v mesiaci október osloviť starých rodičov za účelom čítania rozprávok pre deti. Prirodzená interakcia, budovanie vzájomných mostov, pocit dôležitosti aj pre starého človeka. Za mňa krásne gesto. Škoda, že naši starí rodičia sú vzdialení viac ako 100 km. Kamarátkin syn chodil zase zo škôlky s celou triedou spievať do Domova dôchodcov, také mini vystúpenie. Starí ľudia sa potešili, ožili, pookriali na duchu. Je pravda, že aktuálne covidové obmedzenia neumožňujú úplne všetko (napríklad takéto akcie), ale ak je vôľa, cesta sa nájde.
Opustení ľudia v domoch dôchodcov
Páčilo sa mi skúsenosť kamarátky, ktorá má mužovu pratetu v domove dôchodcov. Čiže pre kamošku je to vzdialená, de facto cudzia osoba. Veľakrát prechádzali cez mesto, kde je táto prateta umiestnená a maximálne skonštatovali aj pred deťmi, že „aha, tuto býva teta Mária.“ Kamarátka pred istým časom prežívala sama ťažké a náročné obdobie. V tom čase ju veľmi potešilo a povzbudilo úplne nečakané prekvapenie od jej známej, ktorá jej niečo poslala poštou. Pri tej príležitosti ju napadlo, že keď ju samu takto potešil prejav pozornosti, o čo viac to musí potešiť niekoho, kto je sám. Kto nemá nikoho. Hneď si spomenula na túto mužovu tetu a pri najbližšom prejazde tohto mesta sa tam zastavili a nechali na vrátnici tašku s malou pozornosťou. Osobné návštevy žiaľ nie sú povolené, ale hovorila, že tá prateta tak potešila, akoby jej doniesli modré z neba. Nešlo o obsah, ale o pocit, že aj na toho starého človeka niekto myslí.
Čo plánujeme my?
- V októbri má narodeniny moja babička, bude mať už požehnaný vek – 93 rokov. Spolu s deťmi jej chceme spraviť pohľadnicu a spoločne poslať – aby aj deti boli účastné procesu.
- Poslať list starým rodičom – nedávno syn sám od seba napísal krásny list manželovi. A prečo nenapísať aj starým rodičom a potešiť ich? Nie mail, ale rukou pekne písaný list. Zo srdca. A kedy je vhodnejšia doba ako teraz v októbri?
- Každoročne sa zapájame do vianočnej pošty pre neznámych starkých – prečo tento rok nezačať s prípravou už skôr? Môžeme tak potešiť ešte viac ľudí.
- Mať otvorené oči a vnímavé srdce.
Zamyslime sa:
- Koho považujeme za starých ľudí?
- Uvedomujeme si, že raz budeme starí aj my?
- Ako vedieme deti k úcte k starým ľuďom?
- Sme si vedomí toho, že aj pozdrav je prejav úcty?
- Učíme deti zdraviť ľudí, napr. aj vo vchode na činžiaku, v našom susedstve?
- Pomôžeme staršiemu človeku, ak vidíme, že potrebuje pomoc?
- Rozprávame sa s deťmi na túto tému?
- Zapájame sa do aktivít pomoci starým ľuďom?
