NAČÍTAVAM

Začnite písať

AKČNÉ MAMY INŠPIRÁCIE MAGAZÍN ODPORÚČAME PSYCHOHYGIENA ROZHOVORY

Katarína Mulama: Práca lekárky v Afrike ma napĺňa, hoci to chce veľa odvahy

Kristína Majerová
Share

Splnený sen – nemocnica v Tikit, v Keni. O tom snívala, po tom túžila Slovenka, lekárka a mama troch detí, Katarína Barnášová Mulama. Rodáčka z Rabče,  okres Námestovo sa so svojím manželom Andrew Mulama spoznala v Južnom Sudáne, kde spolu pracovali v nemocnici, rozhodli sa pre život v domorodej Afrike a pomáhať tým najbiednejším. Nie každý si to vie predstaviť aj bez detí, nehovoriac o tom, žiť tu s rodinou, s deťmi a pracovať ako lekár v nie úplne ideálnych podmienkach. V rozhovore pre akčné mamy nám Katarína prezradila:

  • ako vnímajú jej deti život v Africkej Keni,
  • či sú Slováci ochotní pomôcť aj mimo svojej krajiny,
  • o ženských obriezkach,
  • ako vyzerá v praxi splnený sen nemocnice v Tikit
  • čo v praxi znamená byť lekárkou v krajine tretieho sveta.

Katka, ako sa mladá lekárka rozhodne ostať žiť v Afrike, pracovať tu, založiť si rodinu?

Ťažko. Afrika bol môj sen, ale nie na celý život. Chcela som žiť na Slovensku a chodiť iba na výjazdy do Afriky, no realita je opačná. Keď som sa zoznámila s mojím mužom, zistila som, že moja životná cesta sa vyvíja inak, ako som si predstavovala, ale zároveň, v srdci som cítila, že mi to nie je až tak cudzie, skôr to bolo veľmi hlboko schované a bála som sa na to, čo i len pomyslieť. Potrebovala som veľa odvahy a povzbudenia, ktoré som dostala ,,zhora“, inak by som to nedokázala.

Dnes mnohí lekári odchádzajú do zahraničia, do vyspelých západných krajín, aby sa vzdelávali, aby mali lepšie finančné ohodnotenie. Vy ste sa rozhodli presne opačne. Čo vás k tomu viedlo?

Ak by som sa rozhodovala ako lekár podľa finančného ohodnotenia, tak by som v Afrike dlho nevydržala. Napĺňa ma práca, ktorú robím. Milujem slnko a teplo, žiadne depresie a úzkosti z nedostatku slnečných lúčov. Myslím si, že som zažila kvalitnú zdravotnú starostlivosť, keď som pracovala na Slovensku. Chcem, aby ju mali aj ľudia v krajinách tretieho sveta.

Doteraz chodili ľudia z kmeňa Pokot do nemocnice aj štyri dni pešo a ťažko chorí po ceste zomreli. Prechádzali okolo budov nemocnice a nemal ich kto ošetriť. Vám sa podarilo postaviť na nohy nemocnicu, ktorú tvorili len staré rozpadnuté budovy. Čo všetko to v praxi znamenalo?

Nemocnica Tikit vznikla na podnet britského profesora Davida Rodena pred 20 rokmi. Zahynul pri autonehode. Budovy ostali stáť 15 rokov, potom sa ich ujali rehoľné sestry v Keni, konkrétne sestra Clementine, s ktorou som pracovala v nemocnici v Nakuru, v Keni 5 rokov. Ona ma pozývala tri roky, aby som išla do Tikitu. Musím povedať, že som sa bránila a nič jej nesľubovala. Ísť pracovať do buše s dvomi deťmi a tretím na ceste bolo totálne bláznovstvo…

Odkiaľ ste mali financie na vybudovanie?

Nemali sme. Aby som utíšila prosiaci hlas sestry Clementine, podarilo sa mi zohnať cez organizácie ( VŠZaSP sv. Alžbety) pár financií. Kúpila som jej základné prístroje a vybavenie (teplomer, fonendoskop, tlakomer, jednoduchú pôrodnícku posteľ…), neskôr sa mi ozvali ďalší sponzori (ARTMED, Dvojfarebný svet) a dobrodinci. Neverila som vlastným očiam. Bolo pre mňa znamenie, že nemôžem odolávať. Tak sme s manželom vytvorili stratégiu a začali sme s revitalizáciou nemocnice.

Ako si máme predstaviť nemocnicu?

Nemocnica bola iba budovy a nefungujúci solárny systém. Museli sme vybudovať skládku na biomedicínsky odpad, aby sa odpad neodvádzal do rieky. Na mieste nie je studňa, tak sme obnovili odkvapy. Zapojili nádrže na zber dažďovej vody. Kúpili sme nové solárne batérie a obnovili solárnu fotovoltariku, aby sme mali kde zapojiť mikroskop v laboratóriu.

Tento rok sme získali v spolupráci s Dvojfarebným svetom grant na dva roky od Slovak Aid. Veríme, že to dotiahneme ešte ďalej, aby ženy nemuseli rodiť doma, aby neumierali pri pôrodoch,  aby deti zbytočne neumierali na maláriu a zápal pľúc atď.

Ako si máme predstaviť vašu prácu? Čo všetko robíte?

Moja náplň práce je rôznorodá. Spolu s manželom sa staráme sa hlavne o svoju rodinu a domácnosť. Následne je to manažment nemocnice. Zabezpečujeme, aby boli vykonané rekonštrukčné práce v nemocnici, nákup liekov, zdravotníckych pomôcok, zdravotníckych prístrojov, staráme sa o personál, výučbu personálu v nemocnici a mnohé iné záležitosti, ktoré sú potrebné na to, aby nemocnica mohla zabezpečovať kvalitné služby.

Volajú vás aj k pôrodom žien?

V Afrike som už desať rokov, na pôrodnici som od začiatku. Vždy som bola iba jediný lekár, k dispozícií som bola 24/7. Tieto posledné roky sa moja pozícia zmenila. Momentálne k pôrodom nechodím, máme pôrodné asistentky, ktoré u nás pracujú.

Súčasťou zvykov kmeňa Pokot sú aj ženské obriezky. Netrhá vám srdce, keď vidíte tie hrozné následky?

Vieme o ženských obriezkach, robí sa to stále v skrytosti. Keďže sme začínajúca nemocnica, takéto ženy si nemôžeme dovoliť rodiť, nemáme na to kapacity. Preto ich momentálne posielame do väčších nemocníc. Videla som v Afrike mnoho podivností, ktoré sa nedajú ani opísať. Súčasťou nášho programu je aj vzdelávanie žien o dôsledkoch obriezok. Verím však, že postupne cez základné školské vzdelanie, ktoré implementujú rehoľné sestry, sa prinesie veľké svetlo aj do tejto oblasti.

Darí sa vám nejako meniť myslenie ľudí v tejto oblasti? Sú ochotní počúvať iné názory? Predsa len, majú to oni v sebe zakorenené ako niečo pre nich úplne prirodzené..

Myslenie ľudí sa nedá zmeniť. Zvyk je železná košeľa. Skôr sa mením ja a už sa ani mnohým veciam nečudujem. Mojim cieľom je pomôcť zabezpečiť kvalitnú základnú zdravotnú starostlivosť tým, ktorí ju aj 21. storočí vôbec nemajú.

Ako často sa vám darí chodiť na Slovensko?

Chodievala som pravidelnejšie, teraz je to náročnejšie. Naposledy som bola doma pred tromi rokmi.

Ako vaši rodičia prijali skutočnosť, že ste sa rozhodli žiť tak ďaleko od domova?

Bolestne. Ale celá rodina stojí pri mne a podporujú ma v tom, čo robím.

Nemáte strach, ak cestujete napríklad sama alebo idete do nejakej domorodej osady / chatrče? Nezažili ste žiadnu nebezpečnú situáciu?

Chvalabohu nezažila. Dôležité je najprv poznať kultúru a zmýšľanie ľudí v krajine, kde ste a potom sa podľa toho aj správať, aby ste zbytočne neprovokovali.

Ak neviem, ako sa starať o seba, svoje telo a dušu, nemôžem vedieť, čo potrebuje ten, ktorý je vedľa mňa.

Za aké tri veci, ktoré možno berieme ako samozrejmosť, by sme mali byť vďační?

Čistá pitná voda priamo v domácnosti. Dostupné kvalitné vzdelávanie. Dostupná kvalitná zdravotná služba.

Pociťujete v manželstve kultúrne rozdiely?

Samozrejme. Manžel a ja sme vyrastali v úplne rozdielnom prostredí a podmienkach. Inak sme boli vychovávaní. Obaja sa snažíme hľadať, čo nám obom vyhovuje, resp. vyberáme si z našich kultúr zásady, ktoré pozitívne prispievajú k životu. Sú však aj zvyky, ktoré narušujú naše manželstvo a pokojné nažívanie, tak tie sa snažíme úplne vylúčiť. A zase naopak, dobré zásady a kuchyňu si vzájomne dovolíme.

Podarilo sa vám nadchnúť pre robenie dobra aj iných?

Netuším. To čo robím, je moja práca aj poslanie a za to ďakujem Bohu. Prajem všetkým, aby mali odvahu robiť to, čo ich baví a nebáli sa aj opustiť, ak ich srdce volá niekde inde.

Ako môže bežný človek pomôcť, ak by chcel takto na diaľku priložiť ruku k dielu?

Ak by nám chcel niekto pomôcť finančne, môže nám prispieť na číslo účtu, ktorá je pod organizáciou Dvojfarebný svet, s ktorou spolupracujem na danom projekte. Potrebujeme zriadiť ubytovanie pre lekárov a zdravotníkov pri nemocnici. Zatiaľ nám pomáhajú sestry a poskytujú nám ich priestory, no potrebujeme väčší priestor, aby naši pracovníci mali kde bývať, keďže nemocnica je ďaleko v buši. Prispieť sa dá na číslo účtu SK40 1100 0000 0029 4302 9254, do účelu treba napísať DAR. Spôsob ako využívame milodary, môžete sledovať na fb stránke Nemocnica Tikit splnený sen. Ak by mal niekto záujem pridať aj vlastné ruky k dielu, môže nás kontaktovať cez túto stránku.

Nestretávate sa s otázkou, prečo by mal človek pomáhať práve v Afrike, keď máme aj tu na Slovensku veľa rodín, čo potrebujú pomoc?

Áno, stretávam. Ja nechcem tvrdiť, že všetci majú ísť pomáhať do Afriky. Každý máme schopnosť sa rozhodnúť, ako a kde chceme pomáhať a vedieť, či vládzeme pomôcť. Po univerzite som sa zamestnala v nemocnici na Slovensku, kde som pracovala na gynekologicko pôrodníckom oddelení. Veľmi ma to tam bavilo. Začala som však vnímať, že to nie je moje miesto. Ja som sa našla v Keni. Venujem sa hlavne tehotným mamičkám, pôrodom, novorodencom a deťom. Neľutujem toto moje rozhodnutie, iba prosím Boha, aby mi dal veľa zdravia a sily (úsmev).

Vaše životné motto?

Miluj svojho blížneho ako seba samého. Učím sa v živote milovať najprv seba, aby som vedela, ako milovať tých vedľa mňa. Ak neviem, ako sa starať o seba, svoje telo a dušu, nemôžem vedieť, čo potrebuje ten, ktorý je vedľa mňa.

Zdroj foto: archív Kataríny Mulama

Ilustračná foto: Katarína Mulama s manželom a synom a kolegyňou Alex zo Slovenska, ktorá bola na výpomoci

 

Viktor Porubský z Mary’s Meals: Jedno jedlo denne a možnosť chodiť do školy by mali byť právom každého dieťaťa

Tagy

2 komentáre

  1. Anežka 11 novembra, 2021

    Ďakujeme za svedectvo! Nech vám tam dobrý Pan pomáha…+

    Odpovedať
  2. Jana 13 novembra, 2021

    Nádherný článok obdivujúCa a obetavá žena s veľkým srdcom čo dokázala urobiť.velmi inspirujuce

    Odpovedať

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *