Jarmila Sestrienková: Maličkí a krehkí bojovníci vyhrávajú, a preto my veľkí a silní nemáme dôvod vzdávať sa

„Chcem robiť to, v čom vidím zmysel.“ Z úspešnej líderky v zahraničnej spoločnosti sa rozhodla pre prácu v treťom sektore. To, čo dostala „zhora“, chce vrátiť v podobe „daru“ pre iných. Po predčasnom narodení jej syna sa rozhodla pre iné hodnoty a iné uplatnenie v živote. Jarmila Sestrienková (41 r.) získala ocenenie Purpurové srdce ako poďakovanie za jej prínos v pomoci a podpore predčasne narodených detí a ich rodín.

V rozhovore pre akčné mamy nám prezradila:

• v čom vníma najväčší rozdiel v práci v nadnárodnej spoločnosti a v OZ malíček,
• o ohrození financovania neziskového sektora kvôli pandémii,
• na čo sa snaží zameriavať a sústrediť a aké vlastnosti ju u ľudí iritujú,
• či neľutuje jej rozhodnutie vymeniť super pozíciu za prácu v neziskovej sfére.

Jarmila, vy ste vyštudovaná ekonómka, pracovali ste dlhé roky ako líderka v zahraničných korporáciách. Dnes ste programovou manažérkou v OZ malíček. Neľutujete toto rozhodnutie? (úsmev)

Neľutujem, v žiadnom prípade. Rozmýšľala som nad tým už niekoľko rokov. Ale až tento rok som urobila to finálne rozhodnutie – presun z veľkého biznisu do neziskového sektora.

V čom vnímate hlavný rozdiel?

Napríklad v predchádzajúcich pozíciách som nebalila a neposielala 150 balíčkov za týždeň pre rodiny predčasniatok – tam som skôr odoslala toľko emailov denne (týmto pozdravujem svoje bývalé kolegyne a kolegov – smiech).

„Práca s ľuďmi je niečo, čo je úžasné vedieť a uplatniť, kdekoľvek ste.“

Ale vážne, vo veľkých firmách sú väčšinou roly, úlohy a zodpovednosti presne vymedzené a človek má na starosti úzku oblasť problematiky. V OZ je nás tak málo, že človek jednoducho musí robiť zo všetkého niečo. Od základnej inštalácie počítačov, práce so sociálnymi sieťami, komunikácie s rodinami, žiadosťami o granty až po prípravu stratégie organizácie. V OZ ste manažérkou, techničkou, analytičkou a distribútorkou naraz. Musíte vedieť všetko od A po Z (úsmev).

Na druhej strane, skúsenosť s prácou s ľuďmi je skvelá a obohacujúca. Ak ju máte, tak ju viete uplatniť v akomkoľvek prostredí. Preto som veľmi vďačná všetkým, ktorí mi pomáhali rásť a učiť sa, lebo teraz z toho každodenne čerpám aj v našom OZ.

Ako vyzerá váš pracovný deň v OZ malíček?

Posledné mesiace boli najmä kvôli prípravám na Svetový deň predčasne narodených detí (17.november) veľmi hektické. Takže to, ako by som chcela, aby vyzeral môj pracovný deň a ako nakoniec vyzeral v realite, bolo úplne rozdielne (smiech).

Mojou úlohou a náplňou by malo byť hľadanie a získavanie grantov na ďalšie fungovanie a realizáciu našich aktivít. A keďže práca s ľuďmi je niečo, čo dlhodobo robím, tak aj u nás by som rada vytvorila pevné dobrovoľnícke zázemie – teda pracovala so zanietenými ľuďmi, ktorí by nám pomohli posunúť malíček opäť o kúsok ďalej.

Občianske združenia sú závislé na externom financovaní, darov fyzických a právnických osôb, darovaní 2% alebo 3%. Neohrozila aktuálne covid pandémia fungovanie neziskového sektora?

Áno, veľmi sme sa báli, aký vplyv tona nás bude mať. Mnohí si neuvedomujú, že napríklad práve ich 2% tvoria v podstate väčšinu financovania neziskového sektora. Sme nesmierne vďační všetkým, ktorí neváhajú a venujú pár minút na to, aby vyplnili tlačivo k 2%, ktoré ich v podstate nič nestojí. Napomáhajú tak fungovaniu aj napríklad nášho OZ. A samozrejme, nenahneváme sa na nikoho, kto by nás chcel podporiť aj prostredníctvom darov (úsmev).

Prečítajte si aj rozhovor s Tiborom Záhorcom – autorom Denníka predčasniatka 

Vás do OZ Malíček pritiahlo predčasné narodenie vášho syna Jurka. Ako si spomínate na toto obdobie?

Dovtedy som vôbec netušila, že deti sa rodia aj predčasne. To som zistila až vtedy, keď ma prijali na oddelenie rizikovej gravidity v 29.týždni tehotenstva kvôli tvrdnúcemu bruchu. Postupne zistili, že naše bábätko nie je dostatočne vyživované a že tehotenstvo sa bude musieť ukončiť skôr. Bol to pre nás veľký šok, nevedeli sme, aké komplikácie to môže priniesť a ako na tom naše bábätko vôbec bude.

Tiež som nebola psychicky pripravená na cisársky rez, ale v tomto prípade nebolo na výber. Jurko sa nakoniec narodil v 34.týždni tehotenstva, bolo to naše prvé dieťa. Mne pripadal extrémne maličký so svojimi 2kg a 40cm – o čo väčšie bolo naše prekvapenie, keď nám sestrička povedala, že on je taký sloník medzi ostatnými predčasniatkami. Vo vedľajších inkubátoroch totiž boli bábätká s menej ako 1000g. Celkovo to bolo pre mňa a mojich najbližších veľmi náročné obdobie. Miesto radosti z krásneho zdravého bábätka v rodinnom kruhu sme sa zrazu báli o nášho malého Jurka, ktorý sám bojoval v nemocnici, pripojený na „milión“ hadičiek v inkubátore.

Napadlo vám už vtedy (po Jurkovom narodení), že by ste zmenili profesné smerovanie, resp. uplatnili vaše dary a talenty iným smerom?

Ono to začalo tak nevinne (úsmev). Na oddelení, kde ma prijali tesne pred prepustením Jurka domov, som stretla Ľubku Kaiserovú, zakladateľku OZ Malíček (pracuje tam ako staničná sestra). Vtedy som už mala čo-to načítané o tomto občianskom združení, tak som jej povedala, že by som sa rada stala členkou. Poprosila ma o pomoc s anglickými e-mailami, potom som postupne začala pracovať na veľkom zahraničnom grante (z ktorého sme mohli zakúpiť nový inkubátor). Zistila som, že vďaka predchádzajúcim pracovným skúsenostiam môžem pomôcť aj v neziskovej sfére. A odvtedy už osem rokov dobrovoľníčim.

„Každý človek je v niečom dobrý, a ak má záujem, môže svoj čas a schopnosti venovať na dobré veci.“

Čo bol hlavný dôvod, že práve OZ Malíček? Cítili ste potrebu vďaky, zadosťučinenia alebo už dlhšie driemal vo vás pocit, že chcete robiť niečo užitočné a zmysluplné aj pre druhých?

V OZ Malíček som našla ľudí, ktorým horelo srdce pre to isté, čo mne. Pre zlepšenie podpory predčasne narodeným deťom, pre silnejšiu podporu rodinám predčasniatok. Prežila som si to, viem pochopiť tých, ktorí touto náročnou cestou prechádzajú a rada by som pomohla zlepšiť aj podmienky pre rodiny v nemocniciach.

Ako by ste niekoľkými vetami charakterizovali víziu OZ Malíček?

Chceme, aby predčasne narodené deti mohli byť spolu s rodičmi od prvej chvíle. Aby prítomnosť blízkych bola vnímaná ako súčasť najlepšej starostlivosti.

Charakterizujú vás slovami: „Chcem robiť to, v čom vidím zmysel“. Viete konkretizovať moment (situáciu), kedy ste vy osobne došli k tomuto poznaniu? Bolo ľahké túto túžbu preniesť aj do reality bežného dňa? Predsa len, pomáhajúce organizácie nevedia ponúknuť možno až také finančné ohodnotenie, atď..

Celé to obdobie, od pobytu na rizikovke až po Jurkove prepustenie z nemocnice, ma vykoľajilo. Zrazu sa ten naplánovaný a fungujúci život v stabilite úplne zmenil. Musím priznať, že niektoré veci ma v nemocnici „vytáčali“, keďže mám dosť vysoké očakávania (ale to nielen na iných, ale aj na seba). Tak som si povedala, že mám dve možnosti – buď sa hnevať alebo sa pokúsiť meniť veci k lepšiemu.

A zrazu som zistila, že práve v OZ Malíček môžeme spolu s ďalšími nadšenými kolegyňami a dobrovoľníčkami veci meniť, čo ma veľmi lákalo a veru aj bavilo a stále baví. Má zmysel pracovať na príprave grantu na profesionálne odsávačky materského mlieka, ktoré sú teraz k dispozícii v perinatologických centrách. Pilotný projekt psychologickej podpory v nemocnici neuveriteľne pomáha rodinám v tých najťažších chvíľach. Taktiež rodinám pomáha vytvorené prostredie, v ktorom sa môžu stretnúť medzi sebou, ale aj so zdravotníkmi, ktorí ich deťom zachránili život. Musím povedať, že každá rodina, ktorá prežíva toto náročné obdobie pokojnejšie, prináša obrovské uspokojenie a radosť aj mne.

Ak by ste mali neobmedzené možnosti, čo by ste v OZ Malíček zmenili? Čo by sa dalo urobiť ešte lepšie alebo efektívnejšie?

Juj, odkiaľ mám začať?! V prvom rade by som naklonovala svoje kolegyne, dokonca aj tie, ktoré sa rozhodli vyskúšať inú kariéru (smiech). Základom fungovania sú správni ľudia na správnom mieste a potom to tak nejako „samo“ ide.

A keby som mala čarovný prútik, vytvorím v perinatologických centrách dostatok priestoru pre rodiny, ktoré by tak mohli byť so svojimi krehkými bábätkami od ich narodenia a v neobmedzených časoch. Dočarujem dostatok zdravotných sestier a zdravotníckeho personálu, ktorý by mal čas a kapacitu na to, aby podporil rodičov v starostlivosti o ich dieťa od úplného začiatku. A určite by som na každé oddelenie poskytla psychológa, prípadne prítomnosť laických poradcov, ktorí by mohli byť oporou pre tých, ktorí práve prechádzajú náročným obdobím života.

Ovplyvnili predčasniatka, práca v OZ Malíček váš prístup k životu? Zmenilo sa niečo?

Myslím si, že pomoc druhým som mala tak nejak v krvi. Od detstva sme boli doma k tomu vedení, ale až predčasný pôrod ma viac nasmeroval.

V bývalej práci som začala viac hovoriť o neziskovom sektore aj s kolegami. Videla som, že veľa ľudí by aj začalo pomáhať, ale nevie, ako na to. Každý človek je v niečom dobrý, a ak má záujem, môže svoj čas a schopnosti venovať na dobré veci.

Prečítajte si aj rozhovor s mamou predčasniatka, Danielou Samekovou: Nenapadlo by mi, že sa predčasný pôrod by sa mohol týkať aj mňa.

Aké vlastnosti si u seba a u iných žien a mám najviac ceníte? A naopak, ktoré neznesiete?

Vážim si každú ženu a celkovo každého človeka, ktorý je pracovitý a hľadá riešenia, nielen problémy. Oceňujem pragmatický prístup v kombinácii so zapálením pre vec. Snažím sa nezameriavať sa na to, čo mi na ľuďoch vadí, pretože to väčšinou neviem zmeniť. Skôr sa sústreďujem na to, čo nás spája. Ale ak mám predsa menovať, čo ma u ľudí irituje, tak je to arogancia, nedostatok úcty k práci iných a prázdne reči či vystatovanie sa v snahe vyzerať dobre.

„Vážim si každú ženu a celkovo každého človeka, ktorý je pracovitý a hľadá riešenia, nielen problémy.“

Čo by ste chceli odkázať čitateľom a čitateľkám akčných mám?

Chcela by som poukázať na to, že aj maličkí a krehkí bojovníci vyhrávajú, a preto my veľkí a silní nemáme dôvod vzdávať sa. A ešte, že keď cítia, že nejaká téma je blízka ich srdcu, hodnotám, či presvedčeniu, tak má zmysel sa jej venovať, rozvíjať ju a postupne meniť svet na taký, aký ho pre svoje deti a nakoniec aj samy pre seba, chceme mať.

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: archív J. S.