Andrea Gallen: Písanie je pre mňa vášeň a únik z každodennej reality
Čitateľku svojej tvorby si predstavuje, ako sedí a pri šálke teplého čaju venuje svoj voľný čas čítaniu práve jej knihy. Andrea Gallen nedávno napísala už svoje druhé dielo, ktoré sa opäť venuje dosť náročnej téme. Odkiaľ čerpá námety? A má už v pláne aj niečo nové?
Keby si mala Andreu Gallen charakterizovať tromi vetami, aké by to boli?
Keď sa tak zamyslím a odosobním 🙂 , tak Andrea je predovšetkým zvedavá. Zaujíma ju všetko bez výnimky, aj keď jej v detstve vraveli, že keď bude zvedavá, bude skoro stará. Snaží sa prísť veci na koreň, aj keď sa ten koreň nachádza dosť hlboko. Je veľmi citlivá, čo dlho považovala za handicap, až kým neprišla na to, že citlivosť je dar.
Čo pre teba znamená písanie?
Písanie je pre mňa dobrodružstvo, objavovanie, spoznávanie seba samej, láska. Keď je dopísané, prichádza pochybnosť a vnútorný kritik. Je to pre mňa vášeň, únik z každodennej reality do tej druhej, ktorú si vytváram sama a ktorú viem ovplyvniť.
Kde nachádzaš námety na príbehy do svojich kníh?
Námety do mojich kníh si nachádzajú mňa. Je to veľmi zaujímavé, pretože ja som vo svojej podstate veselý optimistický človek a témy, o ktorých píšem, sú ťažké a týkajú sa väčšinou hraničných životných situácií. Častokrát mám pocit, že mi knihu niekto diktuje, alebo našepkáva, že moji hrdinovia sa so mnou rozprávajú, majú svoje mená hneď od začiatku a svoje osudy, ktoré nemôžem len tak ľahko meniť. Nikdy neviem dopredu, ako sa kniha skončí, koľko bude mať strán, alebo aká bude nasledujúca kapitola. Ako keby si žila svoj život a ja som len akýmsi sprostredkovateľom.
Mrzáčik aj Anna a Izabela sú romány s ťažšou témou, prečo? Je tam nejaká paralela s tvojim životom?
Ako som už spomínala, tieto témy prišli ku mne odniekiaľ a chceli byť spracované cez moju optiku. Všetci moji hrdinovia a ich životy sú fikcia. Zaujímavé však je, že niektoré situácie, pocity a emócie som zažila až potom, ako som ich dala na papier. Akoby to bola predzvesť nejakej skúsenosti, ktorá mala prísť. Možno je tá paralela podvedomá, ktovie. Ale vtipné bolo, keď mi pani vychovávateľka z reedukačného centra v Košiciach, s ktorým som naviazala kontakt v súvislosti s knihou Mrzáčik, povedala: „Andrejka, vy ste museli byť minimálne dva roky v polepšovni!“
Prezradíme na teba, že aj ilustrácie v tvojich knihách, sú z tvojho „pera“…
Áno. Pôvodným povolaním som architektka a kreslenie je moja druhá vášeň. Musela som však trochu zmeniť žáner od prísnych architektonických línií k voľnej ilustračnej kresbe. Jedna z dvoch hlavných hrdiniek mojej novej knihy – Anna krásne kreslí a chce byť tatérkou. Tak som sa musela snažiť, aby som ju nesklamala.
Andrea Gallen je tvoj pseudonym, prečo si sa preň rozhodla?
Andrea sa zhoduje s občianskym preukazom a Gallen je odvodené z môjho rodného mena. Jedna Andrea píše a tá druhá Andrea je architektka.
Ako si predstavuješ svoju čitateľku?
To je krásna otázka! Predstavujem si ju vo flanelovom pyžame zabalenú do deky ako sedí vo veľkom kresle so šálkou čaju. Vonku prší a ona má víkend len a len pre seba. Rozhodne sa stráviť svoj drahocenný čas s mojou knihou. Je citlivá a odvážna (pretože čítať knihu s názvom Mrzáčik si vyžaduje odvahu). Nebojí sa preciťovať vzostupy a pády hrdinov, pretože aj keď možno občas vyroní slzu, vie, že to všetko patrí k životu. A ona má rada život. Nebojí sa ponárať do hĺbky, pretože nemá rada nič, čo ide len po povrchu.
Povedz nám viac o svojich plánoch. Pripravuješ aj niečo ďalšie? Možno iný žáner, téma…
Na dvere už klopkajú ďalší hrdinovia. Malý Jonathan je hlavným hrdinom detskej knihy, na ktorej som už začala pracovať. A čo ma ešte veľmi láka – sú poviedky. Milujem Alice Monroe, majsterku silných point. Po každej poviedke som potrebovala aspoň jeden deň na predýchanie. Takže v hlave si už skladám zbierku poviedok o ženách, nielen pre ženy.
