Denník zamestnanej matky: No jasné, už sa zase vyhovára na decká …
Počasie vonku je čoraz sychravejšie a mnoho z nás si volí radšej domáce pohodlie v teple. My vám tieto dni chceme spríjemniť a preto sme si pre vás so spisovateľkou Danielle Medenou pripravili novú rubriku. Každý týždeň budeme zverejňovať kapitoly z jej knihy Denník zamestnanej matky, ktorá sa na materstvo pozerá s humorom a nadhľadom.
Kto je Danielle Medená?
Danielle je matkou dvoch detí, dcér Klárky a Sárky. Popri tom je manželkou začínajúceho podnikateľa. No a ako inak, aj zamestnankyňou, aby prispela do rodinného rozpočtu. Svoje zážitky v tejto troj-úlohe si zapisovala, a tak vznikol denník, ktorý ju pri spätnom čítaní rozosmial aj pohladil po duši. Myslí si, že úloha matky je v dnešnej dobe stále nedocenená, preto sa rozhodla tento svoj denník publikovať. Aby aj ostatné maminky vedeli, že v tom nie sú samé. Všetko zlé raz predsa prehrmí a na to dobré sa bude spomínať s úsmevom na perách.
Kapitola 7: Deň zamestnanej matky
Dorazíte do práce. Ak ste z tých šťastnejších, stihnete si za pochodu zaliať a vypiť kávu, tie úplne najšťastnejšie aj vycikať. Tie menej šťastné sa to pokúsia vydržať aj bez kávy a s plným močovým mechúrom, lebo bus/vlak zase meškal a zhodili ste zo seba bundu a už je porada.
V dňoch bez rannej porady zo záchodového okienka pozerám, ako si ostatní pracovníci o pol deviatej prichádzajú na služobnom aute až pred vchod. Keď si potom idem po svoju dávku ku kávovar, zase ich vidím, ako si vyťahujú domácu fajnovú paštétu a chystajú labužnícke raňajky.
O hodinu neskôr, keď ja už mám za sebou kus (viac – menej dobre odvedenej) práce a zamierim si to ku nim do kancelárie, sprevádza ma jemná vôňa domácej paštéty a momentálne čerstvo pripravenej kávy, ktorú si kolegovci práve vychutnávajú v kuchynke. Závidím týmto slnečným dietkam, ktoré ešte netušia nič o ranných šichtách zamestnaných rodičov. Vedia, že si v práci môžu sedieť, dokedy ich zadok nebude bolieť, lebo veď – deti im doma neplačú… .
Buď si po deti prídem ja alebo sociálna pracovníčka s policajtom
Deti mám umiestnené v rôznych štátnych vzdelávacích ústavoch (každé na opačnom konci mesta) a tie na mňa čakať nebudú, až si v práci dorobím výkaz a dopijem kávičku. Jednoducho povedané – škôlka do piatej, družina do piatej. Po deti si prídem ja alebo sociálna pracovníčka s policajtom a mňa si nájde pozvanie od sociálky za zanedbávanie výchovy zverenej osoby.
A inak to, že škôlka končí o piatej, neznamená, že o piatej si po dieťa prídete. Nie, nie, o piatej sa už zamyká, takže ak svoje dieťa potrebujete ešte narvať do overalu a snehúľ aj so všetkými ostatnými rekvizitami, musíte prísť o 16:45, aby ste to stihli. Inak nad vami stojí pani učiteľka a s rukami v bok vám veľmi konkrétne a rázne vysvetľuje, že ona tu kvôli vášmu dieťaťu musela byť naozaj až do PIATEJ a nech sa to už neopakuje, dáva vám červený bod, ktorý následne zaznačí na „tabuľu hanby“ teatrálne umiestnenú v prezliekárni, aby sa videlo, ktorí rodičia sú tí nezodpovední a nechávajú svoje deti v škôlke do poslednej minúty.
Z tohto dôvodu mám skrátený úväzok. Moji paštétoví kolegovia si to nejako neuvedomujú. Veď prečo by mali. Škôlka je pre nich hra nakreslená na chodníku, na ktorú sa skáče. Očakávajú, že ak oni môžu sedieť v práci do siedmej na porade, ako je možné, že ja mám tú drzosť a o štvrtej sa zdvihnem a odkráčam. Nesnažte sa. Nevysvetlíte. Nepochopia. Už som sa naučila zvládať osemhodinovú agendu za 6 hodín, nevšímať si pohŕdavé pohľady na „protekčnú maminu“ a nepočúvať chodbové šuškandy:
No jasné, sa zase vyhovára na decká…
Prečítajte si tiež: Kapitola 6 – To je už zase ráno?
Titulný obrázok: canva.com
