Začnite písať

PÔROD ROZHOVORY TEHOTENSTVO

Daniela Sameková: Nenapadlo mi, že predčasný pôrod by sa mohol týkať aj mňa

„Nemohla som sa stotožniť s dogmou, že všetky predčasne narodené deti si nesú životom nejaké postihnutie,“ hovorí Daniela Sameková, mama predčasne narodenej Emy. Statočná mama, ktorá získala ocenenie Purpurové srdce. K písanému či hovorenému slovu mala vždy blízko, hoci pracuje v administratíve, napísala knihu Venované Eme. S manželom Miškom žije v Dunajskej Lužnej, pochádza z Bratislavy.

V rozhovore pre akčné mamy Daniela prezradila:
• čo bolo pre ňu v čase najťažšie, keď sa jej predčasne narodila Ema,
• aké zmeny vníma za uplynulých deväť rokov,
• prečo sa rozhodla byť aktívna v OZ malíček
• o čom je projekt Bez kufríka neodídem, ktorý je jej srdcovkou.

Daniela, ste nositeľkou ocenenia Purpurové srdce. Aký ste mali pocit pri jeho preberaní?

Keď som sa dozvedela o svojom ocenení, bola som unesená. Ocenenie Purpurového srdca je v mojich očiach také prestížne na poli predčasniatok, že som si ani nedokázala predstaviť zásluhu, za ktorú by som ho mala dostať práve ja. Veľmi ma dojalo jeho udelenie a o to viac si to vážim, že sa to stalo v roku, kedy OZ malíček oslavovalo svoje desiate narodeniny. Aké symbolické!

Hrialo ma pri srdci, že Emuška mohla stáť pri mne na pódiu. Retrospektívne mi prebleslo mysľou, kde sme boli pred deviatimi rokmi, keď sa naše vtáčatko vyliahlo o toľko skôr a keď sme sa modlili a bojovali za jej zdravý život. Mala som v sebe zmes pocitov vďačnosti za všetko, čo nás postretlo, za ľudí, ktorí pri nás stáli, za lekárov a sestričky, ktorí robili možné aj nemožné, za úžasné dievčatá z OZ malíček, ktoré ho doviedli do dnešnej profi podoby, no najmä za zázemie a životného partnera, ktorý pri mne stojí už viac než 15 rokov. Skrátka som bola šťastná a dojatá ako blcha (úsmev).

Aká bola vaša cesta do OZ malíček?

Skorším príchodom našej prvorodenej Emky na svet som sa dostala k téme predčasniatok. Oslovila ma Ľubka Kaiserová, aby som sa stala členkou vtedy začínajúceho OZ malíček a ja som neváhala. Zapojila som sa do činnosti a snažila sa spolupracovať pri náprave vtedy panujúceho predsudku, že všetky predčasne narodené deti si nesú životom nejaké postihnutie. Nemohla som sa s touto dogmou stotožniť. Aj to bola jedna z vecí, ktoré ma presvedčili vydať náš príbeh. Dať nádej a nakopnúť rodičov predčasniatok, či maminy, ktorým hrozí predčasný pôrod, že sa to nemusí skončiť katastrofou a v cieľovej rovinke môžu doma vychovávať zdravé spokojné bábo, ktorému by nikto netipoval predčasné narodenie.

Ako si spomínate na časy, keď sa Ema predčasne narodila?

Bolo to náhle ako blesk z jasného neba. Celé tehotenstvo bolo bezproblémové. Chodila som do práce, cvičila, žila normálne. Nič nenaznačovalo, čo nás čaká. Dovtedy som sa s pojmom predčasný pôrod prakticky nikdy nestretla. Netušila som, že sa dá porodiť skôr. Mala som zafixovanú predstavu, že je v hre buď pôrod v termíne, alebo potrat. Netušila som, že sa dajú bábätká zachraňovať v takých včasných týždňoch tehotenstva.

Prečítajte si aj rozhovor so zakladateľkou projektu Čo dokáže mama s Andreou Kováčovou: Som v prvom rade mama. Všetko ostatné je pre mňa bonusom

Predčasne narodené deti sú veľkí bojovníci. Ja si to isté myslím, aj o ich rodičoch. Čo vám ako mame (rodičovi) v tom čase najviac pomohlo?

Určite rodina a najbližší známi. Nikto zo širšieho okolia nevedel, čo nás postretlo. Bolo neskutočné ťažké o tom hovoriť. S manželom sme si boli oporou jeden druhému, aj keď po večeroch sme neraz obaja plakali. Dnes, s odstupom času, hodnotím túto ranu ako vítaný zásah z hora. To, čo nás postretlo, celú našu vtedy rozbitú a boľavú rodinu spojilo a zocelilo. Vzťahy sa upevnili a sčasti aj uzdravili. Rada hovorím, že Emka svojím príchodom vyliečila celú rodinu.

Vnímate, že na základe vašej osobnej skúsenosti viete teraz vy lepšie pomáhať a pochopiť iných, ktorých sa podobná situácia dotýka?

Určite áno. Takáto skúsenosť zbližuje a prehlbuje schopnosť vcítiť sa do situácie rodičov, ktorí to práve prežívajú. Neraz sa mi emailom ozvala mamina, ktorá si prečítala knižku a tiež predčasne porodila, aby sa vyrozprávala, či túžila počuť, že to bude v poriadku. Taktiež kamarátky, ktoré predčasne porodili, sa na mňa obrátili s potrebou podpory. Rozumiem tomu, človek sa v takejto nečakanej traumatickej situácii potrebuje obrátiť na niekoho, kto si niečo podobné prežil. Potrebuje počuť, že všetko bude v poriadku.

Z vašich pocitov ste sa vypísali do knihy Venované Eme. Napadlo vám už pri písaní, že by ste knihu raz mohli vydať alebo to bolo skôr vaša osobná skúsenosť, spôsob vyplakania sa, ventilovania pocitov?

Keď som sa vrátila z nemocnice po predčasnom pôrode, vírila vo mne zmes chaosu, smútku, sklamania a celkovej zmätenosti. Nedokázala som v sebe spracovať, čo nás postretlo. Skúsila som to „dať na papier“, či sa mi to bude následne celé po prečítaní zdať jasnejšie. Písala som si taký denník. Zo začiatku nemal hlavu ani pätu. Potrebovala som nejako spracovať a pochopiť danú situáciu. Určite nešlo o zámer vydať knihu. Písala som často v noci, či v absurdne skorých ranných hodinách a zistila som, že už len tým písaním sa mi čiastočne uľavovalo. Tak som pokračovala.

S akými reakciami čitateľov sa stretávate?

Zatiaľ som sa stretávala s pozitívnymi ohlasmi, či už išlo o čitateľov, ktorých sa problematika predčasníctva týkala, o lekárky a sestričky, alebo aj o úplne nezainteresovaných čitateľov. Najviac ma teší pozitívna spätná väzba z perinatologických centier, ktorým sme knižky distribuovali minulé leto. Vraj bola osožná aj pre pani doktorky, ktoré sa mi zdôverili, že im pomohla vidieť a vnímať predčasný pôrod „z druhej strany“ – teda rodičov, ktorým sa to práve deje. Tento rozmer ma asi potešil najviac, lebo nie je nad to, keď sa do vašej situácie vie doktor, či sestrička vžiť. Nie, že by sme sa pred tým stretli s nejako neempatiou zo strany ošetrujúceho personálu. To nemôžem povedať. Práveže vždy spomíname s neskutočnou vďačnosťou na starostlivosť o našu Emku v čase, keď bola v nemocnici. No ide skôr o rozmer pochopenia a vžitia sa.

Podarila sa vám úžasná vec. Vaša kniha dostáva formu audiopodoby, kde svoj hlas prepožičala herečka Bibiana Ondrejková.

Áno, neskutočne sa teším, že Bibka Ondrejková kývla na spoluprácu a úplne nezištne nám knižku nahovorila. Som veľmi spokojná s výberom osoby, ktorá mi mala prepožičať svoj hlas. Bibiana je jednoznačne najlepšia voľba. Je jedna srdečná a skvelá žena, super susedka a tiež kamoška. Audiokniha bude k dispozícii na webovej stránke malíčka. Naši sledovatelia ju dostanú ako darček na Mikuláša (úsmev).

Vníma už aj Ema nejako citlivejšie, že kniha je o nej a že ste to s ňou nemali ľahké? Alebo ten čas ešte len príde?

Emka je veľmi vnímavý človiečik s veľkým srdcom. Je celkovo citlivá a vie, aký mala príchod na svet. Nikdy sme jej to netajili. V každom období, keď sa na svoje narodenie pýtala, sme sa jej to snažili (vždy s ohľadom na jej vek) popísať. Je pyšná, že o nej vyšla knižka a samozrejme sa tým v škole pochválila. Nie je to však naša každodenná súčasť. Myslím si, že táto fáza patrí už do minulosti a nežijeme tým.

Zapájate sa do činnosti do komunity OZ malíček. Viete nám povedať konkrétnejšie, v čom spočívajú vaše aktivity?

V poslednej dobe nie je moja činnosť v OZ malíček aktívna. Teraz to skôr prebrali naše skvelé profi dobrovoľníčky, ktoré povýšili OZ malíček na úplne iný level. Klobúk dolu pred nimi. Obdivujem ich entuziazmus, vytrvalosť a nasadenie. Teším sa, že malíček dostal takú profi podobu, ktorú mu dáva už nie len Ľubka, ale aj Ivet, Jarka, Ivanka, Veronika a Majka. Ste najlepšie, dievčatá!

Prečítajte si aj rozhovor s Denisou Knotkovou: Zriadiť chránenú dielňu bolo najlepším rozhodnutím môjho života

Vašou srdcovkou sa stal projekt „Bez kufríka neodídem“. Ako by to popísali sedemročnému dieťaťu?

Musím sa priznať, že odkedy mi o tomto projekte povedala Ľubka, hneď som si ho zamilovala, napriek tomu, že nejde celkom o vec predčasniatok. Obkukali sme túto aktivitu z Českej republiky a hneď ju zaradili pre jej krásnu myšlienku. Ide o to, že nechcené detičky prichádzajú po svojom narodení o svoje najranejšie spomienky, ktoré by im inak zachytili mamina a ocino. V projekte Bez kufríka neodídem išlo o zachytenie prvých momentov (fotografia, odtlačok ručičky, nožičky, prvý cumlík, či fľaška, prvý mojkáčik), ktoré sú uložené v kufríku, ktorý toto bábo po narodení dostane a putuje s ním ďalej jeho cestou až k náhradnej rodine. Dôležitým odkazom je zápisník, do ktorého môžu zachytávať prvé momenty ľudia, s ktorými príde bábo do kontaktu. Píšu mu tam rôzne odkazy, priania, prípadne spoločné zážitky. Takto ani odložené bábätká neprídu o najranejšie spomienky.

Čo by ste chceli odkázať všetkým rodičom a zvlášť rodičom predčasniatok?

Rodičom predčasniatok by som chcela poslať veľa pozitívnej energie a odkázať im, aby sa za žiadnych okolností nevzdávali. Prajem im veľa síl. Aj keď to bolí a čakanie sa zdá nekonečné. Raz to pominie. Treba byť vďační za každý jeden deň. Byť prítomný tu a teraz. Všetky deti sú dar, či už ide o donosené, nedonosené, inak obdarené, či detičky, ktoré prídu len na chvíľku, aby nás obohatili svojou prítomnosťou a následne nás tu ponechajú samých.

Každé jedno k nám prichádza niečo nás naučiť, nastaviť nám zrkadlo a dať šancu posunúť sa v živote na iný level. Nájsť v sebe nečakanú silu, objaviť hĺbku lásky, ktorú sme schopní cítiť a darovať, zvládnuť dovtedy nezvládnuteľné, preskúmať naše domnelé hranice a nebáť sa ich posunúť. Pretriediť si hodnotovú skriňu a celkovo dať životu nový rozmer. Ja na tejto nádhernej ceste prajem každému rodičovi veľa síl, trpezlivosti a radosti.

Ako by ste vy tromi vetami popísali OZ malíček? Čo pre vás znamená?

Malíček je mostom medzi odbornou verejnosťou v oblasti neonatológie a rodičmi. Poskytuje podporu a pomáha. Vnímam ho ako maják v bezútešnej situácii, do ktorej sa rodičia predčasným narodením detičiek dostali.

V čom vnímate, že vieme my, obyčajní ľudia, pomôcť v rámci problematiky predčasne narodených detí?

Ťažká otázka. Ak máte vo svojom okolí niekoho, kto prekonal, či prekonáva predčasné narodenie dieťatka, poskytnite mu oporu, možnosť sa vysťažovať, vyplakať, či len v tichu sa podeliť o svoju bolesť. Zdržte sa všeobecných klišé, fráz a hlavne priveľmi zvedavých otázok. Majte trpezlivosť. Ak ste rodič dieťaťa, ktoré navštevuje školu, kde chodí predčasniatko, ktoré potrebuje integráciu, či inú pomoc, učte svoje deti byť empatický, či poskytnúť pomoc spolužiakovi. Ak je treba, aj postaviť sa za znevýhodneného kamaráta.

Ale to sa netýka len predčasniatok. Ide všeobecne o vedenie detí k spolunažívaniu s inak obdarenými detičkami, aby z nich vyrástli vnímaví dospeláci, ktorí sa neboja ponúknuť pomoc a byť oporou. Odpovedajte trpezlivo na ich otázky typu, prečo je dieťa na vozíčku, či prečo sa správa neštandardne. Necíťte sa trápne a nezahriaknite ich, ak sa to spýtajú. Vysvetľujte. Ak máte len všeobecnú chuť pomáhať, viac informácií o možnostiach pomoci nájdete na stránke OZ malíček: malicek.sk v sekcii „Chcem pomôcť“.

Aké sú vaše ďalšie spisovateľské plány?

Konkrétne plány na ďalšie knižky nemám. No priznám sa, že už pár vecí mám rozrobených. Aktuálne však len čakajú na svoju chvíľu.

Blížia sa Vianoce. Aké je vaše prianie pre všetky deti a ich mamy?

Prajem všetkým ľuďom, nielen rodičom, aby využili predvianočné obdobie adventu k stíšeniu sa, aby sa vykašľali na frmol a nedržali sa zubami nechtami predstavy dokonalých Vianoc a užili si oddych, pokoj a ticho, ktoré so sebou prinášajú. Vychutnajme si prítomnosť ľudí okolo seba, tešme sa z maličkostí. Nechajme sa strhnúť čarom, ktoré vnímajú naši najmenší pod stromčekom. A hlavne, buďme vďační za všetko, čo v živote máme a neupínajme sa na to, čo nám chýba. Veselé Vianoce!

Ďakujem pekne za rozhovor.

Zdroj foto: archív D. S.

Tagy

6 komentárov

Zanechaj nám svoj komentár