Začnite písať

RODIČOVSTVO

Rodičia nerobte túto CHYBU. Psychologička radí, ako správne chváliť svoje deti

Na tému budovania detského sebavedomia sme sa porozprávali s klinickou psychologičkou Mgr. Zuzanou Šofranekovou. Dozviete sa, akými praktickými spôsobmi môžeme naše deti viesť k tomu, aby sa cítili sebaisto a rovnako aj to, ako môže aj dobre mienená rodičovská pochvala sebavedomie detí naopak znižovať.

šofraneková

Na otázky nám odpovedala Mgr. Zuzana Šofraneková

Sebavedomie jedinca sa formuje už v tele matky

„Sebavedomie alebo sebadôvera sa formuje celý život, so začiatkom ešte v brušku matky. Prvým faktorom je to, či je dieťa chcené a vytúžené, alebo nie veľmi žiadané. Po narodení sa sebadôvera vytvára pomocou vzťahov s okolím a vlastnými skúsenosťami. Dieťa potrebuje v prvom rade cítiť pocit bezpečia. Rodina má poskytovať dieťaťu základnú citovú istotu, útočisko, ku ktorému sa môže uchýliť v situáciách ohrozenia a bolesti,“ vysvetľuje Mgr, Šofraneková.

Akými praktickými spôsobmi vieme budovať vieru v seba u dieťaťa?

Deti vieme k sebavedomiu podporiť mnohými spôsobmi:

  • Prejavovať lásku a prijatie. Dieťa potrebuje cítiť, že je prijaté také, aké je, so všetkými emóciami, zlyhaniami a myšlienkami.
  • Pomôcť im pochopiť, čo cítia. Vyhýbajte sa označovaniu emócií ako pozitívne a negatívne. Emócie nie sú ani dobré ani zlé. Je úplne v poriadku prežívať rôzne emócie, od radosti až po plač.
  • Neporovnávať ich s inými deťmi. Neukazovať, čo je na nich horšie v porovnaní s Jankou či Miškom. Deti sú veľmi citlivé na kritiku a vytvárame v nich tak pocit menejcennosti a zlyhania.
  • Vnímať dieťa ako rovnocenného partnera. Neklamať, nezavádzať, netvrdiť, že ho vezmú policajti, ak bude vystrájať. Nehovoriť, že ho nebudete ľúbiť, ak nebude poslúchať. Rodičia ako najbližšie osoby majú za zodpovednosť vytvoriť pre dieťa pocit bezpečia.

  • Pýtať sa na ich názor, nechať ich rozhodovať a spolurozhodovať aj v dôležitých otázkach.
  • Chváliť ich za snahu a povzbudzovať. Aj keď veci nevýjdu, pochváliť dieťa, že to vyskúšalo a povzbudiť ho k prekonaniu prekážok a strachu.
  • Za neúspechy dieťa netrestajte ani nekritizujte. Môže to v ňom vyvolať strach zo zlyhania, ktorý vie byť veľmi obmedzujúci v ďalšom fungovaní a zabrániť mu v úspechu. Dieťa nie je ochotné podstúpiť riziko zlyhania, tak sa uspieť ani nepokúsi. Dieťa musí cítiť, že rodič je tu preto, lebo mu chce dobre a je mu oporou. V prípade neúspechu pozvať dieťa, že si na to ideme spoločne sadnúť a spoločne situáciu vyriešiť.
  • Neposmievať sa im ani ich neponižovať. Snažte sa byť empatickí.
  • Vysvetliť im, že to, čo vidia na sociálnych sieťach, nemusí byť reálne a je to prinajmenšom vystrihnuté z kontextu.
  • Nezabúdajte, že ste mu vzorom. To, že sa dieťa učí napodobňovaním už všetci vieme. Len zabúdame, že to tak naozaj je. 🙂 Ak chcete mať z dieťaťa zdravo sebavedomého človeka, pracujte aj vy na svojom osobnom rozvoji a ukážte mu, ako na to.

Aj dobre mienená pochvala môže sebavedomiu uškodiť

Rodičia robia najčastejšie chybu, o ktorej by málokto povedal, že chybou je. Nesprávne dieťa chvália. Chvália ho spôsobom, ktoré u neho môže vyvolať fixné nastavenie mysle. Fixné znamená nepružné, statické.

Predpokladáme, že žiaden rodič svojmu dieťaťu nechce zle. Nemusí to byť karhanie či kritika. Aj pochvaly ako: “ty si šikovný, inteligentný,” dokážu u detí znížiť sebavedomie. Všetko, čo vyjadruje “nemennú” vlastnosť (ty si taký a taký), vyvoláva fixné myslenie, takže dieťa nadobúda pocit, že sa tieto veci nedajú zmeniť.

Výskumy vedené psychologičkou Carol Dweckovou ukázali, že to, ako chválime deti, má významný vplyv na ich ďalší rozvoj. Ak povieme dieťaťu, že dosiahlo úspech preto, že je talentované, vníma to ako „dar“ – ako niečo fixné, čo jednoducho má a tento názor sa snaží udržať. Dieťa, ktoré formujeme k fixnému nastaveniu (vetami: „Si chytrý. Si talentovaný. Si super.“) si volí ľahšie úlohy, aby tak sebapotvrdzovalo svoj intelekt.

Pri fixnom nastavení mysle sa zlyhanie – ako ČIN (zlyhal som) pretransformuje na IDENTITU (som neschopný). Ak zlyhá, naruší to jeho pozitívny sebaobraz. V prípade neúspechu má potom tendenciu klamať, aby obhájilo svoju ustálenú predstavu a v prípade úspechu má tendenciu zveličovať, aby ju umocnilo (a nerobia to len deti).

Ako teda správne chváliť?

Deti by sme mali viesť skôr k rastovému nastaveniu mysle, ktoré ich má nasmerovať ku kreativite, prijímaniu ťažších úloh, prekonávaniu výziev a najmä k tomu, že musia byť vytrvalé a ak chcú dosiahnuť nejaký cieľ, musia pre to niečo robiť. Deti chváľme za snahu a vytrvalosť. Vtedy pochopia, že ich snaha bude viesť k výsledkom, nebudú ustráchané z nedostatočného výkonu, a na zlyhanie sa budú pozerať ako na skúsenosť, z ktorej sa dokážu poučiť. Navyše, deti s rastovo nastaveným myslením sa svoje neúspechy nesnažia prekryť, čo v konečnom dôsledku, vedie k lepšej komunikácii, úprimnosti a harmonickejším vzťahom.

Prečo fixné nastavenie mysle vedie k zavádzaniu a klamstvám?

Pre deti je zásadná predstava, že majú hodnotu a budú milované. Pokiaľ dieťa nemá istotu, že si ho rodičia budú vážiť a ľúbiť za každých okolností, fixné myslenie mu podá pomocnú ruku a ukáže mu, kedy tú lásku bude mať.

Psychológovia Carl Rogers a Karen Horneyová prišli s teóriou emočného vývinu detí. Domnievali sa, že ak dieťa nemá istotu, že ho budú rodičia prijímať, bude zažívať silnú úzkosť. Cíti sa stratené a hľadá jednoduchšie cestičky, ako to prijatie získať a to aj podvádzaním a klamstvami. Keď si mamka a ocko o mne myslia, že som superdieťa a lásku mi dávajú najavo len, ak im to dokážem, neprídem za nimi a nepriznám sa, že som rozbila vázu po babke, lebo tým by som im ukázala, že superdieťa nie som a potom by ma už neľúbili. Toto sa deje v tých malých hlavičkách. Preto sa boja nosiť domov horšie vysvedčenia, preto zatajujú zlé známky alebo sa nepriznajú, ak urobia chybu. A takto to pokračuje celý život.

Nehovorím, že je to výlučne vina rodičov. Fixné myslenie sa s nami vezie aj počas nasledujúceho života. Ak sa ľudia držia fixného nastavenia mysle, často k tomu majú nejaký dôvod. Niekedy v minulosti im dobre poslúžilo. Povedalo im, kým sú a kým chcú byť (chytrí, talentovaní), a tiež im poradilo, ako na to (udržia si to tak, že budú podávať dobrý výkon). Poskytlo im teda vzorec pre sebavedomie a cestu k láske, obdivu a rešpektu od iných. Ak naučíte dieťa myslieť rastovo, prijímať prehry a na zlyhania sa pozerať ako na skúsenosti, odzrkadlí sa to v jeho odvahe a sebavedomí.

Zdroj foto: unsplash.com

Tagy

1 Komentár