NAČÍTAVAM

Začnite písať

BÁBÄTKO MAGAZÍN ODPORÚČAME RODIČOVSTVO

Buďte autentický rodič. Tak najlepšie podporíte sebavedomie vášho dieťaťa

Share

Na budovanie detského sebavedomia majú primárny vplyv najmä rodičia a ich vzťahy. Celková rodinná energia a dynamika dokáže ovplyvniť jeho budúce vnímanie určitých situácií a aj to, ako na ne zareaguje. O tom, že ak chceme svojmu dieťaťu položiť základy zdravého sebavedomia, musíme mu ísť sami príkladom, sme sa porozprávali s poradenskou psychologičkou a kariérovou poradkyňou Mgr. Kristínou Hroncovou, PhD.

Ako by sme mohli charakterizovať pojem sebavedomie?

Hroncová

Na otázky odpovedala Mgr. Kristína Hroncová, PhD.

Sebavedomie človeka sa začne formovať hneď ako si dieťa začne uvedomovať svoju oddelenosť od svojej primárnej vzťahovej osoby (väčšinou matky) a formuje sa spoločne s jeho osobnosťou.

Sebavedomie je vlastne hodnotenie jednotlivcovej osobnej hodnoty a vypovedá o postoji k sebe samému,  často sa označuje aj ako sebaocenenie alebo sebaúcta. Z výskumov vyplýva, že pozitívne vnímanie vlastnej hodnoty alebo sebaúcta sa spája s radom pozitívnych výsledkov ako je optimizmus, životná spokojnosť, emocionálna stabilita, nižšia úroveň prežívaného stresu.

Tieto charakteristiky vnímam aj u svojich klientov vo svojej praxi, kedy mnoho klientov prichádza s požiadavkou toho, že by chceli byť v živote šťastní a spokojní, avšak nedokážu identifikovať, prečo sa tak necítia. Napriek tomu, že u mnohých existujú objektívne činitele, ktoré by mali vypovedať o spokojnom živote, oni sa vnútorne tak vôbec necítia. V mnohých prípadoch táto životná nespokojnosť vyplýva práve z nízkeho sebavedomia a prejavuje sa rôznymi psychickými ťažkosťami a problémami.

Akú rolu vo formovaní sebavedomia zohrávajú vzťahové vzorce, ktoré vidí dieťa u svojich rodičov?

Prvé a primárne vzťahové väzby má väčšina detí k svojim rodičom, predovšetkým k svojej matke. Mnohí už určite počuli prirovnanie, že deti sú ako „špongie“. Kým sú malé a sú takpovediac „nepopísaný list“, učia sa veľmi rýchlo z podnetov z okolia, vnímajú emocionálne ladenie ľudí a hlavne, učia sa opakovaním po dospelých.

Rodič, ako primárna vzťahová osoba, je jednak ten, ktorému dieťa najviac dôveruje, kto je pre neho najbližšou osobou a jednak je to človek, ktorého stretáva najčastejšie, s kým je v najužšom kontakte. U malých detí a detí všeobecne sa mozog rýchlo formuje. Vytvárajú sa v ňom spoje, ktoré sa na seba napájajú a začne sa vytvárať niečo ako strom. Neskôr sa medzi sebou začnú prekrývať konáre stromov a stromy vytvoria niečo ako les. Čím viac „stromov“ je vo vzájomnom prepojení, tým lepšie, pretože si jednotlivec vytvára sieť nazývanú engram, ktorý zastupuje jednotlivé procesy a myšlienky.

Človek tak získava určitú anatomickú zásobu, ktorú môže využívať pri riešení situácii, s ktorými sa stretáva. Dieťa teda od malička začína vytvárať a ukladať vo svojom mozgu vzorce, ktoré vidí vo svojom prostredí a zarámcováva ich do svojho prežívania a správania.

Dieťa na začiatku svojho života nie je ešte schopné porovnávať a samé si vyberať a rozhodovať sa. Inštinktívne začne používať vzorce, ktoré vidí u svojich rodičov a v domácom prostredí. Stávajú sa pre neho akousi normou a postupne ich uplatňuje vo svojom živote. Preto je nesmierne dôležité, akú vzťahovú väzbu a aký príklad ukazujeme svojim deťom od úplne útleho veku ich života.

Tvrdenie, že dieťa nám ako malé nerozumie alebo že nevie dostatočne vnímať naše pôsobenie na seba, nie je preto úplne pravdivé. Základ pre osobnosť a zdravý vývin jednotlivca sa tvorí od útleho veku života dieťaťa, vo významnej miere v oblasti vzťahovej väzby do jedného roku života a z hľadiska vývinu osobnosti a vlastného JA do troch rokov života.

Ako ovplyvňuje prístup rodičov budovanie sebahodnoty a sebavedomia dieťaťa?

Deti správanie rodičov v mladom veku vnímajú ako referenciu. Na jeho základe budú neskôr hodnotiť svet a životné situácie, s ktorými sa stretnú. Je dôležité, aby dal rodič dieťaťu, jednoducho povedané, dobrý základ. Deti svojich rodičov kopírujú. Je mi zrejmé, že každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie a snaží sa ho vychovávať najlepšie ako dokáže, na základe svojich možností a predpokladov.

Samozrejme tiež platí, že nie všetci sme rovnakí, čo pre jedného rodiča môže byť správne, iný to tak hodnotiť nemusí. Spôsob nazerania na človeka v humanistickej psychológií je sám o sebe nehodnotiaci, preto ani nie je vhodné, či žiaduce, hodnotiť prístup rodičov k výchove ako dobrý alebo zlý. Avšak preto aj prístup k dieťaťu a jeho prežívaniu vychádza z princípu nehodnotenia, akceptácie a prijímania dieťaťa ako jedinečnej individuality.

Tým, že žijeme v dobe kedy máme ľahký prístup k médiám a internetu a vieme sa ľahko dostať k rôznym informáciám, prevládajú aj rôzne trendy a overené spôsoby výchovy. Rodičia na seba často cítia tlak, že ak nebudú svoje deti vychovávať určitým konkrétnym a správnym spôsobom, nebudú dostatočne dobrí rodičia, lebo „ostatní to robia lepšie“.

Tento tlak na seba a na výchovu detí sa prejavuje najmä u matiek. V mojej praxi sa často stretávam s mamičkami, ktoré prichádzajú so syndrómom vyhorenia (pričom syndróm vyhorenia sa už neviaže len k vyhoreniu v pracovnej oblasti). Mamičky pri výchove detí, starostlivosti o manžela, domácich povinnostiach, prípadne v dôsledku pracovného nasadenia, často vôbec nemajú čas na seba a na svoje potreby. Odsúvajú samé/samých seba na zadné až posledné miesto v rebríčku dôležitosti a hodnôt vo svojom živote.

U matiek je to väčšinou bežné, že dávajú potreby detí a rodiny pred tie svoje. Aké máte skúsenosti vo svojej praxi?

Jedna z prvých a najdôležitejších vecí, ktoré sa svojich klientov často pýtam je, na koľkom mieste sú sami pre seba vo svojom živote. Je to veľmi jednoduchá otázka, ktorú však človek nepočúva často, a preto je pre ľudí zistenie, keď si uvedomia, že sú niekde na posledných priečkach, veľmi objavné. Z môjho pohľadu je zdravé a adaptívne, keď sme samy pre seba vo svojom živote na prvom mieste, dokonca aj pred svojimi deťmi či manželmi alebo manželkami.

Mnoho ľudí má predstavu, že ak bude mať sám seba rád a bude pre seba dôležitý, automaticky to znamená, že sa stane viac sebeckým, egoistickým, či menej empatickým človekom voči pocitom druhých ľudí. Táto predstava nie je pravdivá. Žiadnym spôsobom sa to, ak si vážim a mám seba dostatočne rád, nevylučuje s tým, aby som tieto kvality v adekvátnej miere vedel dávať aj druhým ľuďom.

Sebaláska a sebaúcta nám však zabezpečí, že budeme vedieť ustáť, vidieť a porozumieť vlastným hraniciam, ktoré by druhí nemali prekračovať. Budeme vo väčšej miere vnímať svoje hodnoty a rozhodovať sa na základe nich a v neposlednom rade budeme citlivejší a vnímavejší k svojmu prežívaniu.

Veľa rodičov sa snaží isté emócie a nedôveru v seba pred deťmi skrývať, najmä ak majú pocit, že dieťa na to ešte nevyzrelo. Môže sa to odraziť aj v budovaní detskej sebahodnoty?

Deti do troch rokov vnímajú veci najmä na emocionálnej úrovni. Naše deti vedia presne identifikovať, kedy sa cítime zle, kedy sme nervózny, smutný alebo neistý. Deti sú ako malé „detektori lži“ a pre mňa je to jedna z ich najkrajších charakteristík, ktorá aj nám rodičom ukazuje zrkadlo a je to spôsob pomocou ktorého dokážeme pri našich deťoch a s nimi rásť.

Ak sa teda pýtame na to, ako vie rodič nevedome sabotovať rozvoj zdravého sebavedomia svojho dieťaťa, jednou z dôležitých vecí, ktorú by si mal uvedomiť je to, aby dával svoju dieťaťu príklad, ktorý chce, aby jeho dieťa videlo. Ak robíme všetko preto, aby sa naše dieťa cítilo dobre, aby malo stále vytvorené najlepšie podmienky, hračky, stravu atď., a pritom nedbáme na to, do akej miery sme my samotní spokojní v tomto procese, ukazujeme mu pravý opak.

To, čo dieťa potrebuje vidieť ako príklad zdravého a pozitívneho sebaobrazu svojho rodiča, aby si aj ono dokázalo vybudovať silné korene a základ pre svoje sebavedomie, je vidieť autentického rodiča. Rodiča, ktorý si môže dovoliť byť aj unavený, rodiča, ktorý má niekedy „svoje nálady“, ktorý potrebuje aj čas pre seba a vie si ho vypýtať, ktorý dbá o svoje potreby a neprekračuje vlastné hranice.

Z teórie vyplýva, že k tomu, aby sa dieťa cítilo „vnímané“, aby nemalo pocit, že ho rodič zanedbáva alebo nie je pre neho prítomný, potrebuje 10 minút času denne, ktorý je venovaný IBA JEMU. Je dobré deťom ukázať a naučiť ich od malička, ako fungovať v spoločnosti. Keď deti vyrastú, nebudú sa v spoločnosti stretávať s tým, že im každý a za každých okolností vyhovie, že budú ich potreby a požiadavky vždy postavené na prvé miesto. Tieto charakteristiky nie sú tými, pomocou ktorých dokážeme budovať silné a pevné sebavedomie u svojich detí.

Zdroj foto: pexel.com, unsplash.com

Tagy