Psychologička Ivana Omámiková: Úlohou rodiča je práve to, aby sa dieťa cítilo v bezpečí

• či je vhodné chlapcom zakázať hru na vojakov,
• ako vytvoriť deťom bezpečné prostredie,
• akého rodiča potrebujú deti v náročných chvíľach,
• či treba hovoriť pravdu na rovinu alebo radšej nehovoriť nič a vypínať správy, keď dieťa vstúpi do miestnosti.

Myslíte si, že je dobré, ak je rodič proaktívny a vysvetľuje deťom alebo to treba nechať na deti? Keď sa nepýtajú, neotvárať zbytočne túto tému…

Uzavreté deti menej komunikujú, ak vôbec. Rodič často nevie, čo sa v ich vnútri deje. Ako postupovať v takomto prípade?

Rodičia s viacerými deťmi vedia, že každé dieťa je iné, každé potrebuje iný prístup. Pri dieťati, ktoré je možno viac uzavretejšie, je vhodné pomenovávať, čo rodič vidí, že sa s dieťaťom deje, napríklad: vidím, že si dnes nejaký zamračený? Si smutný? Čo sa deje? …..vidím, že máš strach…, vnímam, že dnes menej rozprávaš…

Vytvoriť dieťaťu bezpečné prostredie, kde nebude hodnotené za to, čo cíti, aké má možno názory a podobne. Aby mohlo otvorene hovoriť o tom, čo prežíva.

Na druhej strane máme aktívne, zvedavé deti, ktoré sa pýtajú možno až príliš. Rodič, v dobrej viere, chce ukázať deťom realitu, ukáže im fotky detí, ktoré utekajú samy s mamami, lúčia sa s otcami, ktorých možno už nikdy neuvidia. Dieťa sa zrazu rozplače a začne vzlykať, že nechce, aby aj jeho otec išiel do vojny, nechce aby niekto zomrel. Kde ten rodič spravil chybu? Ako ustriehnuť hranicu, čo povedať a čo už nie?

Možno je vhodné sa na to najskôr pozrieť zo strany dospelého človeka, ktorý už má nejaké zručnosti pracovať so záťažou. Aké je to pre nás, keď také fotografie vidíme, čo pri tom prežívame? Verím, že v nás nevyvoláva pozitívne prežívanie, skôr naopak, máme strach, cítime veľký smútok, hnev, úzkosť.

A čo to dieťa? Jeho prežívanie bude rovnaké, dokonca intenzívnejšie, nezrozumiteľnejšie a nebude sa cítiť v bezpečí. Úlohou rodiča je práve to, aby sa dieťa cítilo v bezpečí.  Ak chceme dieťa informovať o dianí, skôr by som volila cestu vysvetľovania témy konfliktov ako takých (ktoré určite každé dieťa zažilo) a že to, čo sa teraz deje na Ukrajine, je to, že ten konflikt už prerástol do vojny, čo je už prejav veľkej agresie. Dieťa by sa malo učiť rozlíšiť medzi pocitom hnevu, konfliktom a agresiou.

Deti, predovšetkým chlapci, sa často hrávajú na vojakov. V situácii, keď sa však vojna reálne deje, myslíte, že rodičia by im to mali nechať ako hru alebo je na mieste, aby sa načas hranie na vojakov odložilo s patričným vysvetlením?

Hra je pre deti veľmi dôležitá, preto nie je vhodné im túto súčasť detstva odoberať. Môžeme sledovať skôr to, ako sa to dieťa pri hre správa, a ak máme pocit, že dieťa neprimerane reaguje na svojho spoluhráča (či už agresívne, alebo pod vplyvom nejakých informácií o vojne na Ukrajine), je vhodné skôr korigovať dieťa. Nie brať mu hru.

Treba si tiež uvedomiť, že v hre dieťa vyjadruje aj svoje prežívanie, a preto tento prostriedok nie je vhodný dieťaťu odobrať. Skôr sa snažiť vnímať hru ako prostriedok, ktorý môže aj dospelým pomôcť porozumieť viac dieťaťu a jeho prežívaniu a je to tiež vhodný prostriedok, kde sa učí práve aj chápaniu rôznych sociálnych konceptov a podobne.

Ako môže rodič nechtiac uškodiť / ublížiť deťom v takýchto náročných situáciách?

Ak rodič nevytvára prostredie pre dieťa, kde cíti istotu, bezpečie, že môže hovoriť otvorene o tom, ako veci vníma a prežíva, bez toho aby sa necítilo hodnotené, môže dôjsť skôr k tomu, že sa dieťa uzatvorí a nebude chcieť otvorene komunikovať s rodičmi (a to sa netýka len témy vojny). Tak ako rodič, aj dieťa potrebuje cítiť, že je prijaté so všetkým, čo prináša. Samozrejme, každý máme rôzne názory a nemusíme vždy s každým súhlasiť, no aj to vieme odkomunikovať práve tak, aby nevznikol konflikt. Napríklad, ja to vnímam inak, ale je to úplne v poriadku, že ty to vnímaš takto….. Dieťa tak učíme, že odlišnosť v názoroch je v poriadku, len spôsob akým ho prejavíme, už môže uškodiť a viesť ku konfliktu.

Akého rodiča potrebujú deti vo chvíľach neistoty, otázok, vypätých situáciách?

Režim aj pre deti a pre dospelých je dôležitý. Aj napriek tomu, že za našimi hranicami vypukla vojna, mali by sme brať ohľad aj na seba a svoje potreby. Rovnako aj rodič sa môže z tejto témy cítiť vyčerpaný, bez nálady, frustrovaný, smutný. Skôr by som preto odporučila, aby rodičia spolu s deťmi trávili viac času pri aktivitách, ktoré im robia radosť a mohli sa trošku uvoľniť z tých informácií, ktoré sú okolo nás a vyvolávajú nepríjemne pocity. Tiež, aby sa venovali činnostiam, ktorým sa venovali doteraz, ak sa teda na to cítia.

Prečítajte si aj článok:  5 tipov ako sa s deťmi rozprávať o vojne a konflikte na Ukrajine

Má trauma nejaké fázy, resp. etapy? Pri akých prejavoch správania treba spozornieť a obrátiť sa radšej na odborníka?

Už z histórie vieme, že vojny zanechávajú v ľuďoch rôzne straty, čím spôsobujú psychické ťažkosti. Ukazuje sa, že vo vojnových zónach je u ľudí veľké percentuálne zastúpenie postraumatickej stresovej poruchy. Ide o poruchu, ktorá vzniká následkom psychickej traumy (náhle odlúčenie od partnera, rodičov, úmrtie blízkeho).

Medzi príznaky patrí, že človeku sa opakovane vracajú spomienky na traumatickú udalosť, snaží sa vyhýbať všetkému, čo traumu pripomína, rôzne negatívne zmeny v nálade, myslení, emóciách. Taktiež môže byť prítomné zvýšené nabudenie organizmu, ako keby bol neustále v strehu. Dôsledkom toho dochádza k zhoršenému spánku a sústredeniu. Kvalita života sa znižuje. V prípade, že si všimneme prítomnosť daných príznakov, je nevyhnutné navštíviť odborníka.

Čo podľa vás v tejto chvíli najviac potrebujú utečenci? Vyjadrenie podpory, prejavenie ľútosti, materiálna pomoc? Ako najlepšie reagovať – úsmevom, prihovorením sa? Či lepšie je nepýtať sa, nerýpať do situácie? Predsa len, my dospelí dávame príklad aj deťom…