Rodičovstvo v čase vojny: Snažíme sa deťom hovoriť pravdu

Na Ukrajine sa rodiny musia prispôsobiť strašnej novej realite vojny. Niektorí odchádzajú, no sú aj takí, ktorí sa rozhodli zostať. Ako v takej situácii vysvetlíte malým deťom, čo sa práve deje?

Rodičia sa tvária, že to všetko je len hra

Pred desiatimi dňami mal Anton Eine, spisovateľ sci-fi na Ukrajine, uviesť na trh svoju najnovšiu knihu – ale potom vtrhli Rusi. Teraz hovorí, že na ničom z toho už nezáleží. Skrýva sa v Kyjeve s manželkou a ich trojročným synom.

Bývajú v 24-poschodovom bytovom dome s podzemným parkoviskom, kde ľudia spia na betónovej podlahe. Je krutá zima a Anton sa obáva, čo sa môže stať, ak sa budova zrúti, a tak sa on a jeho rodina cítia bezpečnejšie v štvorcovej betónovej studni medzi výťahmi. Tá sa stala ich útočiskom počas neustáleho húkania sirén. Prinesú hračky a synov tablet a ubezpečia sa, aby sedel v rohu, čo je najbezpečnejšie miesto.

Anton hovorí, že ich syn je znepokojený a kladie veľa otázok. „Včera zišla moja žena dolu a keď sa vrátila, spýtal sa ma: „Mami, zastrelili ťa?“ a ona povedala ‚Nie dieťa‘ a on povedal: ‚Zastrelia ma? Nechcem, aby robili bang-bang‘.“

Anton hovorí, že niektorí rodičia prišili deťom na oblečenie odznaky s krvnou skupinou a učia ich adresu bydliska a mená rodičov pre prípad, že by boli odlúčení. A kým sa schovávajú v úkrytoch alebo sa snažia nastúpiť do vlakov a ujsť do bezpečia, mnohí rodičia sa medzi sebou rozprávajú aj o tom, ako vojna ovplyvňuje ich deti a ako ich čo najlepšie ochrániť pred traumou.

„Niektorí rodičia hovoria deťom, že je to hra,“ hovorí Anton. „Snažíme sa povedať synovi pravdu, ale jemnejším spôsobom, prispôsobeným mysli trojročného dieťaťa. Vravíme mu, že na nás zaútočili zlí vojaci a dobrí vojaci, tí s ukrajinskou vlajkou, sú tí, ktorí nás chránia, a tu v tejto svätyni sa nemusíme báť.“ Zdá sa, že kresby jeho vlastného syna nevykazujú žiadne známky traumy, ale niektorí Antonovi priatelia majú staršie deti a obrázky, ktoré kreslia, jasne ukazujú, že ich situácia ovplyvnila.

Antonova známa zverejnila obrázok svojho 4-ročného syna, ktorý nakreslil počas noci strávenej v kryte. Ukazuje ľudí, ktorí utekajú pred červeným diablom.

Je v poriadku, že dospelí teraz nadávajú

Rodičia a zamestnanci z jaslí jeho syna zostávajú v kontakte prostredníctvom sociálnej siete Telegram, kde sa delia o rady, ako sa s deťmi rozprávať o tom, čo sa deje. Objavil sa tam dokonca aj návod, ako deťom vysvetliť, prečo je teraz v poriadku, keď dospelí nadávajú, zatiaľ čo v bežnom živote to nie je v poriadku.

„Vzhľadom na túto situáciu dovolíme synovi pozerať oveľa viac rozprávok a zjesť aj viac sladkostí ako normálne. Potrebujeme jeho pozornosť zamestnať niečím iným, aby sa príliš netrápil tým, čo sa práve deje. Psychológovia nám radia, aby sme boli v týchto časoch k deťom jemnejší a milovali ich oveľa viac ako zvyčajne,“ hovorí Anton.

Čo sa však týka bezpečnosti, musia byť veľmi prísni. Ich trojročné dieťa rýchlo zistilo, že keď zaznie siréna, rodina musí utiecť a schovať sa. „Akonáhle počujeme sirény alebo dostaneme upozornenie, kričíme: Do krytu! a nech robí čokoľvek, nechá to a uteká. Chápe, že situácia je mimoriadna. Dokonca nás prekvapuje, ako dobre deti chápu nutnosť poslúchať práve v týchto chvíľach.“

Zdroj: SITA

Celé dni počúvame výbuchy a ja musím deťom vysvetliť, čo sa deje

Keďže sa ruské ostreľovanie zhoršuje a konvoje sa približujú, mnohí ukrajinskí rodičia sa rozhodli utiecť zo svojich domovov so svojimi malými deťmi v závese. Hanna, vedkyňa, opustila Kyjev a odcestovala do Poľska so svojimi dvoma synmi, ktorí majú osem a šesť rokov. Celé dni boli doma a počúvali výbuchy, okná sa triasli a ona im nejako musela povedať, čo sa deje.

Bolo pre ňu ťažké nájsť rovnováhu medzi realitou a tým, koľko toho detská myseľ znesie. „Pre mňa ako matku to bola výzva, pretože si musím vybrať medzi tým, ako im vysvetliť pravdu, no zároveň ich príliš nevystrašiť,“ hovorí. „Tak som im len povedal, že sme pod útokom a momentálne sme v bezpečí, ale keď budeme mať pocit, že musíme ujsť, tak musia počúvnuť.“ Musel sa zmeniť aj jej výchovný štýl, pretože v tomto prípade nie je priestor na diskusiu. „Normálne ich vždy pekne požiadam, aby niečo urobili, ale teraz skôr vydávam rozkazy.“

Zdroj: Ministerstvo vnútra SR

Cestovanie vo vojnovej zóne je vyčerpávajúce

Po niekoľkých dňoch ostreľovania Hanna cítila, že už nechce, aby jej deti počuli bomby, a rozhodla sa opustiť Ukrajinu. „Bolo to naozaj veľmi náročné rozhodnutie,“ hovorí. Aj jej deti museli urobiť ťažké rozhodnutie – mohli si vziať len jednu zo svojich hračiek. Jej starší syn si vybral Toothlessa, hračkárskeho draka zo série How to Train your Dragon, a jej mladší si vybral autíčko Transformer, ktoré sa mení na robota. Bolo to pre nich obrovské rozhodnutie, hovorí Hanna – možno také dôležité, ako pre ňu opustiť svoju krajinu.

Do bezpečia v Poľsku im to trvalo 52 hodín. Hannin bývalý manžel prešiel s nimi na prvú časť cesty autom, ale potom sa musel vrátiť a bojovať. Hanna hovorí, že cestovanie vo vojnovej zóne s dvoma deťmi bolo vyčerpávajúce a vie, prečo sa mnohí z jej priateľov rozhodli zostať niekde nablízku svojho domova. Teraz sú v bezpečí, ale chlapci sa veľa pýtajú na svojich starých rodičov a najmä na otca, ktorý tam zostal. „Sú to veľmi bolestivé otázky, pretože sa ma každý deň pýtajú, či žije, alebo či má ešte ruky a nohy. Neustále sa obávajú, že sa mu tam môže niečo stať.“

Preklad: bbc.com

Titulná foto: Ministerstvo vnútra SR