Denník zamestnanej matky: Deti si všetko zapamätajú a v nestráženej chvíli vám to vrátia aj s úrokmi

Deti sú úžasné stvorenia, ktoré ako špongia nasávajú všetko, čo sa okolo nich deje a majú tendenciu si to zapamätať až do chvíle, kedy to po vás hodia ako rukavicu do boja. Aj o tom si dnes môžete prečítať v príbehu z pera spisovateľky Danielle Medenej v ďalšej kapitol z jej knihy Denník zamestnanej matky, ktorá sa na materstvo pozerá s humorom a nadhľadom. 

Kto je Danielle Medená?

Danielle je matkou dvoch detí, dcér Klárky a Sárky. Popri tom je manželkou začínajúceho podnikateľa. No a ako inak, aj zamestnankyňou, aby prispela do rodinného rozpočtu. Svoje zážitky v tejto troj-úlohe si zapisovala, a tak vznikol denník, ktorý ju pri spätnom čítaní rozosmial aj pohladil po duši. Myslí si, že úloha matky je v dnešnej dobe stále nedocenená, preto sa rozhodla tento svoj denník publikovať. Aby aj ostatné maminky vedeli, že v tom nie sú samé. Všetko zlé raz predsa prehrmí a na to dobré sa bude spomínať s úsmevom na perách.

Vychovávame

Deti majú svoje kadejaké „muchy“. Sú iné u každého dieťaťa, v inom veku aj v inej intenzite. Naše dieťa dostalo svoje „muchy“ vo veku dvoch rokov. Našim každodenným spoločníkom sa stala precitlivenosť na všetko a všetkých a všadeprítomný plač.

Dieťa dokázalo byť na nervy aj z poštárky a plakalo aj preto, že našlo/nenašlo v polievke málo/veľa/nevhodné cestoviny. Plakalo pri prebudení, pri uspávaní, počas dňa, počas obliekania, jedenia, dýchania, proste všetko bolo dostatočným dôvodom na plač a ak náhodou už naozaj žiadny nebol, tak sa plakalo práve preto.

Dieťaťu logicky nevysvetlíte

Vysvetľovanie a krik nepomáhal, časom sme už plakali s ním, lebo iná možnosť nám už proste nezostala. Popri tejto veľkej „muche“ sme mali aj menšie pridružené „mušky“, ktoré tento kolorit ešte dokresľovali a spočívali v tom, že naše dieťa potrebovalo mať všetko na sebe dokonalé – dokonale rovnako ohrnuté rukáviky, dokonale natiahnuté pančušky, dokonale rovné švíky na ponožkách, dokonale v prostriedku hlavy copík…  Monk v priamom prenose.

Toto zúfalstvo spravidla začínalo ohrnutými rukávikmi v zime. Modlili sme sa, nech je už teplo a rukáviky sa skrátili. I stalo sa. Nepomohlo. Rukáviky nahradili švíky na ponožke. V prípade nedokonalosti – jeden švíček na ponožke mierne nakrivo – dieťa plakalo a zúrivo naprávalo švíky, až kým nebolo spokojné, alebo vyčerpané od plaču. Tá druhá možnosť sa stávala podstatne častejšie. Vtedy som už bola vyčerpaná aj ja a boh mi je svedkom, že som sa snažila na nete nájsť ponožky bez švíku, nech stoja čokoľvek. Samozrejme, že také nenájdete, ale vysvetlite to dokonalému dieťaťu. Vrešťalo, plakalo, zúrivo naťahovalo švíky a naprávalo ich presne do žiadanej polohy. Veľa z týchto ponožiek neprežilo.

Nekonečný príbeh

To isté platilo aj o pančuškách. Zúfalstvo sa vrátilo a modlitby tento krát zneli za obdobie bez ponožiek. Dočkali sme sa. Dieťa zistiac, že sa nie je na čo sťažovať, lebo namiesto rukávov má ramienka a namiesto ponožiek nemá nič, zamierilo na vyššie méty – hlava. A je jedno, či to boli copíky, alebo šiltovka, klobúk alebo čelenka, dosaďte si čo len chcete, všetko z toho bude pravda. Donekonečna sme naprávali šatky, šiltovky, klobúky, copíky, ofinku, každý jeden vlas na hlave. Ráno sme vstávali o pol hodinu skôr, lebo sme donekonečna zapletali a rozpletali vrkoče, ktoré neboli v požadovanej kvalite a na požadovanom mieste na hlave.

Moje zúfalstvo pramenilo hlavne z toho, že dieťa si na druhú stranu hlavy nevidí a aj tak vám bude s revom bohorovne tvrdiť, že ten cop má nakrivo! Ako ju môžete takto poslať do škôlky! Ostrihať dohola by síce bolo riešením, ale tento návrh nám neprešiel a tak sme sa trápili ďalej. Na konci leta, keď sme sa už naučili robiť správne vrkoče a na správnom mieste, prišla jeseň, a s ňou ponožky, a potom zima a s ňou dlhé rukávy. Táto náučná fáza v živote dieťaťa a naše zúfalstvo sa postupne začalo zlepšovať po dvoch rokoch. Áno, kým som nemala deti a počula som nejaké kričať od susedov, myslela som si, že tí krkavčí rodičia svoje dieťa minimálne týrajú. Teraz už viem, že:

• Nedostalo kinder vajíčko.
• Rožtek palacinky vytŕčal z tanierika.
• Jedna šnúrka na topánočke bola dlhšia.
• Jedna náušnička je otočená inak, ako tá druhá.
• Treba popraviť sponočku vo vlasoch.
• V polievočke je fazuľka namiesto šošovice.
• Mäsko nechutí tak ako minule (aj keď by ste odprisahali, že ste ho varili úplne rovnako).
• Kečup je červenší ako posledne.
• Vonku prší.
• Všetky ostatné tragédie a apokalypsy detského sveta.

Titulná foto: Jose Ibarra on Unsplash