Denník zamestnanej matky: Keď som sa popri materskej rozhodla dokončiť štúdium
Keď si počas materskej musíte „odsedieť“ následky mladíckej nerozvážnosti, nesie to so sebou aj následky. Aj o tom si dnes môžete prečítať v príbehu z pera spisovateľky Danielle Medenej v ďalšej kapitol z jej knihy Denník zamestnanej matky, ktorá sa na materstvo pozerá s humorom a nadhľadom.
Kto je Danielle Medená?
Danielle je matkou dvoch detí, dcér Klárky a Sárky. Popri tom je manželkou začínajúceho podnikateľa. No a ako inak, aj zamestnankyňou, aby prispela do rodinného rozpočtu. Svoje zážitky v tejto troj-úlohe si zapisovala, a tak vznikol denník, ktorý ju pri spätnom čítaní rozosmial aj pohladil po duši. Myslí si, že úloha matky je v dnešnej dobe stále nedocenená, preto sa rozhodla tento svoj denník publikovať. Aby aj ostatné maminky vedeli, že v tom nie sú samé. Všetko zlé raz predsa prehrmí a na to dobré sa bude spomínať s úsmevom na perách.
Ako som sa dala na štúdium
Vo svojej mladíckej nerozvážnosti som si po skončení školy zvolila isté experimentálne štúdium, ktoré toho času nemalo uznanú akreditáciu. Ale stačilo počkať 10 rokov a akreditácia sa dostavila. Nám, ako právoplatne skončeným absolventom ponúkli možnosť dorobiť si jeden rok externého štúdia a získať tak titul, ktorý danému odboru teraz náleží. A prečo nie, poviem si, vyštudovala som tri roky, prečo už nedotiahnuť ten posledný? A tak som sa prihlásila. Samozrejme, najskôr som si to podrobne prediskutovala s drahým, čumiacim do počítača:
„Zlatko, prišlo oznámenie o možnosti dorobiť si jeden ročník a získať titul, čo si myslíš?“
„…“
„Uznajú nám skúšky z minula a dotiahneme už len rok, aby nám to mohli dať…“
„…“
„Už som sa pýtala tých, s ktorými som v kontakte, vyše polovice triedy sa hlási…“
„…“
„Bolo by fajn za všetku tu námahu mať aspoň aký-taký titul, pri nástupe do práce sa mi to zíde.“
„…“
„Je to v Bystrici a chodí sa na víkendy raz za mesiac, zvládneme to?“
„…“
„Ja viem, že má Klárka len pol roka, ale keby som vás troch nechala u kamarátky v Bystrici, kým budem v škole, to by sa snáď dalo?“
„…“
„Už som sa s ňou rozprávala, že tam pokojne môžete byť, aspoň si jej muž bude mať s kým pokecať a baby sa zahrajú, kým budem preč…“
„…“
„Tak čo myslíš?“
“ Hmm… čo ja viem… hádam nejako zvládneme …“ (tak čo iné na to mohol povedať, rozumný argument proti neexistuje)
Vďaka bohu, prehovoril. Komunikácia pripomína ľadoborec, ale tento krát dorazil do cieľa, čo je skoro rovnaký dôvod na oslavu ako keď vyhráte 15 eur v športke. Čo na tom, že ste 30 vsadili.
Čo čumíš, ešte si nevidel ženu s päťkami?
A tak v deň zápisu docestujteme do Bystrice, odstavím drahého s deťmi u kamošky a s pocitom déja vu vchádzam na akademickú pôdu. Ako prvé, čo potrebujem zistiť, je to, aké sú prestávky. Ako dojčiaca matka totiž potrebujem odbehnúť nachovať svoje polročné dieťa. Obedná prestávka sa tvári dosť baby-friendly na to, aby som tryskom dorazila k dieťaťu, vybavila potravinové povinnosti a v plnej rýchlosti sa vrátila nazad do školskej lavice.
Ďalšia prestávka o dve hodiny už taká priateľská nie je, a tak síce tryskom dobehnem k dieťaťu, nakŕmim a vraciam sa behom nazad do školy, ale akosi ma chladí blúzka. Mysliac si, že to je len tým čerstvým vzduchom, bežím čo to dá. Udýchaná nenápadne vleziem do lavice a pozerám… na svoju blúzku… to nebol čerstvý vzduch, to boli chýbajúce vložky do podprsenky… v tej rýchlosti som si ich zabudla vložiť naspäť a tak mám mliečko po celej hrudi.
No nič, vytratím sa na toaletu a napchám na príslušné miesta hygienické vreckovky… Zapnem svetrík a tvárim sa, že – čo čumíš, ešte si nevidel ženu s päťkami?
Titulná foto: cottonbro na Pexels
