Začnite písať

Uncategorized

Denník zamestnanej matky: Takto to dopadne, keď čakám pomoc od manžela

woman

Aby bolo jasné, tak vy ste v domácnosti tá ochotná osoba, ktorá zabezpečuje support a oporu všetkým z rodiny. Občas sa však stane, že potrebujete pomoc vy. A u koho by ste ju mali hľadať, ak nie u vašej najbližšej osoby, vášho drahého manžela? Aj o tom si dnes môžete prečítať v príbehu z pera spisovateľky Danielle Medenej v ďalšej kapitol z jej knihy Denník zamestnanej matky, ktorá sa na materstvo pozerá s humorom a nadhľadom. 

Kto je Danielle Medená?

Danielle je matkou dvoch detí, dcér Klárky a Sárky. Popri tom je manželkou začínajúceho podnikateľa. No a ako inak, aj zamestnankyňou, aby prispela do rodinného rozpočtu. Svoje zážitky v tejto troj-úlohe si zapisovala, a tak vznikol denník, ktorý ju pri spätnom čítaní rozosmial aj pohladil po duši. Myslí si, že úloha matky je v dnešnej dobe stále nedocenená, preto sa rozhodla tento svoj denník publikovať. Aby aj ostatné maminky vedeli, že v tom nie sú samé. Všetko zlé raz predsa prehrmí a na to dobré sa bude spomínať s úsmevom na perách.

Manželská pomoc

Keďže som mala naplánovanú operáciu, mala som sa hlásiť o siedmej ráno na príjme na chirurgickom oddelení vo vedľajšom meste. Večer pred touto udalosťou som si zbalila tašku, nachystala deťom oblečenie na všetky možné poveternostné podmienky a katastrofické scenáre, naplnila chladničku až po strop a už piaty krát upozorňujem drahého, že ráno o pol šiestej potrebujem odísť, pretože idem na PRÍJEM DO NEMOCNICE kvôli operácii. Odpoveďou mi je občasné „hm“, ktoré po toľkých rokoch manželstva znamená akurát to, že žije – ale inak z neho nemáte nič. A tak ním zatrasiem a opakujem mu ďalší krát, že zajtra skoro ráno odchádzam do nemocnice.

„A roznesieš ráno aj deti? Mne sa to veľmi nehodí…“

Prevraciam oči a znovu opakujem, že odchádzam o pol šiestej. A to je čas, kedy naše deti môžem nechať akurát tak stáť na chodníku pred školou, ako také nechcené zvieratko, pretože o takom čase ešte v budove nie je ani vrátnik.

Tento fakt ho síce nepotešil, ale aspoň ho vzal na vedomie. Ostatné informácie – idem do nemocnice a vrátim sa možno až po týždni, mu ušami prešli bez toho, aby po sebe zanechali aspoň smrad. A starosť o to, či ten veľký kufor mám ako dotrepať na príjem do nemocnice v susednom meste a ešte tak skoro ráno, tiež nie je jeho, takže ju nerieši.

Môj pobyt v nemocnici prebiehal za občasných telefonátov typu – kde máme cestoviny? Omáčku z konzervy treba aj prihriať? Kde je strúhadlo na syr? Prečo baby nechcú olivy? A prečo ich máme iba jednu konzervu? A potrebuješ niečo? Nie? Tak zajtra na návštevu nemusím chodiť, že? Keďže po vyšetreniach sa ukázalo, že operácia nie je možná, po piatich dňoch ma prepustili. Domov som sa súkala mestskou, vlakom, ako divožienka – peši, za dažďa, s vetrom vo vlasoch a kufrom v rukách.

Titulná foto: pexels.com

Tagy