Na Deň matiek si oddýchla jedine moja práčka
Deň matiek je krásny sviatok, ktorý vzdáva hold všetkým matkám za ich starostlivosť o ďalšiu generáciu. A my mamy si patrične užívame túto zvýšenú pozornosť. Veď aspoň raz do roka sa nám niekto poďakuje za všetku tú lopotu, ktorú si každý deň „užívame“. No, ako môže dopadnúť prebudenie sa do Dňa matiek, ktorý sa teda dosť odlišuje od tých predstáv, ktoré o ňom máme?
Budem k vám teda úprimná. Keby mi niekto predtým, než som mala deti, povedal, čo ma čaká, asi by som fakt musela veľmi dobre porozmýšľať, či sa na to dám. Pre niekoho je materstvo poslanie. Pre mňa je to skôr fyziologická potreba zachovania rodu. A to sa nám s mužom teda podarilo na celej čiare. Naše deti sú našimi vernými kópiami a zdedili navyše aj tie najhoršie vlastnosti.
No a kedy je lepší čas dať najavo svoju genetickú podobnosť ako na Deň matiek. Nebudem sa pretvarovať. Rada si užívam tú pozornosť aspoň takto raz do roka. A že tento raz to vyšlo práve na nedeľu bol bonus. Moja kamoška práčka dostala voľno a ja som sa nemusela prehrabávať haldami bielizne s neidentifikovateľnými fľakmi a arómami.
Keď realita nekorešponduje s predstavami
Program dňa bol vopred naplánovaný. Mali sme s drobcami absolvovať návštevu kostola a neskôr rodinné posedenie pri dobrom obede v reštaurácii. V očakávaní krásneho dňa som ráno namiesto legín vytiahla nové šaty, nahodila make-up (aj keď som si nebola celkom istá, či už aj nebol po záruke, keď som ho už tak dlho nepoužila) a kdesi z hlbokých útrob skrine som vytiahla topánky s opätkom, ktoré boli kedysi obľúbenou súčasťou môjho nemamičkovského outfitu.
Vtedy som ešte netušila, že som už v príprave urobila niekoľko závažných chýb, ktoré som neskôr oľutovala. Sukňu som obliekla aj mojej dvojročnej dcére, pre ktorú to bola katastrofa dňa a dávala mi to patrične a dosť hlasno najavo. Nie nadarmo sa hovorí, že pre krásu sa trpí.
Prišli sme do kostola. Usadili sme sa a čakali na začiatok. No, len čo spustil organ, moja dcéra spustila s ním. Všetky oči zúčastnených sa v sekunde obrátili na nás. Bolo mi jasné, že o takýto doprovod celej ceremónie nestoja, a tak sme sa chtiac-nechtiac vyplížili čo najrýchlejšie von.
Zvyšok rodiny sme potom čakali na námestí, kým skončia bohoslužby.
„Nevadí,“ vravím si v duchu. „Buď rada, že nemusíš variť. Počkáme a potom sa pôjdeme najesť.“
Ďalší omyl toho dňa
Keď sme dorazili do reštaurácie, moje deti teda vôbec nemali v pláne si sadnúť a nebodaj aj niečo zjesť. Všetko bolo zaujímavejšie ako šalát so sušenou šunkou, ktorý nám priniesli ako predjedlo. Zvyšok chodov si už vlastne ani nepamätám. Čašníčka nám ich nakoniec ochotne pobalila do tých fajnových polystyrénových kontajnerov.
Počas slávnostného obeda sme s manželom na striedačku odbiehali od tanierov ku hojdačkám a preliezkam, kde sa deti rozhodli tráviť čas. Možno si poviete, že sme na nich mali byť prísnejší. Ale keď uvážime, že sme sa po dlhom čase ocitli konečne niekde mimo domu, niet sa čomu čudovať.
Naše sily nám pomaly dochádzali, moje krásne topánky sa zabárali pri každom kroku do mäkkej zeminy a stabilná chôdza v nich bola prakticky nemožná. Make-up sa mi celý roztiekol od slnka a potu. Kávu som si radšej ani neobjednávala a rovno som drahému dala pokyn na odchod. Alebo skôr útek.
Doma sme deti uložili na popoludňajší spánok a obaja sme sa s mužom len nemohúce zvalili na gauč. Viete, ako sa v niektorých zdrojoch uvádza, že máte objavovať svoje vnútorné dieťa? Tak presne takéto osvietenie sme v tej chvíli zažili a obaja sme sa zhodli, že je najlepší čas na šlofíka.
Nebudem vás napínať. Kým môj muž v sekunde zaspal spánkom spravodlivých, ja a moje vnútorné dieťa sme si teda neoddýchli, pretože moje deti majú na takéto situácie zjavne zabudovaný radar a už sa hlásili o slovo.
Keď som si tak potom večer v kľude rekapitulovala celý deň, uvedomila som si jedno.
Bez detí by nemalo veľký zmysel oslavovať Deň matiek.
Ale osláviť Deň matiek bez detí by bolo možno o niečo príjemnejšie. 🙂
Titulná foto: Brett Sayles na Pexels
