Odborníci z UNLP učia ľudí s duševnými problémami znovu fungovať v bežnom živote
Daniela trpela syndrómom vyhorenia. „Pociťovala som extrémnu únavu a úzkosť, stránila som sa ľudí a nebola som vôbec schopná fungovať v bežnom živote.“ Do nepriaznivej situácie sa dostala počas dvoch covidových rokov. „Bola som preťažená v práci, pracovali sme z domu, k tomu deti doma. To všetko za tie dva roky doslova vybuchlo,“ začína svoje rozprávanie 47-ročná Košičanka počas svoje terapie v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach. Liečila sa ambulantne na I. psychiatrickej klinike Univerzitnej nemocnice L. Pasteura na Tr. SNP. Postupne, na odporúčanie svojho lekára, začala navštevovať tunajší psychiatrický stacionár naplnený terapiami a rôznymi aktivitami.
„Doslova ma to vrátilo do života. Človek nie je tak zameraný na to, čo sa mu stalo. Zameriame sa na obrázok, pokiaľ maľujeme, na výrobok, keď niečo vyrábame, jednoducho na tú činnosť, ktorú tu vykonávame. Alebo na ľudí okolo seba. A tiež počúvame, že aj iným sa stali také veci ako nám samotným, že v tom jednoducho nie sme sami. Oddýchla som si vďaka terapiám sama od seba, od svojich myšlienok. Keď som bola doma, stále som sa tými svojimi problémami zaoberala. Táto niekoľko týždňová terapia bola reštart do života,“ pochvaľuje si Daniela.
Pre psychiatrického pacienta je stacionár mostom do bežného života
Terapie v rámci denného stacionára pre svojich pacientov ponúkajú naši psychiatrii, psychológovia v spolupráci s terapeutkou, špeciálnou pedagogičkou Mgr. Martou Sabolovou. „V depresívnom stave sa ľudia, naši pacienti, nedokážu ani upraviť, je im jedno ako prídu. Vidím to, keď začínajú s našou terapiou, ženy prídu neupravené, často v teplákoch, maximálne rifle a tričko. A po dvoch mesiacoch si už vezmú šaty, upravia sa, ustroja sa podľa toho, o akú terapiu ide. Na výlet športovo, keď ideme za umením, krásne sa upravia,“ teší sa z pokroku svojich pacientov terapeutka.
Marta Sabolová sa v dennom psychiatrickom stacionári I. psychiatrickej kliniky stará o dospelých klientov, využívajú arteterapie (umelecké), ergoterapie (pracovná činnosť), muzikoterapie, ale tiež animoterapie a výlety do prírody, či za kultúrnymi pamiatkami. „Väčšina našich klientov má strach zo vzájomnej komunikácie a kontaktov. V stacionári sa tomu znovu učia, v tom bezpečnom prostredí naberú istotu, sebadôveru a potom už aj v bežnom živote, v práci dokážu fungovať lepšie. Uvedomia si, že aha, toto som sa učil, tu sú hranice,“ dodáva terapeutka.
Čo najviac oceňujú klienti stacionárov?
„Sú to predovšetkým nové poznatky, ktoré zažijú pri návšteve múzea, galérie, na výlete. Niečo nové, čo by sami ani nevyskúšali. Pestujú a zlepšujú si komunikačné zručnosti, tiež prácu a spoluprácu medzi sebou navzájom. Hľadajú u nás porozumenie, sociálny kontakt a zlepšenie svojej situácie“. Často ide o ľudí, ktorí majú strach z okolia, z iných ľudí, zažívajú panické stavy, úzkosť pri bežnej návšteve obchodu, strach vojsť do MHD, do nejakej budovy a podobne.
„Je to v súčasnosti oveľa viac mladších ľudí, v produktívnom veku, ktorí majú prácu, svoje rodiny. Ich psychická nepohoda má dopady na celé okolie. Séria terapií im väčšinou pomôže vrátiť sa do práce a začleniť sa opäť plnohodnotne do bežného rodinného aj pracovného života,“ hovorí terapeutka, ktorá zároveň oceňuje, že im jednotlivé inštitúcie vychádzajú v ústrety a sami zamestnanci múzeí, galérií ale aj zariadení s animoterapiou sa klientom stacionára osobne venujú.
„Musia pri tom absolvovať napríklad cestu vlakom, niektorí prakticky vôbec nekomunikujú, zrazu sa však naša pacientka ozvala: „Prosím si vodu“. Pre nás terapeutov a lekárov je to veľký krok. Pri arteterapii si zrazu musia opýtať: „Podaj mi farbu“.“
Odborníci sledujú, aký posun u pacienta nastáva a na základe toho sa volí ďalšia liečba. „Naši klienti sa prakticky učia fungovať v bežnom živote od začiatku. Učia sa robiť činnosti, ktoré sú pre nás ostatných úplne bežné, od komunikácie cez vzájomnú spoluprácu, či už v rodine, medzi priateľmi alebo kolegami na pracovisku. Zrazu dokážu uvariť hoci len obyčajný čaj, postupne večeru rodine. Kým k nám prišli, nedokázali iné, len preležať celé hodiny v posteli s myšlienkami na svoje problémy, ktoré sa tak ešte viac prehlbujú,“ vysvetľuje.
Pacienti s psychickými ťažkosťami, či duševnými poruchami po covide pribúdajú
„V súčasnosti, v tomto po covidovom období, máme dve skupiny pacientov. Jednak sú to pacienti po hospitalizácii, to znamená, že mali už vážny stav, či už prekonali covid alebo to boli psychické ťažkosti. Druhá skupina pacientov sú tí, ktorí sú chronicky chorí, majú opakované ťažkosti. Tí prichádzajú na rehabilitáciu, sociálnu rehabilitáciu. Aj jedna aj druhá skupina príde s cieľom interakcie, socializácie, komunikácie,“ hovorí MUDr. Andrej Figula, vedúci lekár v stacionári I. psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice L. Pasteura.
Štatisticky navštevuje stacionár viac žien. Túto režimovú liečbu môžu psychiatri odporúčať, pokiaľ sú pacienti schopní podstúpiť aktivity so špeciálnym pedagógom a psychológom. „Väčšinou sú to pacienti s depresiami, úzkosťami, nespavosťou. V tomto období výraznejšieho vonkajšieho stresu, ako sú covid alebo iné sociálne problémy, nešťastné udalosti na Ukrajine, ktoré výrazne vplývajú na psychiku ľudí. Ide o stresory, ktoré im vnútorne zhoršujú psychické prežívanie. Vidíme jednoznačný nárast pacientov s týmito stavmi,“ uzatvára Andrej Figula.
Recept pre ľudí, ktorí trpia duševnými problémami či psychickými ťažkosťami od samotných pacientov
„Každopádne sa nebáť o svojej situácii hovoriť, aj doma, aj v práci. Človek sa samozrejme hanbí, nechce povedať svojmu okoliu, o čo ide, len to v sebe dusí, hromadí sa to a potom už môže byť neskoro. Keď človek začne pociťovať diskomfort, že nevládzem, že sa utiekam do samoty od ľudí, viem, že to nie som ja, netreba sa báť vyhľadať odborníka – psychiatra a požiadať o pomoc. V súčasnosti sa už cítim oveľa lepšie, po vypuknutí choroby som mala problém ísť nakúpiť do obchodu,“ uzatvára svoje rozprávanie Daniela.
Lukáš – „Mám veľmi dobrý pocit, keď som na terapii, a keď z nej odchádzam. Som potom doma menej lenivý. Navrhla mi to moja psychiatrička, ktorej som vravel, že sa doma veľmi nudím. Tu je veľmi dobrý program, vždy sa mení, chodíme cvičiť do telocvične, maľujeme, navštevujeme galérie, rôzne kultúrne inštitúcie, kde sa dozvieme zaujímavé veci, organizujú sa výlety do prírody.“ 33-ročný mladý muž má najradšej canisterapiu (terapia psom) a animoterapie. „Kŕmili sme zvieratá, urobili nám predstavenie, to bol asi najlepší výlet.“ Sám pritom na sebe pozoruje výrazné zmeny. Pred rokom totiž trpel ťažkou depresiou, prakticky s okolím nekomunikoval. Maximálna odpoveď bola „ja neviem“. Teraz, pár týždňov po absolvovaní terapií, sme spolu viedli príjemný rozhovor o jeho pocitoch, o tom, ako mu terapie pomáhajú. „Som komunikatívnejší, viac rozprávam. Dnes sa mám vynikajúco,“ odpovedá mi Lukáš, ktorý pred rokom na otázku „ako sa máš“ dokázal povedať jediné: „Ja neviem“. „Dnes sa mi tiež až ten nechcelo, premýšľal som, ako ma bude baviť maľovanie, ale potom som si uvedomil, že musím. Musím mať režim, ráno vstať, vychystať sa, ako by som šiel do práce,“ uzatvára svoj príbeh Lukáš.
Ľubomíra má 44-rokov, aj u nej došlo nedávno k prepracovaniu. Psychiatrickým ochorením trpí už dlhšie, akonáhle sa dostane do stresovej situácie, choroba prepukne naplno. „Stacionár mi pomáha v tom, že máme psychoterapie, na ktorých sa o tom mojom probléme rozpráva. Človek príde tým pádom na iné myšlienky. Najviac ma baví arteterapia, chodí na ňu doktorka Orosová a my niečo nakreslíme a ona z toho spraví nádherný celok. Mám pocit, že mi to veľmi pomáha v medziľudských vzťahoch, socializácii, rozprávame sa o našich problémoch, psychologička nám pomáha riešiť vzniknuté situácie.“ A čo považuje pritom za mimoriadne dôležité? „Človek musí vôbec vstať a niekam ísť. My pacienti, s duševnými poruchami máme často problém, že pokiaľ nemáme nič na práci, tak ani nedokážeme vstať z postele. A takto musím ráno vstať, mám program do obeda, v utorky chodíme na kultúrne podujatia do múzeí a galérií a v piatky zase výletujeme.“
Zdroj foto: UNLP Košice
